Bolo to ťažké a zázračné

Presne tak. Môj otec je Slovák z Malej Hradnej pri Topoľčanoch. S mamou sa spoznal na FAMU v Prahe, prišiel s ňou do Poľska a snažil sa hovoriť po poľsky. A tak som sa po slovensky nenaučila. Potom som sa s mamou presťahovala do Francúzska. Takže slovenčina bola stratená. Je to otcova chyba. (Smiech.) Hnevám sa naňho, že ma po slovensky nenaučil. Teraz by sa mi to zišlo.

Určite. Som veľmi podobná môjmu otcovi, v mnohých veciach. Možno som zdedila „slovenskú poetiku”, slovenský prístup k realite. Poliaci sú oveľa pragmatickejší. Slováci sú otvorenejší voči tajomstvu. Páči sa mi slovenčina a páči sa mi na Slovensku. Aj to som asi zdedila po otcovi.

A matkina sestra je režisérka a jej manžel bol tiež režisér. Som šiesta režisérka v našej rodine.

Ľudia si to myslia a usudzujú, že v dôsledku toho som taká čudná. (Smiech.) Kino bolo u nás doma, samozrejme, dôležité. Moji rodičia sa napríklad – na rozdiel od iných rodičov – tešili, keď som pozerala televíziu. Stal sa zo mňa filmový fanatik. Keď som bola mladšia, pozerala som aj päť filmov za deň. Dnes to už, samozrejme, nie je možné, lebo nemám toľko času.

Nie, lebo všetci okolo mňa boli režiséri. Videla som príliš veľa z režisérskeho zákulisia. Je to hrozná práca, plná napätia a úzkosti. Nikdy nemáš dovolenku, stále pracuješ. Okrem toho sa mi zdalo, že nemám režisérsku povahu.

Režisér musí byť silný a komunikatívny. A ja som bola plaché dievča. Ale ukázalo sa, že som sa mýlila. Keď som robila svoj prvý film, uvedomila som si, že ja si vyberám ľudí, s ktorými budem pracovať.

Ja som svoj prvý film robila v Amerike v roku 2001 a pracovala som s celkom známymi hercami. Zistila som, že sa nemám čoho báť. Nemusím sa tváriť, že všetko viem. Ak niečo neviem, tak jednoduho poviem, že to neviem a hľadám riešenie spolu s hercami. Režisér je ako zlodej – berieš si od ľudí ich nápady, za nejaký čas robíš film a už sú to potom tvoje nápady.

Myslím, že som mix jedného aj druhého. Mám vizuálnu predstavu o filme, ale najprv nechávam hercov robiť veci tak, ako sú im prirodzené a potom svoje predstavy mením.

Výborné! Pre mnohých predstava práce s vlastnou matkou môže viesť k samovražedným úvahám. (Smiech.) My si však s mamou pri nakrúcaní veľmi dobre rozumieme. Ja som nechodila do filmovej školy. Všetko, čo viem, som sa naučila od mamy a od otca. Mnoho detí chce svojim rodičom niečo dokázať. Ja ten problém nemám. Som na svoju mamu pyšná, milujem jej filmy a totálne jej dôverujem. Nezhodneme sa vo všetkom, ale vieme sa vždy dohodnúť. Je to veľmi príjemná spolupráca.

To je ťažká otázka. Keď sme začali robiť Jánošíka, strašne som sa z toho tešila. Keď Rudolf Biermann ponúkol Agnieszke scenár Jánošíka od Evy Borušovičovej, veľmi sa jej to páčilo a ponúkla mi spoluprácu. Bol to veľký epický film s helikoptérami, kaskadérmi, exteriérmi, sexom, akciou, jednoducho, veľký film. Nechala som všetko tak a hneď som išla na Slovensku robiť prípravy. To trvalo asi rok a potom sme začali natáčať. Bolo to veľmi ťažké. Zima, hory, chlad, sneh, dážď. Skutočný hard core. Potom sme začali strihať, a potom sa to skončilo... 

Asi rok som mala totálnu depresiu. Vrátila som sa do Los Angeles, kde som vtedy žila, pozerala som filmy a nič som nedokázala robiť. Trvalo to rok. Toľko sme tomu filmu dali a nič z toho nebolo. Najhoršie bolo, že tie veci, ktoré sme urobili, boli skutočne krásne. Bola to obrovská škoda. 

Rudolf Biermann už nemal peniaze. Bolo to dosť hlúpe. Už keď sme začali, nemal dosť peňazí na celý film. A mal ich mať. To sa stáva pri menších filmoch, ale nie pri takomto veľkom projekte. Niekto mu sľúbil peniaze, a potom niekde zmizol. 

Všetci, ktorým sme ukázali nakrútené veci, boli nadšení, ale bol to slovenský film a kto vám dá v Poľsku peniaze na slovenský film? Bolo to zlé obdobie. Ešte neexistoval poľský filmový inšitút a poľská televízia bola vo veľkých problémoch. Skúšali sme hľadať v Čechách, ale neúspešne. Niekoľkokrát sme to už takmer mali, ale nakoniec z toho nič nebolo. 

Až v prvý deň natáčania som tomu uverila. Všetko potom fungovalo perfektne. Ako keby tie roky medzi tým ani neexistovali. Herci boli nadšení, hneď vedeli, čo majú robiť. Dokonca akýmsi zázrakom ani nezostarli. Niektoré herečky vyzerali dokonca lepšie ako pred šiestimi rokmi. Vďaka poľskej produkcii sme to potom mohli dokončiť.

Páčila sa mi vizuálna stránka filmu, jeho lyrická poézia. Je to slovenská poetika – je to naivné a zároveň kruté. Páčilo sa mi tiež, že príbeh nie je rozprávaný americkým štýlom. Plynie ako rieka, je to ako mozaika Jánošíka, ktorá sa postupne skladá.

Zavolali ma a ja som súhlasila. 

Malé veci sú často krajšie ako veľké. Snažím sa využiť možnosti byť na Slovensku a spoznať lepšie krajinu môjho otca. A je to festival študentských filmov, čo ma veľmi zaujíma – veľkí režiséri často natočili svoje najlepšie filmy ako študenti. Je to pre mňa ako režisérku inšpirujúce. Ako som povedala pred chvíľou – režisér je ako zlodej. Musíš vidieť veľa filmov a každý z nich ťa zmení a obohatí. Keby som nebola v porote, tak by som si asi nenašla čas pozrieť si toľko nových filmov. A nikdy som nebola v Banskej Bystrici, takže sa veľmi teším.