samoúnos Michala Kováča ml., ako sa hovorilo jeho zavlečeniu, sa dostal do dejín ako najväčšia hanba Slovenska po roku 1989. Syn vtedajšieho prezidenta Michal Kováč mladší bol 31. augusta 1995 násilne zavlečený do rakúskeho Hainburgu a z vykonanej akcie bola podozrivá SIS pod vedením Ivana Lexu. Dve amnestie Vladimíra Mečiara v kombinácii s niekoľkými výmenami vyšetrovateľov spôsobili, že kauza nebola nikdy celkom vyšetrená a právne dotiahnutá do konca.
Ak dnes dekan Lekárskej fakulty Univerzity Komenského Peter Labaš tvrdí, že Hedviga Malinová sa sama pohrýzla, aby si spôsobila zranenie a spáchala tak vlastne samoútok, dostali sme sa na úroveň samoúnosu z roka 1995. Pre náš úsudok pritom nepotrebujeme ani more argumentov advokáta Hedvigy Malinovej Romana Kvasnicu. Stačí jednoduchý fakt, že traja z dvanástich lekárov, ktorí mali na posudku spolupracovať, sa od neho dištancovali a podali svedectvo o tom, že minimálne v prípade Petra Stanku, Viery Kořínkovej a Luděka Vrtíka zneužil dekan Lekárskej fakulty mená troch kolegov na falšovanie svojho posudku. Pravdu povediac, ako vedec si v rámci elementárnej vedeckej etiky neviem vôbec predstaviť, že by niektorý kolega mohol takýmto spôsobom zneužiť moje meno.
Dekan Lekárskej fakulty však šiel ešte oveľa ďalej. Nielenže urobil rukojemníkov zo svojich kolegov, ale do tej istej polohy dostal ako dekan celú Lekársku fakultu UK a dokonca aj celú Univerzitu Komenského a jej rektora. A to už nehovorím o policajtoch, vyšetrovateľoch a generálnom prokurátorovi. Tí všetci sa stali rukojemníkmi politiky.
Dnešných vládnych politikov charakterizujú dve základné vlastnosti – vidia svet prizmou konšpiratívnych teórií a všetkých ľudí ako potenciálnych páchateľov trestných činov. Raz vidia páchateľku v študentke len preto, že je Maďarka, druhý raz v karikaturistovi fantómových bolestí krčnej chrbtice Martinovi Šútovcovi, lebo má zmysel pre humor, tretí raz v advokátovi a podnikateľovi, štvrtý raz sedí dokonca na lavici obžalovaných jazyk, lebo pokuty sú najväčším trestom pre samotný jazyk, piaty raz dejiny, ak sa v minulosti nesprávali podľa fikcií dnešných blúznivcov, šiesty raz nebodaj učitelia, ak neustrážia deti pri vztyčovaní vlajky na začiatku školského roka.
„Systém, ktorému sa podľa Ústavy hovorilo vedúca úloha strany, je už tu. Zatiaľ nebije do očí, ale možno ho už pristihnúť pri čine.“
Toto všetko sú zdanlivo jednotlivé prípady. Spája ich však jedna spoločná vlastnosť. Ak sa niekto utešuje tým, že Robert Fico je populistický politik s dobrým komunikačným marketingom, ale ináč pragmatik, hlboko sa mýli. Robert Fico je politik s jasnou koncepciou sveta. Vychádza z predstavy spoločnosti, v ktorej sa stávajú policajti, vyšetrovatelia, súdy, lekári, historici, učitelia, vedci, štátni úradnici, živnostníci, podnikatelia rukojemníkmi politiky.
Toto politické rukojemníctvo sme zažívali pred vyše dvadsiatimi rokmi vo vysoko sofistikovanej podobe kádrových dotazníkov a straníckych knižiek. Dnes má zatiaľ nenápadnejšiu podobu jednotlivých káuz. Ale ten systém, ktorému sa podľa Ústavy hovorilo vedúca úloha strany, je už tu. Zatiaľ nebije do očí, ale možno ho už pristihnúť pri čine.
Ak sme pred dvadsiatimi rokmi odstránili z Ústavy ako prvú vedúcu úlohu Komunistickej strany v spoločnosti, malo to svoj hlboký vnútorný dôvod. Vyplývalo to z hlbokej skúsenosti, že režim, ktorý robí z ľudí rukojemníkov a občanov druhej kategórie, je odsúdený na zánik, lebo nie je schopný vnútornej inovácie.
Slovo o slobodnom občanovi nebolo floskulou. Bolo hlboko zažité. Dávajme si veľký pozor, aby sme sa nebadane, doslova pod nosom nestali v tejto plytkej dobe my všetci, lekári, sudcovia, policajti, vedci, učitelia, podnikatelia rukojemníkmi politiky. Nijakej.