Správa z Washingtonu, že Amerika ustupuje od plánu na vybudovanie protiraketového štítu v Česku a Poľsku, sa dala očakávať hneď po zvolení Obamu za prezidenta. Vždy hovoril o mäkšom prístupe, o potrebe spojencov, o všeobecnom mieri. Znelo to pekne. Aké však bude reálne ovocie „mäkkého“ prístupu Obamovej Ameriky k tomuto nebezpečnému svetu?
Zrušenie protiraketového štítu odôvodnil Biely dom zaručenou informáciou, že schopnosť Iránu skonštruovať rakety dlhého doletu, ktoré by dokázali niesť jadrové zbrane, nie je taká vysoká, ako sa predpokladalo. Pri pohľade na povahu režimu v Iráne a jeho intrigy voči svetu je to takmer komický argument. V Iraku západné tajné služby zbrane hromadného ničenia videli, a nenašli sa. V Iráne kapacitu na nosiče nevidia – nie je to skôr argument, že tam čosi také je? A čo znamená, že schopnosť Iránu vyrobiť ich „nie je taká vysoká?“ Je polovičná, alebo len tretinová? A keď bude vyššia, čo potom?
Buďme realisti – o ochote prehodnotiť (čiže zrušiť) protiraketový štít hovoril Obama okamžite po svojom zvolení, takže je jasné, že dnešné zdôvodnenie je iba mediálny trik. V skutočnosti Obama presadil svoje videnie sveta, pričom ustúpil ruskému tlaku, len to nemôže pred celou Amerikou priznať. A tak prišla informácia, že nič nehrozí.
Lenže hrozí, a hneď dvojako.
Prvá hrozba je z Iránu. Ten svoj jadrový program už ani príliš netají. A načo by mu bol, ak by postupne nevyvinul aj príslušné nosiče? Svet o tom plano rokuje v OSN, inak sa iba prizerá. Obamovo rozhodnutie v tejto situácii zvyšuje váhu iránskeho režimu, pretože absencia protiraketového štítu zvyšuje váhu jeho zbraní a hrozieb. Jadrové zbrane v iránskych rukách sú pritom životným ohrozením Izraela, a bez štítu, vzhľadom k dostrelu už existujúcich iránskych rakiet, aj priamym ohrozením strednej Európy (podľa Wall Street Journal má zatiaľ Irán k dispozícii rakety s dostrelom „len“ po Varšavu...). Myslí si niekto, že Irán (a širšie – islamskí radikáli) by si nič také nedovolil? Nezabudnime na poučenie z nedávnych dejín – aj pred 80 rokmi sa celý svet prizeral Hitlerovmu masívnemu zbrojeniu, a stále nič nerobil, len obamovsky vzýval mier. Svetoví demokrati neverili, že ten nemecký blázon je až taký bláznivý. Západ si zatváral oči, daroval mu Sudety, ale nakoniec dostal strašnú vojnu. Pozrime sa na lunetické slová Ahmadinedžáda a plány islamských radikálov na svetový kalifát a odpovedzme si – naozaj ten štít nepotrebujeme, pretože sa to už nemôže zopakovať?
Druhá hrozba je z Ruska. Zdanie, že Moskvu Obama upokojil, je naivné. On ju naopak povzbudil k novým dobrodružstvám. Obamovo rozhodnutie je totiž ústupkom, ktorý Putinovi zvyšuje sebavedomie. Moskva napínala svaly už dlho, ale až teraz dosiahla, čo chcela – stala sa hráčom, ktorý dokáže zastaviť rozumné kroky Ameriky. Hrozba z Ruska je, samozrejme, iného charakteru než tá z Teheránu. Protiraketový štít nemal svet chrániť pred Putinom a ruskými generálmi, na to má Moskva menej fanatizmu a priveľa jadrových hlavíc. Ten štít zadržiaval Moskvu inak – mohol sa stať prejavom suverenity bývalých ruských satelitov, garantovanej najsilnejším spojencom. Štít by bol odkaz, že stredná Európa už nikdy nebude blízkym pohraničím Ruska s akousi obmedzenou suverenitou. Tento odkaz však Obama stiahol. Aký zelenší signál pre Putinove chúťky v bývalom sovietskom impériu ešte mohol vyslať?
Nemyslím si pritom, že Rusko je dnes ohrozením Západu (považoval by som naopak za skvelé, ak by sa Putin stal spoľahlivým spojencom Západu v zápase s islamskými radikálmi). Myslím si opak – ohrozením Západu je dnes Obama a jeho krásne sny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.