Lustrácie VI

Po návrate do Bratislavy ma konfrontovali so správami z novozaloženého Úradu pre ochranu ústavy a demokracie, ako v istom okresnom meste prebieha identifikácia agentov bývalej Štátnej bezpečnosti. Večer v  ten istý deň som dostal overené informácie o tom, že sa v rámci nášho hnutia organizuje stretnutie niektorých okresných výborov VPN z celého Slovenska. Bol naň – bez vedomia Koordinačného centra a mňa, t. j. predsedu Slovenskej rady VPN – prizvaný aj Ján Budaj, ktorý má stále ich dôveru. 

Na druhý deň ráno som si kúpil Slobodný piatok, týždenník Združenia nezávislých novinárov, kde sa v dvoch článkoch (v jednom dokonca na základe informácií, ktoré poskytol sám premiér slovenskej vlády) hovorilo o prípade prominenta tejto inštitúcie Jána Demikáta, ktorý vraj nebol len fízlom, ale aj dodávateľom cenných informácií pre súčasnú, t. j. ponovembrovú moc a v druhom – o tri strany ďalej – opäť o prípade „Budaj“ podľa Viliama Ciklaminiho. Vyslovuje v ňom názor, že hnutie doplatilo na svoju neskúsenosť tým, že sa od Jána Budaja dištancovalo príliš nedôsledne. Kdesi medzi týmito dvoma textami bola zmienka o ďalšom činovníkovi našej slovenskej politickej a spoločenskej scény, o ktorom sa vrabce medzičasom nahlas rozčvirikali, že sa vôbec netají tým, že v prednovembrovom čase tiež podpísal spoluprácu s Štb.

A tak som sa v tej chvíli (bolo presne 11 hodín 36 minút) rozhodol, že za problémom lustrácií robím definitívnu bodku. Nestalo sa.

Dňa 25. októbra 1990 som si v ranných novinách prečítal, že na svojom včerajšom zasadnutí schválilo Federálne zhromaždenie lustrácie kandidátov do miestnych zastupiteľských orgánov, t. j. kandidátov do komunálnych volieb, ktoré sa majú konať koncom novembra tohto rušného roku 1990. 

Prvého novembra sa na Slovensku slávil nový sviatok – Deň zmierenia. Na druhý deň Predsedníctvo Slovenskej národnej rady odmietlo lustrácie kandidátov do komunálnych volieb. Týždeň nato som sa z novín a televízie dozvedel, že na Obvodnom súde Bratislava II. sa začalo občianske súdne pojednávanie v prípade Ján Budaj (navrhovateľ) – Viliam Ciklamini (odporca) vo veci nezákonného zneužitia osobných spisov. Po dvadsiatich minútach bolo pojednávanie odložené na neurčito.

Dňa 21. decembra 1990 vyšiel vo Verejnosti článok pod názvom „Spoločnosť infiltrovaná agentmi“, v ktorom sa okrem iného píše, že z poznatkov parlamentnej vyšetrovacej komisie udalostí zo 17. novembra vyplýva, že ŠtB mala 100 000 tajných spolupracovníkov, z toho vyše 10 000 agentov. Ako na tlačovej konferencii povedal Petr Toman, člen Parlamentnej vyšetrovacej komisie udalostí zo 17. novembra 1989:

„Po celý čas práce, prakticky od chvíle, keď sa začalo hovoriť o lustráciách, naráža komisia na snahu zahmliť činnosť ŠtB a zatemniť pravú úlohu ich agentov. Tí dodnes pôsobia vo verejnom živote, a podľa názoru komisie dochádza k zámernému a vedomému spochybňovaniu výsledkov lustrácií, k spochybňovaniu vedomia agentov samých o spolupráci s ŠtB. Buď sa tvrdí, že agent nevedel, že je agent, alebo sa hovorí, že agent bol zapísaný do registra zväzkov bez toho, aby o tom sám vedel a bez toho, že by agentom bol.“

V tejto súvislosti Petr Toman podrobne informoval o základoch práce ŠtB so spolupracovníkmi kontrarozviedky. Tí sú podľa rozkazu ministra vnútra z roku 1978, ktorý platil do októbra 1989, rozdeľovaní na tajných spolupracovníkov a dôverníkov. Tajní spolupracovníci sa delili do troch kategórií. Prvou bol rezident, druhou agent a treťou držiteľ prepožičaného bytu. Rezident bol zvlášť vybraný, úplne spoľahlivý a z hľadiska kontrarozviedky odborne pripravený spolupracovník, ktorý sám riadil prácu zverených agentov. 

Agent bol tajný spolupracovník, ktorý plnil úlohy pri odhaľovaní, rozpracovaní a dokumentovaní protištátnej trestnej činnosti a úlohy smerujúce k jej predchádzaniu a zabráneniu. Medzi úlohy patrilo napríklad získavanie poznatkov o skrytých nepriateľských prejavoch, odhaľovaní ich iniciátorov a pod. 

Držiteľ prepožičaného bytu bol zvlášť získaný spolupracovník na prepožičiavanie bytu či miestnosti na konšpiratívne schôdzky pracovníkov kontrarozviedky s tajnými spolupracovníkmi. Tajní spolupracovníci boli priamo riadení, vedeli o spolupráci s ŠtB a boli úkolovaní, čo je podstatný rozdiel od dôverníka, ktorý iba pomáhal kontrarozviedke plniť čiastkové úlohy v súvislosti s odhaľovaním protištátnej činnosti. Aj dôverník však vedel, že s ŠtB spolupracuje a že jej odovzdáva informácie. Petr Toman novinárov podrobne oboznámil so spôsobom, ako boli získavaní tajní spolupracovníci. Prakticky je vylúčené, že by registre zväzkov neboli spoľahlivé a je nad všetku pochybnosť, že agent vedel o spolupráci, plnil úlohy a takmer nebolo možné si agenta vymyslieť.

To mi už bolo jasné, že za prípadom Jána Budaja a lustrácií sa bodka urobiť nedá.