Mnoho Čechov dodnes nechápe, prečo by malo byť povojnové vyhnanie troch miliónov sudetských Nemcov nejakým problémom vo vzťahoch s Rakúšanmi. A prečo by to mal byť väčší problém ako vo vzťahu k Nemecku, kde to už dnes žiadnu, alebo aspoň žiadnu viditeľnú a počuteľnú rolu nehrá.
Lenže sudetskí Nemci sú vlastne Nemci rakúski. A počas drvivej väčšiny posledných štyroch storočí, čo je obdobie, keď sa dá už ako-tak hovoriť o nejakých európskych národoch, boli sudetskí Nemci spolu s Čechmi súčasťou rakúskeho a potom rakúsko-uhorského mocnárstva. Trochu problém je však aj s Rakúšanmi samotnými, ktorých možno pokladať, svojím spôsobom, za umelý európsky národ, čo sa vytvoril až po druhej svetovej vojne. Pretože ešte po tej prvej sa dnešní Rakúšania, sami seba nazývajúci rakúski Nemci, chceli spoločne s „českými“ Nemcami sudetskými pripojiť k Nemecku. Tento, v rámci sebaurčenia národov vcelku logický cieľ, však víťazní spojenci zamietli. Aj preto, lebo by tým porazené Nemecko získalo viac sily. A navyše by sa to nám Čechom ani trochu nepáčilo.
Túžobné priania Rakúšanov a sudetských Nemcov naplnil až Rakúšan, ktorý sa stal nemeckým kancelárom (čo je samo osebe zvláštne, asi ako keby sa Slovák stal českým prezidentom). A v priebehu roku 1938 Rakúsko aj Sudety pripojil k tretej ríši.
Lenže po vojne sa Rakúšanom hodilo, že sa mohli vyhlásiť za Rakúšanov a nebyť Nemcami, tými hnusnými nacistami, okupantmi a vôbec obludnými zvieratami v ľudskej koži. Rakúsko sa zo spoluvinníka všetkých hitlerovských zverstiev stalo „prvou Hitlerovou obeťou“, čo je ďalšia čudesnosť, lebo Rakúsko „okupoval“ Rakúšan. Spojeneckej okupácii sa tým však Rakúsko nevyhlo, Sovietov mali nielen vo Viedni, ale až pri Linzi, ale v roku 1955 všetky cudzie armády odišli. Rakúsko sa stalo neutrálnym, slobodným a postupne aj veľmi bohatým štátom.
Sudetských (rakúskych) Nemcov doputovalo do Rakúska len pár, odhadom nejakých stotisíc asi z troch miliónov, čo sme ich z Česka vyhnali. Dôvodom, o ktorom Rakúšania neradi hovoria, je to, že ich povojnová rakúska vláda za Boha nechcela. A to dokonca ani tých z Brna, „moravskej Viedne“, odkiaľ bolo dnes zveličovaným „pochodom smrti“ vyhnaných na päťdesiattisíc tamojších Nemcov. Desaťtisíc prebehlo na konci mája nestráženou hranicou, zvyšných viedenská vláda odmietla a aj vďaka tomu časť z nich zomrela v internačnom tábore pri hraniciach v Pohořeliciach.
Oni aj ďalšie tri milióny sudetských Nemcov boli potom po vojne transportovaní do Nemecka, veľká časť do Bavorska, ale mnoho aj do východného Nemecka. Rakúsko tak prišlo o šancu byť dnes päťnásťmiliónovým štátom.
To všetko však vôbec nebráni dnešným Rakúšanom, aby si každú chvíľu odhlasovali v parlamente nejakú rezolúciu odsudzujúcu Beneša, žiadajúcu zrušenie dekrétov, prípadne ešte Čechom naznačujú, že by mali vyhnancom zaplatiť za zabavený majetok.
Popri Temelíne sú tak sudetskí Nemci stredobodom vzťahov medzi Viedňou a Prahou. Teraz sa Rakúsko a Česko dohodli, že k spoločnej minulosti ustanovia spoločnú komisiu historikov. A tá sa bude zapodievať aj Benešovými dekrétmi. Myslím, že budú Rakúšania prekvapení, čo všetko na nich Česi vytiahnu. Je však vo hviezdach, či komisia pomôže rakúsko-českým vzťahom. Pokiaľ sa totiž nemýlim, majú ju aj Slováci a Maďari.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.