Pozrime sa najprv na cieľ zvrátiť menovú expanziu. Sľuby hláv štátov tu znamenajú málo, pretože vo všetkých významných krajinách sú centrálne banky od vládnej moci nezávislé. Kedy a ako svoju expanznú menovú politiku zmenia, rozhodnú Ben Bernanke z Federálneho rezervného systému USA, Mervyn King z Bank of England a Jean-Claude Trichet z Európskej centrálnej banky. Takže pittsburské politické sľuby ohľadne menovej politiky sú len prejaveniami dôvery.
Zvlášť pre Bernankeho to však bude náročné. Federálny rezervný systém je síce voči prezidentovi nezávislý, ale zriaďuje ho Kongres USA. Vzhľadom na oneskorenie účinkov menovej politiky by pritom bolo vhodné, aby Fed svoju politiku sprísnil včas. Lenže keď začne konať, miera nezamestnanosti by mohla presahovať 9, možno 10 percent. Ak to tak bude, možno naozaj očakávať, že kongres nebude proti škrteniu protestovať? A keďže kongres stanovuje regulatórne právomoci Fedu a schvaľuje menovania jeho siedmich guvernérov, Bernanke mu bude musieť pozorne načúvať…
Zvrátiť strmý rast fiskálnych deficitov je pre zdravie globálneho hospodárstva tiež zásadné. Dráha budúcich deficitov môže totiž významne poškodiť dlhodobý rast.
Rozpočtový úrad Kongresu USA pritom odhaduje, že politiky navrhnuté prezidentom Obamom by zapríčinili, že fiskálny deficit federálnej vlády v roku 2019 prekročí 5 percent HDP, a to i po desiatich rokoch nepretržitého hospodárskeho rastu. Schodky nasekané v priebehu tejto dekády by spôsobili zdvojnásobenie národného zadlženia, ktoré by vzrástlo na viac ako 80 percent HDP…
Také rozsiahle fiskálne deficity by znamenali, že si vláda bude musieť vypožičať prostriedky, ktoré by boli inak dostupné súkromným podnikom. Bez ich investícií bude hospodársky rast pomalší a životná úroveň nižšia. Na budúcnosť fiskálnych deficitov, na rozdiel od menovej politiky, má pritom prezident USA priamy vplyv. Ak bol prezidentov sľub, že zníži fiskálny deficit, skutočným záväzkom, mohli by sme teda byť svedkami toho, že sa deficitné smerovanie obráti.
Obama však, bohužiaľ, skutočný záujem o znižovanie schodkov neprejavuje. Hlavným bodom jeho domácej agendy je zdravotnícky program, ktorý v priebehu budúceho desaťročia bude stáť viac ako bilión dolárov. A druhým hlavným politickým bodom je redukovať emisie uhlíka. Avšak namiesto toho, aby si Obama aukčným predajom povoleniek zabezpečil príjem do rozpočtu, súhlasil, že ich protežovaným priemyslovým odvetviam rozdá zdarma, aby prilákal dostatok hlasov v kongresových voľbách. Pripočítajme si k tomu ešte záväzok, že nezvýši dane nikomu, kto zarába menej než 250-tisíc dolárov – a vyjde nám recept na mohutné fiskálne deficity na tak dlho, ako len tento prezident zotrvá v úrade. Dúfam, že ostatní lídri G20 sa pri krotení svojich rozpočtov predvedú lepšie.
A nakoniec tu máme sľub G20, že prílišné menové a fiskálne výchylky stlmia medzinárodne koordinovaným spôsobom. Zrejme ide o to, že by národné stratégie nemali vyvolať významné zmeny vo výmenných kurzoch. Lenže v skutočnosti sa výmenné kurzy zmenia – a musia sa zmeniť. Najmä pri dolári je pravdepodobné, že bude ustavične klesať, ak sa investori na celom svete budú naďalej strániť mimoriadnej averzie k riziku, ktorá spôsobila rast dolára v roku 2007. A len čo Číňania získajú dôveru v domáce tempo rastu, budú môcť dovoliť, aby reálna hodnota ich meny rástla. Ostatné výmenné kurzy budú taktiež reagovať.
Skrátka, investori aj bežní občania na celom svete by urobili chybu, keby príliš dôverovali sľubom skupiny G20.
Autor je profesor ekonómie na Harvarde, bol predseda Rady ekonomických poradcov prezidenta Ronalda Reagana.
Copyright: Project Syndicate, 2009
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.