Ďaleko od Západu

.základný fakt: táto krajina je naďalej okupovaná. Svet sa iba prizerá, ako sa ruské vojska opevňujú v odštiepeneckých gruzínskych regiónoch Južné Osetsko a Abcházsko. Uznalo ich iba Rusko, Nikaragua a najnovšie Venezuela. Hugo Chavez týmto krokom „zobchodoval“ v Moskve dodávky zbraní, ktoré už dnes desia jeho susedov v Latinskej Amerike. Inak ale celý svet (aj Slovensko) ubezpečuje Gruzínsko o neochvennej podpore jeho územnej integrity. Pekné reči. A realita?

OSN síce v máji presadila zriadenie 12-kilometrových bezpečnostných zón na oboch stranách hranice (pardon, administratívnej línie, pretože de iure ide naďalej o jeden štát) medzi Gruzínskom a oboma separatistickými regiónmi, ustúpila však Rusku a misiu UNOMIG nahradila európska monitorovacia misia EUMM so slabším mandátom. Podobne si presadilo Rusko svoje záujmy aj v OBSE, ktorá sa z Gruzínska stiahla. Jarné demonštrácie gruzínskej opozície voči prezidentovi Michailovi Saakašvilimu podľa predpokladov vyšumeli ako víno. Abcházci a Osetinci, ktorí sa stávajú doma pod tlakom rusifikácie cudzincami, už pochopili, že namiesto sna o nezávislosti ich čaká realita ruskej gubernie. Napokon, Putin to nedávno pri návšteve letoviska Suchumi povedal bez okolkov: „Ak mám byť úprimný, Abcházsku už netreba žiadne uznanie okrem ruského.“  

Najnovšie Gruzínsko vystúpilo zo Spoločenstva nezávislých štátov a jeho generáli sa spoliehajú, že americký výcvik ich vojakov pre Afganistan pomôže v prípade nových bojov s Ruskom. „Ak sa o to pokúsite, stihne vás krutá odplata,“ varuje však Medvedev. Kaukaz je naďalej horúci. Na dennom poriadku sú na administratívnej línii provokácie, streľba, výbuchy mín. Vlani v lete prvýkrát od studenej vojny vošli ruské tanky na územie nezávislého štátu. A niet dnes v Európe väčšej nenávisti medzi politickými vodcami ako v prípade týchto dvoch krajín. Občas cholerický Saakašvili sa „liliputinovi“ nepoddal, v uplynulých šiestich rokoch tridsaťnásobne navýšil rozpočet pre armádu a drží v šatníku nepriestrelnú vestu, ktorú mu svojho času osobne v Tbilisi daroval senátor John McCain.

O tretej v noci je Tbilisi krásne. Presnejšie povedané, spektakulárne. Aj to je zásluha Míšu, ako tu familiárne hovoria prezidentovi. Milosrdná tma s púťovou farebnou svetelnou výzdobou navodzuje dojem Las Vegas. Fasády panelákov na príjazdovej Avenue Georgea W. Busha už nie sú socialisticky šedé, ale kapitalisticky farebné. Iba na jednej strane, tej smerom od cesty. „Nič nové, všetko je tu po starom,“ vraví šofér Muraz. V centre nás zastaví policajná hliadka. „Prepáčte, že obťažujeme, pán vodič, ale boli by ste ochotný podrobiť sa skúške na alkohol,“ strčí do okna hlavu muž zákona. Aj táto zdvorilosť je vraj zásluha Míšu. Staré skorumpované kádre, ktoré za jeho predchodcu Eduarda Ševardnadzeho fungovali ako štátom organizovaný gang výpalníkov, z polície povyhadzoval. A tých nových vybavil výcvikom, dobrým platom a oktáviami. Majú na streche amplión, z ktorého rozdávajú všetkým naokolo hlasné povely. Otravné, no v krajine, kde chodec na prechode funguje ako lovná zver, účinné.

