Vzostup a pád producenta

Rudolf Biermann je prvým hýbateľom celého projektu. On vyhľadal režisérku Agnieszku Holland, on jej dal prečítať scenár Evy Borušovičovej a on zohnal prvé peniaze. A predsa Jánošík negatívne ovplyvnil jeho profesionálne renomé a spôsobil, že Biermannovo meno sa nezačalo vyslovovať s uznaním, ako v deväťdesiatych rokoch, ale s ironickým podtónom a rôznymi narážkami. Na internetových diskusiách sa o ňom bežne píše ako o podvodníkovi, ktorý rozkradol štátne peniaze. Ale anonymy na internete veci vždy zveličujú a zhoršujú.

Vyštudovaný právnik začínal svoju filmovú kariéru v štátnych filmových ateliéroch na Kolibe ako produkčný a vedúci výroby. V novembri 1989 bol čerstvý tridsiatnik s organizačnými skúsenosťami, nápadmi a veľkými ambíciami. Nedávno sa v spomienkovom seriáli na November, ktorý publikujeme na internetovej stránke .týždňa, objavilo spomínanie na známy happening Ahoj, Európa, počas ktorého Slováci putovali na druhý breh Dunaja k Hainburgu. Producentom akcie bol aj Rudolf Biermann, ktorý svoj organizačný talent dal do služieb Nežnej revolúcie a nie div, že mali s Milanom Kňažkom – neskorším ministrom kultúry – priateľské väzby. 

Po Novembri sa Biermann osamostatnil a stal sa nezávislým filmovým producentom, prvým slovenským významným človekom tohto druhu. Neskôr, keď slovenská filmová tvorba totálne kolabovala, síce Biermann verejne zaľutoval, že sa po Nežnej revolúcii neuchádzal o funkciu riaditeľa Koliby, možno by sa mu ju podarilo zachrániť. Skúsil sa však  radšej postaviťna vlastné nohy.

V deväťdesiatych rokoch produkoval Biermann viacero filmov, z ktorých komerčne úspešná bola Fontána pre Zuzanu 2, dôležitý bol aj film Všichni moji blízcí, ktorý nakrútil Matej Mináč podľa príbehu Nicholasa Wintona. Ale akýmsi rodinným striebrom sú filmy, ktoré vytvoril Biermann s režisérom Martinom Šulíkom – Všetko, čo mám rád (1992), Záhrada (1995), Orbis Pictus (1997). 

Režisér Šulík o Biermannovi v médiách povedal: „Má rád film a robí všetko pre to, aby filmy robil. Pritom so svojimi schopnosťami by mohol robiť hocičo iné a možno aj výnosnejšie.“

Dobré meno si urobil Biermann v deväťdesiatych rokoch aj na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch, kam si ho ako „absolútne schopného producenta“ priviedol do tímu riaditeľ festivalu Jiří Bartoška. Biermann mal veľa predpokladov na to, aby bol naozaj dobrý producent – intelekt, kultúrny rozhľad, skúsenosti, odvahu, nápady, politické kontakty aj prirodzené sebavedomie. Možno mal iba trochu smolu v tom, aké politické a spoločenské prostredie tu v 90. rokoch bolo.  Mečiarovská kultúrna úderka tvorbe dobrých filmov naozaj nepriala.

V roku 1998 sa mení politická atmosféra, na ministerstvo kultúry nastupuje Biermannov známy Milan Kňažko. Biermann dokonca uvažuje aj o tom, že sa stane riaditeľom Slovenskej televízie, ale na konkurze sa nezúčastní. V roku 2000 získava Biermann Krištáľové krídlo a zažíva všeobecné uznanie i slávu. 

Zdalo sa, že prišli časy, keď sa bude Rudolfovi Biermannovi dariť ešte lepšie ako v deväťdesiatych rokoch, keď na ministerstve kultúry musel producent bojovať s ľuďmi okolo Ivana Hudeca. Biermann túžil po svetovom filme, chcel prekročiť stredoeurópsky rámec a vykročiť výraznejšie do medzinárodných vôd. Kritizoval slovenských režisérov, že robia kompromisy a pýtal sa, či nie je lepšie robiť „drahšiu kvalitu“. On to teda skúsil.

