Malé lode obťažujú veľkú politiku

Loď, ktorá mala domovský prístav na Malte, nečakane a nepochybne nechcene zažila príslovečných 15 minút mediálnej slávy. A nielen to – stala sa predmetom vysokej politiky „za oponou“.

Pritom sa zdanlivo nestalo nič mimoriadne: loď sa vraj jednoducho stratila krátko po tom, čo 22. júla vyplávala, ako to každodenne robia tisícky iných lodí, z jedného zo severských (fínskych) prístavov a deklarovala celkom vierohodný náklad: drevo. Loď sa mala (a tu sa stále pohybujeme v oblasti oficiálne nahlásených plánov) presunúť z Fínska do Alžírska s nákladom dreva v relatívne zanedbateľnej hodnote 1,3 milióna eur. Podľa itinerára mala loď pristáť 2. augusta v Alžírsku. Tam však nikdy nedoplávala a do hry vstúpili divoké predstavy médií, ako aj nepresvedčivé reakcie ruskej strany – Arctic Sea totiž mala „pobaltskú“ afiliáciu, ale ruskú posádku. Loď sa totiž ešte pred pristaním vo Fínsku zastavila v ruskej pobaltskej enkláve Kaliningrad.

Najprv sa objavila správa, že krátko po opustení fínskeho prístavu bola loď zastavená ešte v švédskych vodách údajným námorným komandom švédskej protidrogovej polície. Tá vraj ruskú (etnickú) posádku kvázi zajala a podrobila loď viachodinovej prehliadke. Bez „udania“, resp. „tipu“ na podozrivosť nákladu je taká policajná prepadová akcia nezvyčajná. Medzi nákladom dreva však Švédi nijaké „drogy“ nenašli a nechali loď pokračovať v plavbe.

Loď naďalej hlásila svoju polohu počas plavby popri britskom a francúzskom pobreží a udala – z dôvodu meškania – plánovaný príchod do alžírskeho prístavu o dva dni neskôr – 4. augusta pred polnocou. Dovtedy – až na ten menší rozruch so švédskymi „chlapcami z protidrogového“ – sa neudialo nič mimoriadne: Švédi dostali „avízo“ a šli po drogách s vybavením, ktoré slúži práve na objavovanie drog. Nijaké omamné látky medzi multimetrákmi dreva prístroje neobjavili. 

Problém však predsa nastal. Posádka lode, ktorá na vlastnej koži zistila, že je už raz podozrivá a monitorovaná, „zmizla“, t. j. prestala sa hlásiť. Okamžite sa objavili správy o únose tohto plavidla. V psychóze obáv z pirátskych útokov to bolo síce zdanlivo vysvetliteľné, ale súčasne atypické: to už operujú piráti aj vo „vnútorných“ európskych vodách? A to kvôli skromnému nákladu dreva?

Ešte zarážajúcejšia bola reakcia Ruska. Krajina Vladimíra Putina (spomínať tu meno akéhosi Dmitrija Medvedeva si vyžaduje veľkú zdržanlivosť, aby sa predišlo záchvatom smiechu) nasadila do pátrania stredne malej nevojenskej nákladnej lode kapacity, ktoré sa takmer vyrovnali niekdajšiemu angažmánu ruskej „maríny“ pri hľadaní ponorky Kursk. Ruské námorníctvo vyčlenilo na pátraciu akciu po siedmich tisíckach kubických metrov dreva a pätnástich civilných námorníkoch hneď štyri vojnové lode z Čiernomorskej flotily, jednu fregatu a tri ďalšie podporné lode, ktorým asistovali dve atómové ponorky. Nasadili aj letectvo. Už tento výpočet námorno-vojnových kapacít nemohol nepostaviť na nohy ani tie najskeptickejšie a najopatrnejšie svetové masmédiá, ktoré bývajú obrnené proti návnadám pre „novinárskych idiotov“.

Ak začneme realitou, tá sa nakoniec skončila celkom šťastne, aj keď s príliš veľkými otáznikmi. Najprv v polovici augusta, „presiakli“ správy o tom, že únoscovia lode Arctic Sea požadujú výkupné. No dva dni potom ruský minister obrany oznámil, že ruské vojenské námorníctvo loď a jej posádku „oslobodilo“, a „pirátov“ zajalo. Pritom sa ukázalo, že osud malej lode s obyčajným nákladom dreva od počiatku monitorovali EÚ aj NATO. Ruský zástupca v Severoatlantickej aliancii vystúpil s tvrdením, že ruské úrady mali všetko už dlhý čas pod kontrolou, len to tajili, aby neohrozili úspech oslobodzovacej akcie. Vyšlo však najavo aj niečo veľmi „neštandardné“: na oslobodzovacej akcii malej drevárskej lode sa zúčastnili príslušníci ozbrojených síl dvadsiatich krajín!