„Dám ti ešte číslo na mobil juhoosetínskeho ministra zahraničia. Odtiaľto sa mu asi nedovoláš, no skús to,“ srkne si z tureckej kávy na druhý deň skoro ráno (teda o jedenástej) Dato, vojnový reportér televízie Rustavi 2. Príjemný chalan, nemá ani dvadsať. Tvrdí, že bol prvý, kto informoval vlani z miest bojov. Ťažko overiť, no súka z pamäte mobilu asi pätnásť čísel dôležitých ľudí; aj ministrov a prezidentovho tajomníka. „Keby niečo, odvolaj sa na mňa,“ povie. V malej krajine sa dôležití ľudia navzájom osobne poznajú. Keby nás vlani počas vojny s kolegom neprijal na odporúčanie známeho z ministerstva zahraničia na rozhovor o druhej v noci prezident Saakašvili, neveril by som, že to funguje. Pri ďalších kávach Dato kamsi neustále volá. „Chceš teda ísť do dedín v náraznikovej zóne pri Južnom Osetsku?“ pýta sa a nečaká na odpoveď: „Zajtra o desiatej ťa bude v Gori čakať Giorgij, právnik gubernatúry v Gori.“ 

Maršrutka je jeden zo symbolov postsovietskeho priestoru. Mikrobus, v ktorom je obvykle dvakrát viac cestujúcich ako sedadiel. Zastaví všade, stačí zamávať rukou. Nenájdete tu jedinú maršrutku, ktorá by nemala rozbité čelné sklo, s ktorou by vodič nejazdil stovkou cez dedinu a kde by nerevala z reprákov ruská popmusic. Dosť absurdné – krajinu okupujú ruské vojská, no všetci tu pozerajú ruské estrády. Vždy, keď prechádzame okolo niektorého z chrámo, sa všetci muži viackrát prežehnávajú. Aj vodič maršrutky, s cigaretou v ruke, pričom pustí na na pár sekúnd volant.

Stalinovo rodisko Gori, vzdialené hodinu cesty z Tbilisi, po roku nespoznávam. Domy zničené vo vojne sú opravené, okná kaviarní zasklené, ľudia sa vrátili. Je nedeľa a inak rušné centrum mesta zíva prázdnotou. V asfalte sú ešte stopy po výbuchu kazetovej míny počas ruských náletov, pri ktorom zahynul aj jeden holandský novinár. Pod obrovskou sochou imperátora pri sídle gubernatúry stojí staré čierne otlčené BMW. „Zdravstvuj!  Prepáč, že ideme takým autom, no bojíme sa vziať do nárazníkovej zóny nový džíp. Osetínci a Rusi zvyknú strieľať,“ oznamuje stroho právnik Giorgij. Spolu s ním prišiel Zurab, šéf úradu gubernatúry. Prominentní hostitelia. Dato nepreháňal.

Ujasníme si plán cesty. Do niektorých dedín sa Zurab a Giorgij boja ísť. „Príliš nebezpečné,“ vravia. Uistí ich v tom aj miestny šéf polície, ich kamarát, ktorého náhodou stretneme cestou. Vyrážame. Na periférii Gori stoja sadrokartonové getá pre utečencov z Južného Osetska, plné bledozelených typizovaných domčekov. O kilometer ďalej sú kasárne delostreleckého pluku; za vojny zničené, dnes opäť funkčné. „Čo mohli, to odtiaľto ruskí vojaci vyviezli. A čo nemohli, to zapálili. Vytvorili niekoľkometrové kopy nábytku a zariadenia kasární, po ktorých potom jazdili tankami,“ tvrdí Zurab. Keby som na vlastné oči nevidel vlani les pri hlavnej ceste vypálený ruskými vojskami, neuverím. Banditizmus v juhoosetínskom pohraničí, kde nikto presne nevie, kade vedie administratívna línia, nevymizol ani dnes. Gruzínske dediny prepadávajú maraďori, ako nazývajú malé skupiny, ktoré kradnú dobytok aj ľudí – a žiadajú potom za nich výkupné.