Na veľký historický film bolo treba veľa peňazí – odhadovalo sa, že 100 miliónov korún je minimum, ideálne by bolo aspoň 150 miliónov (napokon stál dokončený Jánošík 180 miliónov), čo v slovenských pomeroch, kde sa začiatkom milénia nakrúcali iba lacné filmy za pár milónov, znelo ako rúhanie alebo čistá utópia. Ale Biermann mal už nielen ambície, ale aj kontakty a dobré meno, takže až taká utópia to preňho nebola. Svoju víziu drahého veľkofilmu mal podporenú viacerými faktami: Má v rukách dobrý scenár a atraktívnu tému, má slovo od režisérky svetového mena, má prísľub od štyroch zahraničných koproducentov i podporu samotného ministra kultúry, tak prečo nemať veľké ambície? 

Biermann všade presadzoval myšlienku, že by mal vzniknúť neštátny kinematografický fond, v ktorom by malo byť aspoň 150 miliónov. V takom prípade by vysoký grant pre Jánošíka nebil tak do očí. Ale také peniaze sa pre film nepodarilo zohnať. Napriek tomu Kňažkovo ministerstvo kultúry poskytlo Biermannovi na Jánošíka 65-miliónov korún. Išlo to na úkor ostatných. Táto suma bola pre ostatných ťažko stráviteľná. Kritizovalo sa, že všetky peniaze na slovenské filmy zoberie Biermann na akéhosi Jánošíka s poľskou režisérkou, ktorá to ani osobne robiť nebude, lebo to za ňu natočí jej dcéra. Fungovala aj slovenská závisť, aj podozrenia z klientelizmu. Ale ešte stále sa meno Biermanna vyslovovalo s istým rešpektom: Biermann je prosto schopný producent, ktorý si peniaze vie zohnať – aj keď tým potopí ostatných filmárov a získa peniaze cez kamarátov na ministerstve. 

V októbri 2002 sa začalo nakrúcať, Biermann v médiách odhadol, že rozpočet filmu bude niekde medzi 97-107 miliónmi korún. Zo štátneho grantu dostal 65 miliónov, 45 miliónov mal údajne zabezpečených od štyroch ďalších partnerov. Nič teda nestálo v ceste tomu, aby padla prvá klapka.

Bola to veľká sláva, veď v službách slovenského producenta bola naozaj veľká režisérska hviezda. Do januára 2003 sa nakrútilo približne 30-40 percent filmu. A potom sa všetko začalo kaziť. Po štyroch mesiacoch nakrúcania sa peniaze, ktoré Biermann mal k dispozícii, minuli. Producent vyhlásil, že peniaze nemá, lebo nezískal pôvodne sľúbené prostriedky od amerických partnerov.

Po voľbách sa však udiala významná zmena – na ministerstvo kultúry nastúpil intelektuálnejšie založený Rudolf Chmel, ktorý s Biermannom už nemal také osobné väzby, ako to bolo za čias Milana Kňažka. 

Biermann napísal list ministrovi Chmelovi, v ktorom ho žiadal o pridelenie 100 miliónov korún na dokončenie veľkofilmu o Jánošíkovi. Chmel list zverejnil, a na Biermanna zanevrela takmer celá filmárska obec. Obviňovala ho, že chce natočiť celý svoj veľkofilm zo štátnych peňazí, a to v čase, keď na slovenský film štát dáva pár miliónov korún ročne. Biermann sa zrazu – po vyše desiatich rokoch úspechu a slávy – stal zlým mužom slovenskej kinematografie. 

Poľský producent Dariusz Jablonski pred premiérou Jánošíka .týždňu povedal, že mal od začiatku záujem byť pri tomto filme ako producent. Preto s Biermannom aj rokovali. „Dokonca vznikla možnosť, že by som si na to zobral úver, ale vďakabohu som to neurobil. To bola producentská intuícia. Keby som si bol vtedy ten úver zobral, tak tu dnes nie som. A ani Jánošík,“ tvrdí Jablonski. Prezrádza tiež, že do projektu na začiatku odmietli vstúpiť preto, že „finančná konštrukcia filmu bola trochu nebezpečná.“ Preto sa Poliakom zdalo lepšie z projektu vycúvať. „Potom sme sa dozvedeli, že majú problémy, že nemajú peniaze. Povedali sme si, vďakabohu, že v tom nie sme,“ spomínal Jablonski na rokovanie s Biermannom na úplnom začiatku pri vzniku projektu.