Aká môže byť realita? Tu sme odkázaní na dedukcie, závery a, žiaľ, aj špekulácie, ktorými sa to v medzinárodných masmédiách len hemží. Niektoré z nich sú technickej povahy a hovoria o tom, že ponor Arctic Sea bol predimenzovane hlboký, aby naozaj prevážala drevo. Toto je, zdá sa, overený fakt, ktorý vyvoláva prinajmenšom pochybnosti. Inak sa však musíme spoliehať iba na dedukcie, ktoré sú veľmi háklivé, keďže tu očividne ide o záležitosť vyššieho záujmu. Aj pre iných ako pre „investigatívnych novinárov“, ktorí sa v takých situáciách často popália a novinárske remeslo zbytočne skompromitujú, je nápadné množstvo nezrovnalostí. 

 Ak jedna loď s tuctovým názvom „Arktické more“  viezla skutočne len drevo, prečo sa do jej mysteriózneho zmiznutia zapojilo NATO? A prečo, hoci táto loď vlastne nikdy „nezmizla“, nebola zadržaná celkom spoľahlivým systémom námornej kontroly EÚ? Prečo ruské námorné sily, ktoré loď údajne oslobodili od pirátov, držali ruskú posádku naďalej v akomsi zajatí (ťažko ho označovať za nejaký druh karantény) a odvliekli loď do ruského čiernomorského prístavu? Ak bola loď naozaj unesená, kto boli tí tajomní piráti, ktorí sa vydávali za ekologických aktivistov? Podobne ako posádka lode, tak aj domnelí únoscovia pochádzajú z pobaltských krajín a majú spoločnú ruskú etnicitu.

Ako to často býva, keď chýbajú fakty, nastupuje bulvár s polopravdami a mýtickými legendami. Súčasťou príbehu sa okamžite stalo podozrenie z nelegálneho pašovania zbraní do embargovaných štátov a ako cieľová destinácia sa v rôznych masmédiách (niektoré, ako Sunday Times, nie sú veľmi vierohodné) objavoval Irán. A keď sa niekde objaví kontext tohto fundamentalistického šiítskeho štátu na jednej a zbraní z Ruska na druhej strane, neexistuje mediálna sila, aby sa do hry nedostal Izrael, t.j. „Židia“ a Mossad, jedna z tajných služieb židovského štátu, ktorá je asi najviac opradená zaslúženými aj vyfabulovanými legendami. 

Rusko oficiálne neakceptuje verziu o posádke Arctic Sea ako o obetiach únosu a pripravuje pre týchto námorníkov v Rusku súdny proces. Ako zaznieva z ruských zdrojov (ale nie iba z ruských), za celou akciou stál Mossad. A nemusí to byť až taká atrapa večného prsta, čo inkvizítorsky ukazuje na hanobiteľov hostií a krvilačných hebrejských upírov. Irán je pre Izrael žeravou makrostrategickou hrozbou, proti ktorej svet robí spravidla to, že predstiera činnosť. A na druhej strane Rusko, táto žumpa korupcie v oblasti pašovania či už efektívnych zbraní, alebo materiálov tzv. „dvojakého použitia“, umožňuje súčasnému iránskemu režimu držať sa medzinárodne nad vodou.

Je teda prirodzené, že ilegálne dodávky zbraní do krajín, ktoré si vo svojej zahraničnopolitickej agende vytýčili večný antisionostický  sen – vyhnať ich, zabiť ich, znechutiť im tu život – sú Izraelom prísne sledované. Pri troche (ale naozaj len troche) špekulatívného myslenia spojeného so sedliackym rozumom je nevierohodné, aby sa loď, ktorá sa už v čase vyplávania z fínskeho prístavu dostala do podozrenia, unikla pozornosti Izraelčanov, pre ktorých je pašovanie zbraní či už do Iránu, do ďalšieho de facto palestínskeho štátu Gaza alebo trebárs na juh Libanonu otázkou života a smrti vlastných civilistov.

Rusko je vďačným exportérom zbraní, len vzhľadom na výrazne mafiánske pomery v tomto štáte nie je isté, či sa prípadná zásielka zbraní na Arctic Sea (jedna z vierohodných teórií hovorí o protiraketových komplexoch A-300) udiala s vedomím oficiálnych úradov Ruskej federácie. Lenže: čo sú to „oficiálne úrady“ v Rusku? Podliehajú kontrole vlády? A ktorej?

Ak už máme prijať tézu o „prstoch“ Mossadu v zásahu proti podozrivej nákladnej lodi, potom sa ako relatívne najvierohodnejšie ponúka nasledujúce vysvetlenie: Loď viezla náklad zbraní, a to bez vedomia oficiálnych ruských úradov. Mossad, ktorý náklad monitoroval, dal jednoducho Rusom „avízo“, inak by musel neskôr loď potopiť a vyvolať tak konflikt s Kremľom aj vlnu rozhorčených reakcií ľudskoprávnych organizácií nad barbarským útokom proti ženám a deťom. Nepochybne by sa vynorili aj zaručené správy o tom, že čerstvo mŕtvi a „ešte teplí“ ruskí námorníci boli vylovení Izraelčanmi, ktorí im odobrali vnútorné orgány, aby s nimi napokon kšeftovali... Toto je už veľmi divoký scenár, ale ak by mal nastať, tak potom celá aféra s Arctic Sea dopadla relatívne dobre. Len tak mimochodom, okamžite po skončení operácie navštívil izraelský prezident Šimon Perez Moskvu.