Finančná kríza a ekonomická recesia

Nedávno skončená fáza expanzie hospodárskeho cyklu sa začala v roku 1992, keď sa americká ekonomika pozviechala z poslednej ekonomickej recesie. Fed odvtedy spustil umelú expanziu úverov a investícií. Táto expanzia však nebola podopretá zvýšením dobrovoľných úspor domácnosti. Veľa rokov sa zvyšovala ponuka peňazí vo forme bankoviek a vkladov v priemere o viac ako desať percent ročne, čo znamená, že každých šesť až sedem rokov sa celkové množstvo peňazí v obehu vo svete zdvojnásobilo. Peniaze z tejto závažnej inflácie boli umiestňované na trhu bankami, ktoré požičiavali za veľmi nízke (dokonca aj záporné) úrokové sadzby. To podporilo špekulatívnu bublinu v podobe podstatných rastov cien kapitálových statkov, nehnuteľností a cenných papierov. 

Je zaujímavé, že v búrlivých rokoch pred Veľkou hospodárskou krízou z 30. rokov minulého storočia šok z monetárnej expanzie ceny spotrebných tovarov a služieb neovplyvnil až tak výrazne. Za ostatné desaťročie došlo, podobne ako v 20. rokoch minulého storočia, následkom nových technológii a podnikateľských inovácií k výraznému rastu produktivity, ktoré by bez „úverového hýrenia“ viedlo k zdravému a udržateľnému zníženiu jednotkových cien tovarov a služieb. Navyše začlenenie ekonomík Číny a Indie do globálneho trhu zvýšilo rast produktivity tovarov a služieb ešte viac. Absencia zdravej deflácie v cenách spotrebiteľských statkov je jasný dôkaz, že peňažný šok vážne narušil ekonomický proces. Ekonomická teória nám napovedá, že umelá expanzia úverov spojená s infláciou neponúka stabilný a udržateľný ekonomický vývoj a už v žiadnom prípade sa tento vývoj nedá dosiahnuť bez dobrovoľných úspor. Markatne to bolo vidno práve v USA, kde dobrovoľné úspory dokonca v niektorých rokoch reálne klesali. Skutočne, umelá expanzia úverov a množstva peňazí v ekonomike je iba krátkodobé riešenie a často ani to nie. Dnes je už jasné, že dôsledkom monetárneho šoku sú z dlhodobého hľadiska vždy novovytvorené pôžičky (z peňazí, ktoré ľudia ešte nenašetrili) poskytované podnikateľským subjektom,  ktoré sa minú na príliš ambiciózne investičné projekty (v ostatných rokoch najmä na trhu nehnuteľností). Inak povedané, podnikatelia sa správajú, akoby ľudia zvýšili svoje úspory, ale oni tak reálne nerobili. Takéto rozpory v ekonomickom systéme ústia do finančnej bubliny (neracionálnej hojnosti), ktorá má škodlivý efekt na reálnu ekonomiku a skôr či neskôr sa prejaví v podobe ekonomickej recesie, ktorá znamená začiatok bolestivej, ale nevyhnutnej nápravy. Táto náprava si nezvratne vyžaduje konverziu reálnej štruktúry produkcie, ktorú zdeformovala inflácia. 

Aktivátory ukončenia euforického „peňažného flámu” môžu byť  viaceré a môžu sa meniť podľa ekonomického cyklu. V súčasných podmienkach boli takými najviac viditeľnými spúšťačmi stúpajúce ceny surovín, ako je ropa, kríza nízkobonitných a rizikových hypoték v USA, a napokon aj zlyhanie viacerých dôležitých bankových inštitúcii, ktorých dlhy prevýšili ich aktíva. Dnes sa mnohé záujmové skupiny dožadujú ďalšieho znižovania úrokov a finančných injekcií, ktoré by im umožnili dokončiť ich investičné projekty bez strát. Neuvedomujú si, že tento ich „let do budúcnosti“ iba dočasne odloží ich problémy a ich následky budú v budúcnosti ešte horšie. Kríza prišla, pretože zisky stavebných a developerských firiem sa vytratili kvôli podnikateľským chybám vyvolaným lacným úverom a pretože ceny spotrebiteľských statkov rástli rýchlejšie ako ceny kapitálových statkov.