Zurab tvrdí, že po vojne sa v rajóne Gori opravilo 9 600 domov. Nie je to zveličené? Zato údaj, že tu maraďori zabili pätnásť Gruzíncov, väčšinou policajtov, je uveriteľný. Saakišvili si musí dávať veľký pozor, aby na provokácie neopovedal silou, čím by dal Rusku zámienku na nový úder. O tzv. zamrznutom konflikte, čo je floskula európskych politológov, tu nehovoria ani náhodou. Tento konflikt je vlažný až teplý, potenciálne opäť horúci. „Naši pred dvoma týždňami zadržali na mori abcházsky kontraband. Turecká loď porušila ekonomickú blokádu. Rusi sa rozčertili a hrozia nám útokom, ak sa to bude opakovať,“ hovorí Giorgij.

Pri dedine Kvemo Nikozi sa na riečke dokončuje priehrada za desať miliónov eur. Symptómom konfliktu je aj boj o vodu, ktorá sem priteká z Južného Osetska. Roky zavlažovala úrodné ovocné sady a polia gruzínskych dedín. Po vojne ju Osetínci zastavili. „Ak by sme nespravili priehradu, za rok to tu vyschne,“ povzdychne si Zurab a dodá: „Oni majú vody dosť. Stačilo by otočiť kohútikom pri Cchinvali a máme ju aj my.“

Z priehrady je na dohľad kopec a pod ním dedina Tamaršeni. Tá už leží v Južnom Osetsku. Dnes je celkom vyľudnená, pred vojnou tvorili deväťdesiat percent jej obyvateľov  Gruzínci. Ruskí vojaci a osetínske milície domy najprv rabovali, potom zapaľovali, napokon zrovnali tankami so zemou. Podobný osud stihol deväť dedín za juhoosetínskou metropolou Cchinvali. Jej paneláky sú na dohľad z dediny Zemo Nikozi, kde na konci stojí checkpoint ľahko ozbrojenej gruzínskej polície. Armáda do bezpečnostnej zóny nemá prístup. Policajti cez diery v betónových blokoch pozorujú ďalekohľadom ruský checkpoint o sto metrov ďalej – tam už vojaci sú. V centre dediny vychádzajú ľudia z bohoslužby. V bočnej časti stredovekého chrámu sú ruiny budovy, ktorú vlani 11. augusta ťažko poškodil nálet ruského lietadla. Dodnes tu stoja ohorené trámy. „Nečakali sme to, nálet prišiel okolo obeda, keď sme sa zberali pochovať mŕtvych a zvieratá,“ vraví kňaz, otec Lazare a pokračuje: „V čase útoku nás tu bolo v jednej izbe sedem ľudí, zázrakom sme prežili. Neskôr sme spočítali, že na toto územie dopadlo tridsaťsedem bômb.“ Miestni sú dodnes pobúrení, že pilot bombardoval okolie chrámu, posvätné miesto aj pre pravoslávnych Rusov. „Taká istá bomba ako pri kostole dopadla v dome, kde sa vtedy v pivnici ukrýval môj 91-ročný dedo. Osetínci ho potom orabovali, strelili ho do nohy, no nezabili ho. Mali rešpekt, že ako veterán Veľkej vlasteneckej vojny prišiel pešo až do Berlína. Kto ma môže zabiť v mojom dome, kričal na nich,“ dodáva Giorgij.

V bohatej dedine Ergneti žilo pred vojnou viac ako tristo ľudí, dnes ich je tam sotva desatina. Tí, čo sa vrátili, bývajú v drevených záhradných chatkách, ktoré slúžili pôvodne iba na úkryt pred letnou páľavou. Ich domy sú zničené a dodnes neopravené. Ak sa rozhodli vrátiť a neostali v niektorom z utečeneckých centier vo vnútrozemí, dostali od vlády po 15-tísíc lari (asi 6-tisíc eur). Spomínajú tu aj hrozný príbeh nemej ženy, ktorej sa za vojny ruskí vojaci pýtali na cestu. Mysleli si, že sa im posmieva, keď iba otvára ústa – a zabili ju. 

