Politikom môže prejsť všetko. Najmä vtedy, keď ich publikum vidí toho spravodlivého Jánošíka a jeho družinu, ktorá bohatým berie a chudobným dáva, práve v oných politikoch. Filmári majú ťažšiu úlohu. Pre publikum nebývajú práve predmetom zbožnej úcty. Množstvo divákov príde do kina len preto, že si chcú pozrieť ďalšiu variáciu starej témy a porovnať ju s predchádzajúcimi spracovaniami. Môžu byť zvedaví, čo je to za dielo, keď zhltlo také veľké peniaze a plní noviny už sedem rokov. Môžu byť aj takí, ktorí, poučení skúsenosťou s inými slovenskými filmami, apriórne očakávajú, že to bude zase zlé. Žiaľ, obavy sa začínajú napĺňať už pri úvodných titulkoch. V dvoch vetách dve chyby? Ale poďme po poriadku.
Tento Jánošík to vlastne ani nechcel. Je neveselý, pochybuje, či si vybral to správne remeslo (nemal predsa len ostať valachom?), ešte aj pri prepadávaní kočov, keď sa ostatní tešia, sa tvári, ako keby ho to všetko otravovalo. Alebo naopak, vie či tuší, že jeho osud je predurčený a tragickému koncu sa nemožno vyhnúť.
Pravdivá história vracia Jánošíka na zem. Zbojník nemá zázračný opasok (naopak, glosuje zrod vlastnej legendy), neodtína šišky valaškou (hoci strieľa presne), nechytá sa za pasy, nie je to len bojovník proti maďarskému či feudálnemu útlaku, o upečení nepadne ani slovo... Má rád svoju mamu, teší sa s deťmi, a keď sa ráno zobudí vedľa krčmárovej dcéry, ktorá ho večer predtým opila, naštvaný tresne dverami. Žiadny zázrak ani veľký pátos. Ten prichádza až na koniec: pri súdnom pojednávaní a naturalistických scénach mučenia a popravy. A ešte pri záberoch tatranskej prírody, ale to akosi patrí k veci.
Žiaľ, práve zábery na končiare a ovečky, hoci sú krásne, film neznesiteľne predlžujú. Aj tanec, všadeprítomná kapela a (zrejme) svätojánske ohne sú v poriadku, ale pri treťom opakovaní najmä nudia. A do toho ako rana medzi oči stretnutie s Pannou Máriou, akoby vystrihnutou z obrázku, ktorý vznikol dve storočia po Jánošíkovej smrti. A ešte k tomu scéna, kde sa junák neúspešne topí... Bolo to legende treba?
Koniec neprichádza, ba zdá sa, že sa stále vzďaľuje. Kam zmizol príbeh? Nemalo by nám byť zbojníka ľúto? Prečo namiesto slzy v oku radšej oči zatvárame, aby sme sa nemuseli pozerať na prepichnutý bok? Film má klásť otázky, ale nie tohto druhu.
Na plátne bežia titulky a v hlave sa vynára (iste zidealizovaná) predstava o Paľovi Bielikovi a myšlienka na premárnenú šancu. Srdce sa bráni, ale rozum hovorí, že to zase nevyšlo.
Jánošík. Pravdivá história (Poľsko/Slovensko/Česko 2009, 140 minút). Réžia: Kasia Adamik, Agnieszka Holland. Scenár: Eva Borušovičová. Kamera: Martin Štrba. Hudba: Antoni Lazarkiewicz. Hrajú: Václav Jiráček – Jánošík, Ivan Martinka – Uhorčík, Michal Zebrowski – Huncaga, Sarah Zoe Canner – Barbora, Maja Ostaszewska – Margeta, Katarzyna Herman – Zuzana, Táňa Pauhofová – Anička.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.