Letisko má zvláštny život. Celý čas len leží, nechá na seba padať plechové stroje s rozpaženými rukami, tie isté stroje sa po ňom rozbiehajú a miznú v diaľke, kam sa určite ako letisko nedostanete.
Obohnané plotom, chránené viac ako celebrita. Keď sme pred piatimi rokmi prišli na to trenčianske s tým, že chceme na ňom robiť Pohodu, vtedajší riaditeľ mi do telefónu ešte pred príchodom povedal, že je na 99 % proti tomu, aby bol festival u nich. To percento mi dal zo slušnosti, z tej sa aj bol ochotný vôbec stretnúť. Letisko je vraj na lietanie...
Po prvom sedení v jeho kancelárii pri odchode povedal, že je na 99 % za to, aby festival na letisku bol, to percento si nechal ako zálohu pre možné komplikácie u ďalších kompetentných. Riaditeľ sa volal Hrušovský, na svojom mieste už nie je, ale stal sa z neho náš fanúšik – a my sme sa stali jeho. Fanatik do lietania a ochranca posvätnej plochy – podobne ako ľudia z letiskovej veže Jožko, Tóno či Pišta – všetci pochopili, že tie dva dni, na ktoré ich pýchu otvorime festivalovému virvaru, letisku prospejú. Predstavte si, že namiesto dosadania a rozbiehania vás pohladia desaťtisíce nôh, často bosých, tancujúcich, prechádzajúcich sa, skáčucich. Musí to byť taká príjemná masáž, až musí od vzrušenia priasť, až sa musí potichu smiať od radosti. Do toho hektolitre vody, čo na vás vylejú, hudba hrajúca vám do všetkých uší (letiská majú vraj viac uší ako my), rozhovory, smiech a chichot. Ľudia z letiska pochopili, že to stretnutie ľudí u nich je vlastne pre ich miláčika darom. Pre nás je zas darom letisko. Jedna moja kamarátka Janka delí letiská na odletiská a príletiská, podľa toho, či idete odletieť, alebo priletieť. Som rád, že trenčianske letisko sa vždy na dva dni mení na úžasné výletisko, priebežne slúžiace ako pekné úletisko, aby na záver skončilo vďaka krásnej atmosfére ako vzletisko. Vždy, keď sa festival skončí, keď sa skončí ten veľký prielet, až by som povedal že prieletisko (keď zavriem oči, tak ho vidím ako takú farebnú šmuhu), tak sa letisko zdá akési zaskočené. Alebo ešte nasáva to, čo ostalo po jeho úžasných masérkach a maséroch. Zdá sa mi, že je to na ňom cítiť vždy, keď sa naň s Jožkom z veže pozeráme.
.michal Kaščák
Obohnané plotom, chránené viac ako celebrita. Keď sme pred piatimi rokmi prišli na to trenčianske s tým, že chceme na ňom robiť Pohodu, vtedajší riaditeľ mi do telefónu ešte pred príchodom povedal, že je na 99 % proti tomu, aby bol festival u nich. To percento mi dal zo slušnosti, z tej sa aj bol ochotný vôbec stretnúť. Letisko je vraj na lietanie...
Po prvom sedení v jeho kancelárii pri odchode povedal, že je na 99 % za to, aby festival na letisku bol, to percento si nechal ako zálohu pre možné komplikácie u ďalších kompetentných. Riaditeľ sa volal Hrušovský, na svojom mieste už nie je, ale stal sa z neho náš fanúšik – a my sme sa stali jeho. Fanatik do lietania a ochranca posvätnej plochy – podobne ako ľudia z letiskovej veže Jožko, Tóno či Pišta – všetci pochopili, že tie dva dni, na ktoré ich pýchu otvorime festivalovému virvaru, letisku prospejú. Predstavte si, že namiesto dosadania a rozbiehania vás pohladia desaťtisíce nôh, často bosých, tancujúcich, prechádzajúcich sa, skáčucich. Musí to byť taká príjemná masáž, až musí od vzrušenia priasť, až sa musí potichu smiať od radosti. Do toho hektolitre vody, čo na vás vylejú, hudba hrajúca vám do všetkých uší (letiská majú vraj viac uší ako my), rozhovory, smiech a chichot. Ľudia z letiska pochopili, že to stretnutie ľudí u nich je vlastne pre ich miláčika darom. Pre nás je zas darom letisko. Jedna moja kamarátka Janka delí letiská na odletiská a príletiská, podľa toho, či idete odletieť, alebo priletieť. Som rád, že trenčianske letisko sa vždy na dva dni mení na úžasné výletisko, priebežne slúžiace ako pekné úletisko, aby na záver skončilo vďaka krásnej atmosfére ako vzletisko. Vždy, keď sa festival skončí, keď sa skončí ten veľký prielet, až by som povedal že prieletisko (keď zavriem oči, tak ho vidím ako takú farebnú šmuhu), tak sa letisko zdá akési zaskočené. Alebo ešte nasáva to, čo ostalo po jeho úžasných masérkach a maséroch. Zdá sa mi, že je to na ňom cítiť vždy, keď sa naň s Jožkom z veže pozeráme.
.michal Kaščák
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.