 Dnes je v dedinách v bezpečnostnej zóne náboženský sviatok svätého Giorgija. Príbuzní a známi sa stretávajú pri bohato prestretých stoloch, hodujú aj pri rieke v dedine Mereti. Traduje sa, že telo svätca zo 4. storočia po smrti rozdelili na 365 častí, ktoré pochovali na rôznych miestach Gruzínska, kde potom vybudovali chrámy. Na dohľad je aj pútnické miesto v dedine Geri, kde sa chodili uzdravovať chorí. Dnes tam nesmú, dedina leží v Južnom Osetsku.

S Giorgijom a Zurabom postupne navštevujeme ich známych. V každom dome si treba zajesť a vypiť domáceho vína. Jeden, dva... päť pohárov. V dedine Dici, kde spanilú jazdu zakončíme, je v gruzínskej rodine vydatá Osetínka Tamara Gaglojeva. „Počas vojny sme neutiekli, ako jedni z mála. Chvor, Dici a Arbo. Tak sa volajú tri dediny, ktoré som zachránila pred vypálením vďaka tomu, že som Osetínka a našim jazykom som sa prihovorila vojakom a milíciám,“ vraví a povzdychne si sklamane: „Predstav si, synček, nikto mi tu dodnes nepovedal ani pol slova vďaky. Pritom tu žijem už 48 rokov, mám rada Gruzíncov.“ Jej bratia a sestry žijú na dohľad v Cchinvali, no od vojny ich nevidela. Bojí sa za nimi ísť.

Jej zať Giorgij Dzinarašvili je tamadom, čiže hlavou hostiny. Patrí mu teda právo, ale aj povinnosť prednášať tosty čiže prípitky. Gruzínske zvyklosti ich poznajú niekoľko desiatok, často majú presne predpísanú formu. Pije sa v prvom rade za mier, no aj za hostí, za rodičov, za deti, za mŕtvych príbuzných. Emancipované Európanky skúmajúce rodové vzťahy, iste zaujme informácia, že chlapi tu s obľubou pripíjajú aj na ženy, na matky, na sestry, na lásku. Ich milované medzitým kmitajú s varechou okolo sporáka a bez slova nosia na stôl jedlo a pitie. Prípadne potom v panike uskakujú z cesty, keď sa mužík rúti na aute a zabudol, že si na ne predtým družne pripíjal. Vot Kaukaz. Keď tamada doreční tosty, začne hovoriť o vojne. Spomína najmä na Gruzíncov, ktorí okolo jeho domu utekali z dediny Kurta v Južnom Osetsku: „Bol prekrásny večer, keď zrazu vidím, že po ceste idú davy ľudí s obrovským taškami. Vraveli, že všetko doma nechali. Drahocennosti, autá. Vzali si iba zbrane a muníciu. Čo sa deje, pýtal som sa ich. Vojna, vraveli a utekali. Verili, že najneskôr na druhý deň sa vrátia domov. Dodnes žijú v Gori.“

 V Dici bola včera svadba. Muzikanti hrali tak silno, že sa zvuky doniesli až do Cchinvali. V noci potom prišli zvedaví ruskí bojovníci do domu svadobčanov. Keď zistili, že je to iba svadba, vrátili sa naspäť do kasární. „Vidíte? Tak blízko s nimi žijeme. Deň čo deň k nám chodia,“ povie hlava hostiny a opíše svoj príbeh: „Mám 47 rokov, prežil som tu celý život, poznám každý strom. Na konci mojej záhrady sa začína Južné Osetsko. Pred dvoma týždňami ma dobehol džíp, z ktorého vystúpili dvaja ruskí dôstojníci a jeden Osetínec. Ty čo tu chodíš, pýtali sa ma. Je to moja zem, vravím im. Chce sa mi, prechádzam sa. Nechce sa mi, neprechádzam sa. Počuj, parin, vravia mi, predtým tu bola riečka Dicura, dnes jej vravia suchá Dicura, lebo vyschla. A hranica vedie cez ňu, vieš o tom? Rebjata, vravím im, ja som sa učil v Rusku, polytechnický inštitút. Viem, kde prechádzajú hranice, som vzdelaný človek. Toto je naša zem, rebjata, nie vaša. Osetíncovi sršal z očí hnevom oheň. No nič nepovedali. Otočili sa a odišli.“