Rudolf Chmel mal k celému Jánošíkovi negatívny vzťah a ani sa tým netajil. Taktne kritizoval svojho predchodcu, že vôbec taký projekt podporil, keď poznal celkový rozpočet filmu aj stav zabezpečenia iných zdrojov. Biermann neuspel ani na rokovaní s ministrom financií Miklošom, ktorý ho odkázal na zdroje ministerstva kultúry. A Chmel povedal jasné nie. „Slovenská kinematografia dnes na projekt s rozpočtom vyšším ako dvesto miliónov korún jednoducho nemá,“ vyhlásil v júni 2003 pre SME Chmel. „Ak by som mal na kinematografiu viac peňazí, boli by už v tejto chvíli rozdelené. Jeden projekt – akokoľvek ambiciózny – nemôže zatieniť všetkých ostatných producentov.“ 

Akoby hanby nebolo dosť, Chmelovo ministerstvo poslalo do Biermannovej firmy kontrolu, aby zistila, či producent využil finančné prostriedky oprávnene. A vtedajšia šéfka sekcie audiovízie Zuzana Mistríková potom v médiách povedala: „Zistili sme neoprávnené použitie prostriedkov vo výške 1,4 milióna korún.“ Pripustila, že to nie je katastrofické, ale ministerstvo požadovalo, aby Biermann peniaze vrátil. 

Krach Jánošíka už neohrozoval len Biermannovo meno, ale priamo aj jeho firmu, ktorej reálne hrozil konkurz, keďže firma dlhovala za poskytnuté služby pri filmovaní Jánošíka firmám aj fyzickým osobám. Biermannovu firmu Charlie´s napokon súd nariadil pre nedostatok majetku zrušiť.

V umeleckej brandži sa vtedy Biermannovo meno skloňovalo často. Niektorí sa ho zastávali, ako napríklad Andy Hryc, ktorý nevidel tragédiu v tom, že Biermann nemá peniaze na dokončenie Jánošíka. „Filmárov, ktorí ho kritizujú, sa pýtam, čo vlastne za posledných desať rokov nakrútili. Nemám rád, keď niekto, kto nerobí nič, kritizuje toho, kto niečo robí. Môžu naňho útočiť vtedy, keď nakrútia toľko medzinárodne ocenených filmov, koľko vyprodukoval on,“ vyhlásil v tlači. 

Filmový producent Fero Turňa, pôsobiaci v zahraničí, si však v rozhovore s Karolom Sudorom nebral pred ústa servítku, keď k slovenským pomerom v kinematografii vyhlásil. „Aj ten jeden producent, ktorý mohol mať svetový rozmer, myslím Rudolfa Biermanna, sa radšej sústredil na zarábanie vlastných peňazí, pričom tej práci nedal ani morálny rozmer.“ 

Po tomto zúfalom páde sa Rudolf Biermann stiahol do Čiech, kde jeho renomé až tak neutrpelo. Ako producent spolupracoval na výrobe filmov Kráľ zlodejov, Obsluhoval som anglického kráľa, Roming, Román pro ženy, Účastníci zájazdu či Nestyda. V poslednom čase spolupracuje s režisérom Jiřím Hřebejkom a spisovateľom Michalom Vieweghom. 

Dokončenie Jánošíka mu mierne napravilo renomé aj na Slovensku, aj keď slávu si užívali najmä iní tvorcovia – režisérka, autorka scenára a poľský producent.  Ten pri premiére ochotne poskytoval rozhovory, kde otvorene hovoril aj o tom, že Biermannov projekt nebol na začiatku zodpovedne pripravený.  O Rudolfa Biermanna veľký záujem nebol, hoci na premiéru prišiel a zúčastnil sa na celej premiérovej šou. Aj keď trošku ako trpené dieťa.