Jazz–in–progress

Jazzfestival Saalfelden som objavil v roku 2002 vlastne náhodou. Na ich internetovej stránke ma zarazila dramaturgická skrumáž, ktorá na pódium stavala džezového veterána Jacka DeJohnetta, trúbkového vizionára Erika Truffaza a chameleónsky projekt Überjam gitaristu Johna Scofielda s novátorskou koncepciou tanečného džezu Bugge Wesseltofta a postmoderným bláznovstvom Uriho Caina. Zmätok, ktorý vo mne prvá návšteva festivalu vyvolala, ma utvrdzoval v myšlienke vnímať veci, ktorým na prvý pohľad nerozumiem. V podobnom duchu sa odohrávali ďalšie ročníky, ktoré boli pre mňa prvotným kontaktom s fenoménmi, o ktorých v tých časoch na Slovensku chyroval málokto. Ktovie, kedy by som sa dočkal Dava Douglasa, Stevena Bernsteina, Sama Riversa, Carly Bleyovej, Marca Ribota, Jasona Morana, Nika Bärtscha... Saalfeldenu, ktorý mi v mnohom otvoril obzory, vďačím za veľa.

Jubilejný 30. ročník bol nápadnou oslavou napriek viacerým otáznikom. Tie viseli nad koncertmi, ktorých podtitul mohol znieť Fúkaj, koľko vládzeš! Vďaka finančnému zázemiu (Tourismusverband Saalfelden) pokračuje festival v dlhoročnej línii európskych premiér amerických projektov, ktoré sa na pódiá okolitých krajín dostanú až o niekoľko mesiacov neskôr. Organizátori iných podujatí pritom pokladajú pozvanie zámorskej kapely na jediný koncert za nedosiahnuteľný luxus. 

Prvým, ktorému sa tento rok pred poslucháčom podarilo vystavať nepreniknuteľnú zvukovú hradbu, bolo brooklynské kvarteto Little Women s dvojicou saxofonistov. Vystúpenie som sledoval na obrazovke v zákulisí a priznávam, že do „tlamy levovej“ som sa neodvážil. Ich debutový vinyl Teeth si však v nasledujúcich dňoch s nadšením podávali muzikantskí kolegovia... Podobnú filozofiu vyznávali v Saalfeldene mnohí. Elliot Sharp prostredníctvom noise projektu Carbon, na ploche ktorého zápasil nielen s barbarskou harfistkou Zenou Parkins, ale aj s čo najbizarnejším využitím svojej beztak čudesnej osemstrunovej gitarobasy. K priamočiarejším, miestami až dark-rockovo temným patril Sonic Codex, ktorý s nordickou zdržanlivosťou a citom pre elektronický kolorit ustanovil nórsky gitarista Eivind Aarset. Po boku Nilsa Pettera Molværa sme ho, mimochodom, mohli počuť na aktuálnej Pohode.   

Zvukoví architekti popierajúci základnú funkcionalitu svojích nástrojov však netvorili podstatu festivalu. Balzamom bolo akustické Broken Arm Trio experimentálneho violončelistu Erika Friedlandera. V džeze zriedkakedy počutý inštrument pod rukami jedného z hudobných partnerov Johna Zorna swingoval, v šialených unisonách sa prekáral s kontrabasom a narúšal rytmickú jednoliatosť hry fantasticky citlivého bubeníka Mika Sarina. Aj vystúpenie takmer osemdesiatročného freejazzového veterána Ornetta Colemana bolo prešpikované životodarnou expresiou. S obdivuhodnosťou som sledoval Colemanových spoluhráčov (basgitarista, kontrabasista, bubeník) reagujúcich na nevyspytateľné výboje svojho šéfa bezhlavo striedajúceho altsaxofón s husľami a trúbkou.  

Prekvapením bol Cosmic Band len tridsaťštyriročného talianského trombonistu Gianlucu Petrellu. Desaťčlenný ansámbel fungoval bez obmedzujúcich notových záznamov, pretože vopred stanovené motivické vzorce konštruoval líder v reálnom čase. Skutočné „hranie na kapele“, usmerňujúce tok energie, evokoval spôsob práce Milesa Davisa alebo súbory Sun Ra. Fantastickou bola jednoliata nástrojová súhra v symbióze s elektronickými mašinkami. V porovnaní s mnohými vrstovníkmi neostáva Petrella spútaný konvenciami a čiastočne mŕtvolnou tradíciou. Práve takáto spontaneita a radosť z reálneho tvorenia ostáva tou najvýstižnejšou odpoveďou na zmysel džezu po viac ako storočí jeho existencie.