Viacerí obyvatelia Dici spomínajú, že keď vlani v auguste prišli Rusi, oberali v sadoch ovocie priamo z tankov. Alebo rezali vinohrady a stromy, aby vyschli. Urobili si tu cvičný polygón, úrodnú zem rozryli pásmi ako stádo diviakov. Tieto historky sa šíria aj o pár metrov ďalej v rodine Giorgiho Sosiašviliho, vedúceho školského úradu gubernatúry z Gori, kde napokon neplánovane po litroch vína vypitého z kravského rohu (kaukazský zvyk) prespím. Predtým ešte absolvujem s riaditeľom divadla (pekne spieval), riaditeľom kultúrneho domu (pekne hral na gitare a stále spomínal družbu medzi gruzínskou a slovenskou Račou) a ďalšími chlapmi niekoľko hodín vrelých tostov. O šiestej sa pije za malé deti, pretože tie sa, chúďatá, dnes boja hrať futbal pri škole. Keď im preskočí lopta cez plot, ocitne sa na území „takzvaného Južného Osetska“, ako tu vravia s dôrazom na slovo takzvaného. Jeden zo stolovníkov povie, že jeho dcérka sa prihovára svojej bábike týmito slovami: „Neboj sa, moja, Rusi čoskoro odídu.“ 

Pribúdajúci alkohol zvyšuje hladinu emócií. Speváci so slzami v očiach predvádzajú unikátnu gruzínsku polyfóniu. Ich pohostinnosť je zničujúca. Nepomáha ani tost, ktorý prednášam za družbu našich národov. Nútia ma spievať slovenské pesničky. Pýtajú sa, kto sú slovenskí estrádni umelci. Mená z paleontológie showbizu ako Duchoň či Grúň im nič nehovoria – a Gott je predsa Čech. O ôsmej sa všetci okolo stola postavia a začnú mohutným hlasom spievať gruzínsku hymnu. To aby ruskí vojaci na konci dediny počuli, že sa neboja. 

Po vytriezvení zo sviatku svätého Giorgija pri Južnom Osetsku trávim ďalšiu noc u kamaráta, utečenca z Abcházska Zuraba v druhom najväčšom gruzínskom meste Kutaisi. Opäť víno, jedlo, tosty. Pred treťou všetci v panike vybiehajú na ulicu. „Zemetrasenie!“ kričia. Hm, nič som si nevšimol. Vetchý domček s verandou sa triasol aj bez toho. Takmer do rána postávame na dvore, bojíme sa vrátiť dnu. Zurab potom chatuje s kamarátmi. Aj oni vybehli na ulicu. Epicentrum bolo asi šesťdesiat kilometrov na severovýchod, pri Rači. 

Ďalší večer sedím s tromi českými a jedným slovenským členom monitorovacej misie EUMM v západogruzínskom Zugdidi pri administratívnej línii s Abcházskom. Čech Marian spomína na návštevu Rače: „Prví ľudia, ktorých sme sa opýtali na cestu, nás pozvali k sebe. Víno, jedlo a tak. Na tretí deň sa nás prvýkrát opýtali, kam sme to vlastne chceli ísť.“ Inak, zmysel misie EUMM mnohým uniká. Po vojne ju dohodol francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, ktorého krajina predsedala EÚ. Rusi blahosklonne súhlasili, neozbrojení pozorovatelia sú predsa neškodní. Zjednodušene povedané, ich mandát spočíva v tom, že zo svojho džípu pozorujú situáciu. A posielajú potom správy do centrály. Misia má tri zložky: vojenskú, policajnú a humanitárnu.  Služba v teréne, mariáš s kamarátmi a pravý viedenský rezeň, ktorý naučili pozorovatelia vyprážať kuchárky v zugdidskej ukrajinskej reštaurácii. Asi tak vyzerá ich kolobeh, ktorý občas spestria formálne či neformálne porady. Za to všetko im doma beží plat, tu dostávajú znížené diéty sto eur na deň. Čítate dobre, tie diéty sú naozaj znížené, predtým dosahovali výšku stotridsať eur na deň. Inak, IDP´s, teda vnútorní presídlenci z Abcházska, dostávajú od štátu mesačne v prepočte desať eur. Teda tristokrát menej.

