V krajine Angely

Nájdete aspoň jeden rozdiel? Tých 14 miliónov Nemcov, ktorí si predminulú nedeľu pozreli duel nemeckej kancelárky Angely Merkel (CDU) a jej vyzývateľa Franka-Waltera Steinmeiera (SPD), bolo v lúštení tejto hádanky takmer bez šance. Programových rozdielov medzi konzervatívcami a sociálnymi demokratmi v ten večer nebolo. Nemeckí diváci to aj dobre tušili, keďže vrchol kampane si ich pozrelo o sedem miliónov menej než pred štyrmi rokmi. Kým suchár Steinmeier sa aspoň vypol k akej-takej emócii, čím milo prekvapil aj svojich, Merkel nepovedala nič, čo by mohlo vyrušiť – ale ani nadchnúť. Bez tvaru, bez chuti a bez farby: to je Merkelovej stratégia k víťazstvu. Jej antikampaň však má svoju logiku, ktorú Merkel opiera o skúsenosť. Už pred štyrmi rokmi mala byť suverénnou víťazkou, pár mesiacov pred voľbami viedla vtedy pred Schröderovou SPD takmer o 20 percent. Nemecko prežívalo svoju lokálnu krízu, stav hospodárstva dlhodobo stagnoval, nezamestnanosť lámala povojnové rekordy, životná úroveň obyvateľov klesala. 

Staré zaklínadlá o čoraz silnejšom sociálnom štáte už neplatili ani v SPD, kde reformné krídlo okolo kancelára Schrödera hlásalo, že niektorých istôt sa Nemci jednoducho musia vzdať, inak sa krajina nepohne dopredu. CDU tak v tejto atmosfére prišla s radikálnym programom reforiem daní a zdravotníctva či pracovného trhu. Zdalo sa, že CDU sa v koalícii s liberálmi z FDP pustí do protrhových zmien, aké naposledy Nemecko zažilo v 50. rokoch minulého storočia. 

Ale všetko sa zbehlo inak. Gerhard Schröder šikovne strhol volant doľava, kreslil Nemcom  hrôzostrašné neoliberálne zajtrašky, ktoré na nich chystá Merkelová a ďalší nepriateľa ľudstva. CDU napokon predstihla SPD iba o percento a bola nútená s rivalom vytvoriť veľkú koalíciu. V rámci nej sa doľava posunuli aj konzervatívci, ktorí spolu s SPD rušili aj niektoré z tých „neoliberálnych“ reforiem, ktoré ešte zaviedol Schröder. Merkelová si z roku 2005 vzala nasledovné ponaučenie: ak chcem v nemeckej politike prežiť na vrchole, musím dať národu pokoj s akýmikoľvek nárokmi. Možno to o týždeň bude stačiť nato, aby CDU po jedenástich rokoch vyšachovala socialistov z vlády a vytvorila koalíciu s protrhovou FDP. Ale bude mať z toho krajina vôbec nejaký úžitok?

Samozrejme, Nemecko je stále veľmi bohatá krajina, ktorá dokáže aj v globalizovanom svete lacných čínskych produktov konkurovať vďaka kvalite. Práve rast svetového hospodárstva, z ktorého pred tromi-štyrmi rokmi profitovali najmä nemeckí exportéri, spôsobil, že veľká koalícia CDU a SPD vládla v relatívne dobrých časoch – HDP rástlo, štátny rozpočet sa konečne napĺňal, nezamestnanosť klesala a na nepopulárne reformy ani nebol bezprostredný dôvod. Minulý rok dorazila hospodárska kríza, no napriek veľkému prepadu priemyslu ostali Nemci vcelku pokojní, keďže nezamestnanosť dosiaľ výrazne nerástla. CDU sa teraz chváli, že za toto požehnanie v zlých časoch môžu voliči ďakovať práve jej. To je však nezmysel: vďaka patrí Schröderovým reformám, po ktorých už nie je také príťažlivé byť doma a užívať si nezamestnanecké dávky. Lenže aj v štatistikách hrajú politici s ľuďmi nečistú hru. Podľa oficiálnych údajov je v Nemecku nezamestnaných asi 3,5 milióna ľudí. Za vlád Helmuta Kohla, Schrödera aj Merkelovej sa však urobilo veľa preto, aby úrady práce nevykazovali ako nezamestnaných všetkých ľudí, ktorí nemajú prácu. Tak napríklad ten, kto sa zúčastňuje na rekvalifikačných kurzoch alebo ten, kto síce nemá prácu, ale je ochotný od pracovnej agentúry prijať hneď prvú ponuku, sa do oficiálnej štatistiky nedostane. Keď sa zarátajú všetky tieto „medziskupinky“, skutočná nezamestnanosť vzrastie na asi 5,5 milióna ľudí. Povolebná realita môže byť však ešte horšia: seriózne noviny celkom vážne špekulujú o tom, že mnohé veľké podniky neprepúšťali pred voľbami z dôvodu, že sa báli nárastu popularity ľavicových strán. Takže vlny prepúšťania by mohli doraziť po voľbách. Čo vymyslia politici na zakrytie reality potom?   

Kým CDU s SPD sú ako dvojičky jednej matere, ideologická debata sa vedie aspoň v novinách. Do vzájomného súboja sa pustili dvaja redaktori magazínu Spiegel. Matthias Matussek (rozhovor s ním sme uverejnili v .týždni 31/2006) sa označuje za bývalého konzervatívca, ktorý teraz v čase krízy dezertoval k ľavici. Konzervatívci podľa neho ničia spoločenské hodnoty viac, než to kedy dokázala ľavica, a to tým, že nadovšetko povýšili triedny boj úspešných proti neúspešným. „Vytvorili bezcitný systém, v ktorom sa odrezanému zvyšku spoločnosti vykrikujú heslá typu: láskavo makajte.“ Oponoval mu Jan Fleischhauer, bývalý ľavičiar, podľa ktorého kríza len posilnila dávne presvedčenie konzervatívcov, že ľudia sú „zbabelí, oportunistickí a žiadostiví“. Preto sú potrebné stabilné inštitúcie a staré dobré cnosti, nie jednoduché ľavicové recepty. Matussek si pomohol citátom a  kolegovi odkázal, že „osoby bez imaginácie nám nechajú zamrznúť dušu“. 

Nebyť novinárov, nemecký čitateľ počas predvolebnej kampane zhynie nudou.