Afganistan na križovatke

Samozrejme, že boli i ďalšie útoky v Európe aj v Ázii, ale tie už neboli logisticky pripravované v bezpečí afganských hôr a pod pohostinnou ochrannou rukou Talibanu. Teraz sa začalo aj v Amerike nahlas uvažovať o tom, že odpor Talibanu je väčší, než sa predpokladalo, a že by bolo hádam lepšie stiahnuť sa, neplytvať ďalej životmi amerických a spojeneckých vojakov a ponechať nepoučiteľných Afgancov aj s ich skorumpovanou a neschopnou vládou svojmu osudu. Konzekvencie prípadného stiahnutia sa Američanov (a NATO) z Afganistanu by však boli viac ako temné.

Väčšina afganského etnicky diferencovaného obyvateľstva rozhodne nie je na strane Talibanu a netúži po opätovnom zavedení drakonických neliberálnych zákonov šaríje aj s kameňovaním, bičovaním, popravami a podobne, a chce žiť modernejším a normálnejším životom. Taliban je však v afganskom prostredí stále tým najlepšie vyzbrojeným a najagresívnejším zoskupením. Mnoho kmeňových vodcov by sa radšej diktátu Talibanu podvolilo, mnoho však nie, a krajina by sa po odchode Američanov takmer naisto ponorila opätovne do občianskej vojny – ešte krvavejšej než tá predchádzajúca a omnoho krvavejšej, než sú súčasné potýčky Talibanu a zvyškov mudžahedínov z al-Káidy s americkými a spojeneckými silami. Občianska vojna na tejto škále by znamenala rozvrat, chaos a chudobu nevídaných rozmerov už aj tak v biednej krajine.

Ešte vážnejším dôsledkom vycúvania Ameriky a NATO z Afganistanu by bolo to, že by sa pakistanská vláda ocitla bez priamej podpory vo svojom boji s vlastnými islamskými militantmi i Talibanom. Ten boj by sa zrejme skončil tak, že by sa obnovila akási spolupráca a porozumenie medzi islamistami, pakistanskou tajnou službou a militantnými armádnymi kruhmi. Pakistan by postupne prišiel o svoju krehkú demokraciu a islamisti, ktorým by sa uvoľnili ruky v Afganistane, by si z Pakistanu urobili základňu na svoje teroristické výboje v Indii. Priblížila by sa opäť aj potenciálna vojna, možno aj s jadrovou dohrou medzi Pakistanom a Indiou.

Zmena situácie v Pakistane by znovu otvorila aj možnosť vývozu nukleárnych technológií z Pakistanu do ďalších krajín islamského sveta, ktoré by sa mohli cítiť americkým cúvnutím posmelené. Už to tu raz bolo. Ale je tu ešte čosi závažnejšie, čo má korene predovšetkým v histórii a jej interpretácii na strane islamských militantov – či už ide o al-Káidu, alebo o historicky „mladší“ Taliban.

Pre poriadok v chápaní motivácie afganských i globálnych islamistov si treba pripomenúť staršiu genézu konfliktu. V priebehu druhej polovice 70. rokov minulého storočia sa s významnou sovietskou podporou dostal v Afganistane k moci marxistický režim, ktorý to však nikdy nemal celkom vyhraté – útočili naň stúpenci pôvodnej monarchie aj náboženskí mudžahedíni.

Keď to s prokomunistickou vládou Babraka Karmala v Afganistane vyzeralo naozaj zle, tak na jej záchranu prišla koncom roku 1979 sovietska invázia za masívneho použitia pozemných aj vzdušných síl. Afganskí mudžahedíni následne dostali od Ameriky veľkú materiálnu pomoc v rámci akcie „Cyclone“ – ako to hovorila dlhé roky oficiálna verzia. Podľa rozhovoru, ktorý poskytol v roku 1998 bezpečnostný poradca prezidenta Cartera Zbigniew Brzezinsky, to však bolo trochu inak. Brzezinsky povedal, že tajné rozhodnutie o americkej pomoci afganským mudžahedínom prišlo viac než pol roka pred sovietskou intervenciou a že Američania tajnou operáciou vedome zvýšili pravdepodobnosť sovietskej intervencie „aby dali Sovietskemu zväzu jeho Vietnam“. Ak bol toto naozaj ten diabolský úmysel (a nie iba dodatočné chválenkárstvo Zbigniewa Brzezinského), tak plán uspel. Takmer po desiatich rokoch krvavej vojny v Afganistane tam Rusi stratili okolo 15-tisíc vojakov, ďalšie desiatky tisícov mužov bolo zmrzačených a inak postihnutých. Dovedna v Afganistane na turnusy slúžilo vyše 600 sovietskych vojakov. Sovietsky zväz tam tiež stratil 451 lietadiel, asi 150 tankov, 12-tisíc nákladných vozidiel a množstvo ďalšieho materiálu. Psychologické škody u veteránov vojny a ich rodín sú nevyčísliteľné a pretrvávajú doteraz.

Afganistan však utrpel sovietskou inváziou omnoho viac. Sovieti a ich pomáhači zabili v rokoch 1979 až 1988 viac než milión Afgancov. Päť miliónov ľudí utieklo z krajiny do Pakistanu a Iránu – teda tretina predvojnového obyvateľstva Afganistanu. Štatistiky hovoria, že v 80. rokoch minulého storočia tvorili Afganci až polovicu všetkých utečencov na svete. Okrem priamych obetí na životoch bolo zmrzačených ďalších 1,2 milióna Afgancov a doteraz sú mnohí ďalší mrzačení nášľapovými mínami, ktoré tam zanechala po sebe sovietska armáda.

Sovietsku armádu nakoniec vyhnali z Afganistanu mnohé okolnosti, nie iba tvrdý odpor mudžahedínov a straty na životoch. Sovietsky zväz už vnútorne morálne aj ekonomicky kolaboval a na ďalšiu vojnu s takou materiálnou i ľudskou cenou jednoducho nemal ani morálnu silu. K moci sa dostal Michail Gorbačov, ktorý navyše považoval tú vojnu za morálne neobhájiteľnú. Sovietske vojsko odišlo z Afganistanu s čímsi, čo nebolo možné vidieť inak než ako porážku, hoci o vojenskú porážku v pravom slova zmysle nešlo.

Ako „nezamýšľaná konzekvencia“ sovietskeho stiahnutia sa z Afganistanu a aj Brzezinskeho kalkulácie však prišlo niečo iné – ilúzie islamistických bojovníkov, ktorí bojovali proti Sovietom, o vlastnej sile a bojovom šťastí. Začali sa dokonca domnievať, že to oni navodili nielen vojenskú porážku Sovietov ale i pád komunistického režimu v Sovietskom zväze a jeho následný rozpad. Sám Usáma bin Ládin údajne vyhlásil, že „zrútenie Sovietskeho zväzu... ide na vrub Boha a mudžahedínov v Afganistane... a USA v tom nemali nijakú spomenutiahodnú rolu...“ Vznikol teda islamistický mýtus, že afganskí a arabskí mudžahedíni porazili a zničili bezbožnú superveľmoc, a že ak to šlo s jednou superveľmocou – tou mocnejšou (v ich predstavách) – tak prečo by neporazili, s Allahovou pomocou a požehnaním, aj tú ďalšiu – Ameriku.

To bol mýtus, z ktorého sa zrodil plán útoku na Spojené štáty 11. septembra 2001. To, že ide iba o mýtus, navyše samovražedný, si doposiaľ neuvedomil v kruhoch globálneho džihádu, ako sa zdá, nik. Ak by sa po Sovietoch stiahli z Afganistanu aj Američania, nik by už tým škodlivým mýtom v hlavách islamistov neotriasol a globálny džihád by dostal novú legendu a silu.

To priviedlo politického komentátora The Wall Street Journal Breta Stephensa k názoru, že stiahnutie sa Ameriky z Afganistanu je tou zlou až katastrofickou alternatívou, i keď tou druhou, tiež nie príliš lákavou, je: „...krvavý a spletitý boj o obranu a zlepšenie nešťastnej a často skorumpovanej vlády v Bohom opustenej krajine, obývanej ľuďmi, ktorí sú často (aj keď určite nie prevažne) nevďační. Nie je to najušľachtilejší boj a nijaký rozumný štát by sa do neho nepustil z vlastného rozhodnutia. Ale my sme si ten boj nevybrali a ak si zachováme odvahu, môžeme v ňom zvíťaziť. Ak nie, následkom bude popol opäť poletujúci na našich uliciach...“

Afganistan, na rozdiel od Iraku, má politickú elitu, ktorá sa nepokúša získavať body u voličov protiamerickou či protizápadnou rétorikou. Abdullah Abdullah, hlavný konkurent úradujúceho prezidenta Karzaja v katastrofálne zbabraných a zrejme aj zmanipulovaných prezidentských voľbách, je rovnako proamerický a prozápadný ako sám Karzaj. Spomedzi všetkých etník, ktoré obývajú Afganistan, je problém najmä s Paštúnmi, ktorí tvoria asi 45 percent obyvateľstva a takmer 100 percent príslušníkov Talibanu a necítia, že majú dostatočný vplyv na moc. Ale aj Hamíd Karzaj je rodom Paštún.

