Chodíme pod ním celý život, denne a nemôžeme ho nevidieť. Naše osobné chvíle s ním sa však obmedzujú zväčša len na krátke zamilované pozorovanie hviezd vo dvojici pod vplyvom alkoholu počas krátkych letných nocí.
Identifikujeme Veľký voz, snažíme sa nájsť Malý, zbadáme padať hviezdu a nestihneme si zaželať a o chvíľu nás z hláv vykrútených do neba začnú bolieť krky. Pred pár rokmi sme sa na nebo pozerali cez uletené okuliare s papierovými rámami s logom nejakej firmy a s tmavými fóliami namiesto skiel. Tí, ktorí tvrdili že ich zatmenie slnka nezaujíma a okuliare si napriek tomu, že boli prílohou hádam v každom časopise, nezaobstarali, nakoniec schmatli cédečko a pozerali sa na slnko, resp. to, čo z neho po zatmení zostalo, cezeň.
Raz som videla nejaký popoludňajší americký sci-fi film. Bola to kravina, ale upútal ma moment, keď sa na pozadí scény odohrávajúcej sa na inej planéte vyjavil horizont s úžasným oranžovým nebom, na ktorom sa vynímala obrovská planéta s prstencom. Ufóni hrajúci v tom filme sa tvárili, ako keby nič, a normálne chodili a rozprávali sa a žili si svoj život. Pomyslela som si, ako môžu nevidieť také niečo úžasné, veď oni to majú rovno nad hlavami a vôbec sa tam nepozerajú a nenadchýnajú sa...Vtedy mi napadlo, že možno to, čo vidím na oblohe tu na Zemi ja, nemusí byť o nič menej zaujímavé. Ale vidím to od detstva, tak ako cesty či paneláky, a preto si to omylom hádžem do tej istej kategórie. Začala som nebo pozorovať viac. A nielen počas gýčovitých západov slnka, blýskavých búrok či hviezdnych nocí. Predvčerom som išla zo zelovocu a počúvala som Pink Floyd, keď som si zrazu všimla, že nado mnou je síce sivá obloha a na mňa prší, ale na druhom konci ulice je nebo úplne modré a oranžové podvečerné slnko osvetľuje pár bielych mráčikov. Ľahla som si na nejakú betónovú obdobu lavičky, čo bola nablízku, a cez slnečné okuliare pozorovala zvláštny jav. Sivota a dážď začali ustupovať a v momente, keď tá čiara prechádzala cez slnko, podarilo sa mi zbadať niečo, o čom som si v prvej sekunde myslela, že je to Mesiac. Na okolitých oblakoch však bola žiara ako od slnka a logickým úsudkom som dospela k tomu, že to slnko proste musí byť, akurát ma miatlo, že dokážem rozoznať jeho presný tvar a obrysy a nevychádza z neho žiadna žiara. Tá bola len naokolo. Skoro ako zatmenie. V pesničke High Hopes práve odbíjali zvony a začínal hrať úvodný klavír, keď mraky ustúpili a slnko sa rozžiarilo do podoby, v akej ho poznám od detstva. Nebo ma vždy vie niečím prekvapiť. Aj bez gigantickej planéty s prstencom.
.dorota Nvotová
Identifikujeme Veľký voz, snažíme sa nájsť Malý, zbadáme padať hviezdu a nestihneme si zaželať a o chvíľu nás z hláv vykrútených do neba začnú bolieť krky. Pred pár rokmi sme sa na nebo pozerali cez uletené okuliare s papierovými rámami s logom nejakej firmy a s tmavými fóliami namiesto skiel. Tí, ktorí tvrdili že ich zatmenie slnka nezaujíma a okuliare si napriek tomu, že boli prílohou hádam v každom časopise, nezaobstarali, nakoniec schmatli cédečko a pozerali sa na slnko, resp. to, čo z neho po zatmení zostalo, cezeň.
Raz som videla nejaký popoludňajší americký sci-fi film. Bola to kravina, ale upútal ma moment, keď sa na pozadí scény odohrávajúcej sa na inej planéte vyjavil horizont s úžasným oranžovým nebom, na ktorom sa vynímala obrovská planéta s prstencom. Ufóni hrajúci v tom filme sa tvárili, ako keby nič, a normálne chodili a rozprávali sa a žili si svoj život. Pomyslela som si, ako môžu nevidieť také niečo úžasné, veď oni to majú rovno nad hlavami a vôbec sa tam nepozerajú a nenadchýnajú sa...Vtedy mi napadlo, že možno to, čo vidím na oblohe tu na Zemi ja, nemusí byť o nič menej zaujímavé. Ale vidím to od detstva, tak ako cesty či paneláky, a preto si to omylom hádžem do tej istej kategórie. Začala som nebo pozorovať viac. A nielen počas gýčovitých západov slnka, blýskavých búrok či hviezdnych nocí. Predvčerom som išla zo zelovocu a počúvala som Pink Floyd, keď som si zrazu všimla, že nado mnou je síce sivá obloha a na mňa prší, ale na druhom konci ulice je nebo úplne modré a oranžové podvečerné slnko osvetľuje pár bielych mráčikov. Ľahla som si na nejakú betónovú obdobu lavičky, čo bola nablízku, a cez slnečné okuliare pozorovala zvláštny jav. Sivota a dážď začali ustupovať a v momente, keď tá čiara prechádzala cez slnko, podarilo sa mi zbadať niečo, o čom som si v prvej sekunde myslela, že je to Mesiac. Na okolitých oblakoch však bola žiara ako od slnka a logickým úsudkom som dospela k tomu, že to slnko proste musí byť, akurát ma miatlo, že dokážem rozoznať jeho presný tvar a obrysy a nevychádza z neho žiadna žiara. Tá bola len naokolo. Skoro ako zatmenie. V pesničke High Hopes práve odbíjali zvony a začínal hrať úvodný klavír, keď mraky ustúpili a slnko sa rozžiarilo do podoby, v akej ho poznám od detstva. Nebo ma vždy vie niečím prekvapiť. Aj bez gigantickej planéty s prstencom.
.dorota Nvotová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.