To, že predčasné voľby nebudú, je pre celú verejnosť šok. Najmenším dôsledkom je, že strany vyhodili na zbytočné kampane stámilióny korún, aj keď sa nedá ubrániť podozreniu, že tieto stranícke straty sa rýchlo odrazia v ešte väčšej miere korupcie a klientelizmu, keďže kampaň si budú musieť zopakovať... Vážnejšie je, že stav permanentného straníckeho zápasu, v ktorom sa umŕtvuje reálna politika, sa predlžuje až do riadneho termínu volieb v júni 2010. Česká realita je navyše neštandardná v tom, že parlament je pre voliča úplne netransparentný, nie je v ňom jasná väčšina ani menšina, a množstvo poslaneckých zbehov či turistov s nejasným pozadím vopred spochybňuje legitimitu celého legislatívneho procesu.
Tento jav, dobre známy aj na Slovensku, bol pritom korunným argumentom pre rýchle predčasné voľby. Verdikt, ktorým ústavní sudcovia v Brne zrušili ich konanie v októbri, znalci už dnes odkazujú do budúcich učebníc ústavného práva ako jeden z najkontroverznejších i politicky najprelomovejších výrokov ústavných súdov vôbec. To, že politici ohýbali ústavu v mene svojich záujmov a väčšieho pohodlia, je nesporné. Avšak „žltá karta“, ktorú ÚS mal možnosť symbolicky vystaviť vo forme akéhosi „posledného varovania“, by bola zrejme primeranejším riešením. Nevraviac o paradoxe, že nebyť čisto egoistického záujmu poslanca, ktorý sťažnosťou namietal porušenie „práva“ vykonávať mandát 4 roky, by nikto na českej verejnej scéne vrátane tých, ktorí dnes výrok súdu chvália, žiadny problém s protiústavným skrátením volebného obdobia nemal...
Presah verdiktu na Slovensko je obrovský. Presne takouto „českou uličkou“ sme sa totiž k predčasným voľbám dostali už dvakrát. Pointou je zistenie, že to, čo je v Česku protiústavné, je na Slovensku ústavné, keďže článok, na základe ktorého si brniansky dvor delegoval právomoc rozhodovať o ústavnom zákone, v slovenskej ústave nemáme! O motívoch, prečo asi Mečiar a spol. neodpísali z nemeckého vzoru, že „zmena podstatných náležitostí demokratického právneho štátu je neprípustná“ (článok 9, odsek 2 českej ústavy), čosi naznačili roky 1994 až 1998.
Zostane navždy otvorené, či „opravný“ zákon, ktorý presúval voľby na november, by súd naozaj potopil, alebo by sa uspokojil s tým, že obsahoval princíp všeobecnosti, čo bolo jeho hlavnou námietkou. Nedozvieme sa to, keďže Jiří Paroubek a jeho ČSSD si z večera na ráno podporu rozmysleli. O pohnútkach socialistov sa už týždeň bezvýsledne špekuluje. Takéto brutálne porušenie politických dohôd, s obrovským dopadom na politiku i štát, nabáda len na úvahu, že korupciou, kradnutím, klamaním a inými kazmi je síce napadnutá celá politika, ale na ľavici sa úpadok manifestuje vždy v ešte v obludnejšej forme.
Po údere od Obamu, ktorý rozmetal ovocie dobrej zahraničnej politiky, sa už v Česku viac krachu nedá predstaviť. Nečakaným obratom k lepšiemu by bolo, keby Fischerova vláda, posilnená zlyhaním straníckej politiky, presadila rozpočet so znesiteľným deficitom. Nádej nie je veľká, ale jednou z vlastností dna je, že pohnúť sa z neho je možné už len nahor.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.