Teraz začínajú nutné a bolestivé nápravy a môžeme okrem poklesu produkcie a rastu nezamestnanosti pozorovať aj veľmi škodlivý rast cien spotrebiteľských statkov (teda celkovo stagfláciu). Najtriezvejšie ekonomické analýzy podporujú záver, že centrálne banky (ako skutočné centrálne plánovacie komisie) nikdy nemôžu nájsť najvhodnejšiu monetárnu politiku na každý problém. Je to podobné, ako keď zlyhali pokusy o centrálne plánovanie v sovietskej ekonomike. Inými slovami, teorém ekonomickej nemožnosti socializmu, ktorý odhalili rakúski ekonómovia Ludwig von Mises a Friedrich A. Hayek,  platí aj na centrálne banky dneška a osobitne pre Fed.  Podľa tohto teorému je nemožné organizovať ekonomiku pomocou pokynov a príkazov centrálnych plánovacích agentúr. Plánovací úrad nemôže nikdy získať také informácie, aké by potreboval, aby jeho nariadenia mali koordinačnú povahu, a teda boli zmysluplné. Navyše nič nie je nebezpečnejšie ako „osudová domýšľavosť“ (povedané slovami Friedricha Hayeka) a viera, že som vševedúci a schopný  vždy vybrať vhodnú monetárnu politiku na každú situáciu. Namiesto stlmenia výkyvov hospodárskych cyklov sa Fed a v menšej miere aj Európska centrálna banka (ECB) stali s najväčšou pravdepodobnosťou ich architektmi a hlavnými vinníkmi ich zhoršenia. Preto dilema, pred ktorou dnes stojí Ben Bernake a Fed, ale aj iné centrálne banky, nie je vôbec závideniahodná. Roky sa vyhýbali monetárnej zodpovednosti a dnes sa nachádzajú v slepej uličke. Buď dovolia recesii vykonať jej ozdravnú nápravu, alebo to môžu odsúvať a uchyľovať sa k „liekom“, ktoré tiež vyvolali finančnú krízu. S druhou možnosťou sa výrazne zvyšuje pravdepodobnosť začatia stagflácie v blízkej budúcnosti. (práve to bola presne tá chyba, ktorá prišla po páde burzy v roku 1987 a po ktorej nasledovala inflácia na konci 80. rokov a náhla recesia v rokoch 1990 – 1992). Navyše pokračovanie v politike lacných úverov môže brzdiť potrebnú likvidáciu neziskových investícií a oživenia firiem. Takáto politika môže krízu dokonca predĺžiť, tak ako sa to stalo v Japonsku, kde boli vyskúšané rôzne centrálne intervencie do ekonomiky a nijakým stimulom (v podobe úverovej expanzie alebo keynesiánskych metód) sa  nepodarilo ekonomiku naštartovať.

V súvislosti s „finančnou shizofréniou“ musíme interpretovať nedávne „výstrely do tmy“, ktoré predvádzajú monetárne autority. Na jednej strane musia držať na uzde infláciu, na druhej strane pumpujú do ekonomiky peniaze, aby nespôsobili jej úplný kolaps. Preto Fed na jednej strane zachraňuje AIG, Bear Stearns, Fannie Mae a Freddie Mac, ale na strane druhej nechá padnúť Lehman Brothers, aby ukázal, že je prísny a nepodporuje morálny hazard. Napokon bol v USA schválený vládny záchranný plán  vo výške viac ako 700 miliárd dolárov na odkúpenie nelikvidných aktív od bankových inštitúcii. Ak to bude financované z daní a nie vyššou infláciou, tak to bude to znamenať zvýšenie daňového zaťaženia domácností práve v čase, keď to najmenej potrebujú. 

Na porovnanie ekonomiky EÚ sú menej otrasené ako tá americká (ak odhliadneme napríklad od rigidít európskych trhov, osobitne trhov práce, ktoré sú v Európe nepružnejšie ako v USA a majú tendenciu predlžovať a prehlbovať recesiu. Hoci ani expanzívna monetárna politika ECB sa nevyhla chybám, bola menej nezodpovedná ako politika Fedu. Napomohlo to aj požadovanie plnenia kritérií na prijatie eura. Iba niektoré krajiny ako Írsko či Španielsko sa v čase konvergencie  zamotali do úverovej expanzie. Prípad Španielska je ukážkový. Španielska ekonomika zažila ekonomický boom sčasti vďaka liberálnym ekonomickým reformám José María Aznara, ale tento boom bol financovaný umelou expanziou peňazí a úverov, ktoré rástli takmer trojnásobne v porovnaní s Francúzskom alebo Nemeckom. Ekonomické subjekty v Španielsku vysvetľujú nízke úrokové sadzby ako dôsledok procesu, v ktorom sa peniaze stali ľahko dostupné a prostredníctvom pôžičiek od španielskych bánk sa masovo financovali prevažne špekulatívne projekty s nehnuteľnosťami, zatiaľ čo sa bankári v ECB tomu pokojne prizerali. Keď sa ceny zvyšovali, ECB sa rozhodla, že nebude znižovať úrokové sadzby čo možno najdlhšie, napriek problémom v ekonomikách členov eurozóny, tak ako aj v Španielsku. Títo zisťujú, že mnohé ich investície do nehnuteľností boli chybné a čaká ich dlhá  a bolestivá reorganizácia ekonomík. 

V tejto situácii by bolo najvhodnejšou politikou čo najviac liberalizovať ekonomiku  na všetkých úrovniach (osobitne na pracovnom trhu), aby sa umožnilo rýchlo realokovať jej výrobné faktory (najmä prácu) do ziskových sektorov. Podobne bude nevyhnutné redukovať verejné výdavky a dane, aby sa zvýšili disponibilné príjmy zadlžených ekonomických subjektov, ktoré potrebujú splácať svoje pôžičky čo najskôr. Firmy a iné ekonomické subjekty môžu zlepšiť svoje hospodárenie len znižovaním ich nákladov (predovšetkým nákladov práce) a splácaním pôžičiek. Podstatný pre tento cieľ je flexibilný trh práce a striedmy verejný sektor. Tieto faktory sú nutnými podmienkami na to, aby sa trh mohol čím skôr spamätať, odhaliť reálnu hodnotu chybne vytvorených investičných statkov, a tým položiť základy pre zdravé a udržateľné ekonomické oživenie v budúcnosti. Dúfame, že sa to podarí čo najskôr.

Jesús Huerta de Soto je profesor ekonómie na Univerzite kráľa Juana Carlosa v Madride. Okrem prednášania, publikovania a prekladania sa radí k najaktívnejším obhajcom klasického liberalizmu. Je autorom viacerých kníh, napríklad  knihy Money, Bank Credit, and Economic Cycles, ktorá bola v roku 2009 preložená aj do českého jazyka. Dňa 28. septembra 2009 bude mať v Bratislave verejnú prednášku v rámci cyklu CEQLS, ktorú organizuje Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika.