No ja čoraz častejšie sedávam v tomto bufete, o ktorom sa ani za svet nedá vystrúhať kaviarenský fejtón. Nie je tu obsluha, návšteva sa začína čakaním v rade pri bare. Pracovníci externej prevádzkovej firmy inkasujú nezaokrúhlené sumy – 1,03 eura za cappuccino. Malý plagát upozorňuje hostí na veci ako „EÚ-týždeň trvalo udržateľnej energie“.
Zákazníci bufetu sú z jedného cesta. Stretávajú sa tu úradníci EÚ, oblečení veľmi formálne, a vedú umiernene racionálne reči. O to viac ma rozrušilo, keď som zrazu pri jednom stretnutí spozoroval, že by mohlo ísť o niečo nečisté. Ba dokonca to trochu zaváňalo aj sexom.
Kaviarenské reči, aké sa tu vedú, človek zvyčajne rád prepočuje. „Basically, what the Commission does,“ hovorí niekto vpredu. Zozadu zas ku mne preniká: „Communicating with the citizens”.
Ten jeden raz, čo som však zvedavo načúval, som práve sedel pri sklenom priečelí. Hľadel som do lakťového ohybu na budove Berlaymontu, do prázdneho vydláždeného dvora s holými stromčekmi a svetelnými priezormi. Na pozadí sa uzatváral sklenený palác LEX. Sivá obloha. Sivo-skleno-strieborný pohľad narúšala len časť budovy „Résidence Palace“ určená na sanáciu, sčasti zbúraná, ošarpaná, hnedá.
Možnože vysedávam v tejto kaviarni čoraz častejšie, lebo ma oslovuje jej totalita. Človek si môže krk vykrútiť, no neuvidí nič, iba EÚ.
Bolo okolo tretej, bufet bol poloprázdny. Hrdinom bol štamgast, malý guľatý päťdesiatnik s okuliarmi a v obleku. Podobal sa na popového speváka Eltona Johna, ibaže bez pestrých doplnkov.
Hrdinka nemala ešte tridsať a bola celkom pekná. Blond vlasy si zopla do copu, na sebe mala množstvo strieborných náramkov, nechty na rukách nalakované načerveno. Ešte nikdy som v kaviarni Komisie nevidel ženu s červeným lakom na nechty. Už tieto nechty sa uprostred čistotného národa úradníkov vynímali ako hriech sám.
On a ona, obaja boli Briti. Mladá žena mala potláčaný cockney prízvuk. Jej bezstarostný štýl à la „shopping mall“ sa na toto miesto vôbec nehodil. Žeby sem predsa chcela patriť?
Z útržkov viet, doliehajúcich až ku mne, som vyrozumel, že onen gentleman zabával svoju „girlie“ jednou krutou historkou za druhou. Začal so škótskym stredovekom, prešiel k Idi Aminovi a vypol sa až k vtipu: „I should kill you“. Pointy servíroval sucho, vždy keď ich odpálil, s očakávaním zodvihol obočie.
Mladá žena sa smiala hrdelným a zmyselným smiechom. Kým pred ňou sedel ako miništrant, otáčala sa sem a tam na otočnej stoličke a ukazovala mu svoje nohy v čiernych pančuchách. „What about my shoes?“, spýtala sa a zodvihla čižmy. Od zvedavosti som nedýchal. Čo len mohla od toho úradníka chcieť?
Pila cez slamku colu light, plechovka už musela byť dávno prázdna. Trvalo mi, kým som ten trik pochopil. Vtiahla colu do slamky, nanajvýš si ňou omočila pery a tekutinu pustila späť do plechovky.
Džentlmen prešiel konečne k tomu, o čo tejto „girlie“ išlo. „Dobrý životopis Ti otvorí dvere,“ povedal, „it´s all presentation.“ Odporučil jej kurzívu, na začiatku veľkosť písma 14, veľkosť písma 12 pre ostatné. K väčšiemu poklesku nedošlo. No predsa, na pomery bufetu Komisie to neuveriteľne iskrilo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.