Aký je teda zmysel takto komfortne vybavenej misie v chudobnej povojnovej krajine? O idylke možno hovoriť iba do chvíle, kým si uvedomíte, že koncom júla sa stala hliadka EUMM na prázdnej ceste asi kilometer od Abcházska terčom útoku. Za doteraz nevyjasnených okolností ktosi zrejme na diaľku odpálil protipechotné míny. Stovky malých kúskov kovu by zabili všetko živé v okruhu desiatok metrov, členovia misie, ktorej velil Slovák Erich Hrehus, sa však viezli v dvoch opancierovaných landcruiseroch, takže ich to iba nadvihlo a nič sa im nestalo. Zahynul však vodič gruzínskej sanitky, ktorá išla medzi nimi. Tá jediná nebola opancierovaná. Krutým paradoxom pritom je, že pôvodne mala zabezpečovať ochranu pozorovateľov z EUMM...

Nie všetci utečenci z vlaňajšej vojny mali to šťastie (alebo smolu?), že sa vrátili do svojich zničených domov. Mnohí ešte stále žijú v kolektívnych centrách. Svojráznym fenoménom sú však mestečká pozostávajúce z typizovaných domčekov, ktoré majú tri izby a kuchyňu. Na príkaz prezidenta Saakašvoliho ich stihli vybudovať do zimy. Najväčšie z týchto get sa volá Tserovani a leží asi pätnásť kilometrtov od Tbilisi. Vo viac ako dvetisíc domčekoch žije takmer desaťtisíc ľudí. Dostávajú od štátu v prepočte desať eur na mesiac, pričom elektrinu, vodu aj plyn majú bezplatne. Chýba im však to najpodstatnejšie, možnosť práce. Niektorí majú sliepky a psy (nie však kravy a prasatá ako predtým doma), na maličkých záhradkách pestujú kukuricu a paradajky. Ženy umývajú okná, chlapi čosi opravujú. Mládež sa znudene poflakuje. Zo severu od Kaukazu silný vietor víri prach.Čosi sa tu pritom mení k lepšiemu. Minulý týždeň v pondelok tu prezident Saakašvili otvoril školu pre tisíc detí. S krásnou telocvičňou a ihriskami. Sponzorským darom prispela jedna banka. Zdá sa, že Tserovani sa stávajú pre týchto vyhnancov z domova definitívou, nie provizóriom. Manučar Tulešvili tu býva s manželkou a dvoma deťmi v domčeku č. 78 na sedemnástej ulici v treťom obvode. Hrozné pomyslieť, nie ešte vysloviť. Jeho dcérka Nino dnes bola prvýkrát v škole. Mala vrkoče a uniformu, tak ako sa patrí. Od štátu dostala tašku plnú kníh a zošitov, jej rodičia príspevok na prváčikov sto lari. V domácnosti sa varí slávnostný obed – praženica a fazuľový prívarok. V televízii medzitým ukazujú, ako Saakašvili otvára školský rok v jednom meste za druhým. Tu sadí strom, tam si prisadne si k školákovi do lavice, nechá sa vyvolať učiteľkou k tabuli, vo svojej limuzíne sa vozí s učiteľkou, ktorá má 65 rokov praxe. Míša je hyperaktívny, ako vždy. 

„My sme vojnu neprehrali, pretože tá sa nevyhráva so zbraňami. Zapamätajte si, kto sa dobre učí, bude vždy víťazom,“ hovorí prezident školákom v Tserovanoch. Ktovie, čo si o tom myslia ich rodičia.