Zdá sa, že v súčasnej situácii chce americký prezident Barack Obama pomôcť Afganistanu zvýšením počtu vojakov, ale aj znásobením všemožnej pomoci pri budovaní funkčnej správy krajiny. Zvýšenie počtu vojakov určite pomôže v boji s Talibanom, to sa ukázalo nakoniec aj v Iraku, ale funkčná a neskorumpovaná vláda je iný príbeh. To je ťažká až utopická úloha. Afganistan je zúfalo chudobná krajina, v ktorej dosahuje počet negramotných ľudí až 70 percent a kde sú celé oblasti mimo kontroly centrálnej vlády, ktorá je navyše prežraná korupciou. 

To priviedlo renomovaného politického analytika a publicistu Fareeda Zakariu k názoru, že sústrediť sa treba nie (iba) na budovanie štátu, ale na vytváranie dohôd. Povedané jeho „realistickým“ jazykom: „Kupovanie, najímanie či podplácanie paštúnskych kmeňov by sa malo stať centrálnym pilierom stabilizačnej stratégie Ameriky, ako to bolo aj vtedy, keď vládla v Afganistane Británia.“ (V rámci strategickej „Veľkej hry“ medzi Britániou a cárskym Ruskom v druhej polovici 19. storočia, pozn. autora.) Zakaria píše vo svojom článku v The Washington Post, že: „Sú tri spôsoby, ako zmeniť bezpečnostné podmienky v Afganistane. Po prvé – zvýšiť počet amerických síl. Po druhé – zväčšiť počet afganských síl. Po tretie – znížiť počet nepriateľských síl tým, že ich prehovoríme, aby prešli na druhú stranu alebo zložili zbrane. Táto tretia stratégia fungovala tak dobre v Iraku a treba ju súrne aplikovať aj v Afganistane. O pár rokov bude Afganistan ešte stále chudobnou, skorumpovanou a nefungujúcou krajinou. Ale ak uzavrieme správne dohody, budú v nej vládnuť lídri, ktorí urobia krajinu nehostinnou pre al-Káidu a podobné teroristické skupiny. To je moja definícia úspechu.“ Zakaria tiež pripomína, že Afganistan nie je krajinou, ktorá by sa nachádzala v stave voľného pádu, a že počet civilných obetí konfliktu s Talibanom, hoci vysoký, nedosahuje ani jednu desatinu strát v Iraku v priebehu roku 2006.

Zakariovmu realizmu nie je čo vyčítať a nemá ani zmysel obviniť ho z cynizmu, lebo cynikom vo svojej podstate nie je. Ani on nepovažuje stiahnutie sa Ameriky z Afganistanu za zváženiahodnú možnosť. K jeho riešeniu by sa hádam žiadalo dodať, že jeho úspech by i tak pomohol zaručiť zvýšený počet amerických i spojeneckých vojakov zasahujúcich aj dovnútra Pakistanu, kde má Taliban svoje úkryty aj základne. A nielen Taliban, ale aj stále neporazené zvyšky al-Káidy. Poslať tam konečne viac vojakov radia vo svojom nedávno publikovanom názore (v The Wall Street Journal) aj republikánski senátori Lindsey Graham a John McCain spolu s nezávislým Josephom Liebermanom. Vedia, o čom hovoria. Afganistan/
Krajina v južnej Ázii, ktorá susedí s Pakistanom, Tadžikistanom, Iránom, Turkménskom, Uzbekistanom a Čínou. Počet obyvateľov: v júli 2009 odhadom 33 609 937, podľa Amerického štatistického úradu je to číslo bližšie k 27,5 milióna vrátane utečencov – nové sčítanie ľudu sa má konať v roku 2010. Priemerný vek: 17,6 roka. Náboženstvo: sunitskí moslimovia 80 %, šiítski moslimovia 19 %, ostatní 1 %. Len 28,1 % populácie vo veku 15 a viac rokov vie čítať a písať. HDP na hlavu: 700 dolárov