Vždy magická

Po pätnástich rokoch sa do monopostu stajne Ferrari na Grand Prix Talianska posadil domáci pilot a Monza zažívala opäť eufóriu, ako v časoch, keď bol ešte automobilový šport v bavlnených plienkach. A to si toho táto trať pamätá dosť, veď dnes je najstarším automobilovým okruhom na starom kontinente. Na svete je od nej starší už len legendárny ovál v Indianapolise. 

Talianska Monza je vo svete Formuly 1 pojmom, zbožňovaným okruhom a strašiakom zároveň. Okruh, pri ktorého návšteve akoby divák listoval hrubú knihu o histórii automobilových pretekov. Miesto, kde sa šport mení na drámu o ľudskej snahe, túžbe, ale aj o chybách a smrti.

Keď v roku 1922 vedenie Milánskeho automotoklubu rozhodlo, že postaví okruh určený špeciálne na motoristické preteky, fungovali na svete len dve podobné stavby – spomínaný Indianapolis od roku 1909 a ešte o dva roky starší Brooklands vo Veľkej Británii, ktorý však existoval len do roku 1939 (dnes na jeho mieste funguje len bohaté motoristické múzeum).

Taliansko okruh potrebovalo ako soľ, automobily boli v povojnovom čase pýchou krajiny a na značkách ako Alfa Romeo, Lancia či Fiat (Ferrari vzniklo až v roku 1928) vyhrávali domáci i zahraniční jazdci preteky po celej Európe. Automobilový priemysel stál na prahu nesmierneho rozmachu a špecializovaná trať – nielen pre preteky, ale aj pre také potrebné testovanie – bola preto len otázkou času.

Stavba sa rozbehla vo februári 1922 a aj keď ju po niekoľkých dňoch prerušili predchodcovia ekologických aktivistov, ktorí chceli zachrániť tamojší park, napokon bol prvotný okruh postavený za neuveriteľných 100 dní. Do stavby bolo zapojených okolo 3 500 nadšených robotníkov. 

Už v septembri sa tu odjazdila historicky druhá Grand Prix Talianska, vyhral Pietro Bordino na Fiate. Na Monze sa domáca veľká cena odvtedy jazdila 80-krát a okrem roku 1980, keď sa trať modernizovala, sa tu odjazdili všetky talianske Grand Prix Formuly 1.

Konštruktéri od počiatku plánovali okruh tak, aby sa na ňom dalo jazdiť čo najvyššími rýchlosťami. Preto mala trať dve poriadne dlhé rovinky a klopené zákruty, ktoré ešte dlho vyvolávali v jazdcoch chvenie žalúdka. Vďaka klopeným zákrutám mohli aj konštrukčne nedokonalé automobily dosahovať neuveriteľné rýchlosti. Už v roku 1928 tu po prvý raz prekonali rýchlosť 200 km/h a v roku 2005 tu zajazdil Kimi Räikonen rýchlosťou vyše 370 km/h, čo je doterajší rekord v pretekoch F1. Mimochodom, pôvodné klopené zákruty, na ktorých sa nejazdí od roku 1955, stále stoja v areáli okruhu. Treba ich vidieť, ten sklon je naozaj neuveriteľný – stojacemu človeku stačí len ľahký náklon a dotkne sa starého asfaltu...

Domáci hovoria Monze aj La pista magica – Magická trať. Má na nich naozaj magické a magnetické účinky. Keď sa v piatok, keď sú na programe prvé tréningy, blížime ku Kráľovskému parku, hustota automobilov sa zvyšuje. Karabinieri vždy ležérne usmerňujú dopravu, či je horúce slnko, alebo padá hustý dážď. 

V momente, keď cez starú obrovskú bránu vchádzame do Kráľovského parku, dostávame sa do roja červených mravcov. Davy ľudí v červených pršiplášťoch mieria dlho, dlho pred začiatkom prvých jázd ku svojim tribúnam. Prechádzame okolo stanového mestečka, vystavaného len z červených stanov, patrí oficiálnemu fanklubu Ferrari. 

V malej merchandisingovej zóne, kde sa predávajú suveníry všetkého druhu, sa síce dajú nájsť aj motívy iných tímov, no v absolútnej prevahe sú v ponuke červené suveníry Ferrari. 

Predavačka v obchodíku, kde tvorí deväťdesiat percent ponuky tovar s logom čierneho vzpínajúceho sa koníka, má ešte aj vlasy zafarbené načerveno. Poctivo leští predajný pult zo skla, všetko sa musí blyšťať. Dočervena.

V paddocku sa život len rozbieha, no pred motorhomom Ferrari je plno. Šťastlivci so vstupenkami do tejto časti zákulisia postávajú pred červenými stavbami a striehnu, či nestretnú niektorého zo svojich hrdinov. Ďalší čakajú pred červeným kobercom, natiahnutým pred vstupom do Ferrari VIP klubu, veď tu by mohli ľahko zočiť nejakú legendu. A keď nie, aspoň si podebatujú so sympatickými dlhonohými hosteskami pri vchode.

Je niekoľko minút pred štartom a veľká časť hlavnej tribúny sa začína zahaľovať do obrovskej červenej zástavy s logom čierneho koníka Ferrari. Nech všetci vidia, kto je tu doma. Rovnako sa celá cieľová rovinka zahaľuje po skončení pretekov nadšenými divákmi, ktorí mieria pod stupne pre najlepších. Červená masa zahalí trať, skanduje a spieva. Hádam nikde inde na svete necítiť medzi fanúšikmi takú vášeň ako medzi Talianmi na Monze.

Na domácej pôde jazdil v milovanom červenom aute taliansky pilot naposledy v roku 1994, keď na Grand Prix San Marína v Imole skončil Nicola Larini šiesty. V Monze sa naposledy predstavil Talian vo Ferrari ešte o dva roky skôr, Ivan Capelli však po už po dvanástich kolách odstúpil pre poruchu. Tento rok sa do monopostu po takmer tragickej nehode Brazílčana Felipeho Massu posadil testovač Luca Badoer, no jeho slabšie výsledky dohnali vedenie stajne k ponuke miesta pre skúseného 36-ročného Giancarla Fisichellu, ktorý žiaril v aute Force India. 

O Fisichellovi sa už roky hovorí ako o nenaplnenom talente. Vždy patril medzi najrýchlejších, no nikdy nedostal poriadnu šancu. A keď ju dostal v stajni Renault, psychický tlak nezvádol – jeho tímový kolega, mladučký Fernando Alonso, získal dva majstrovské tituly, Fisico „len“ dve víťazstvá. Aj preto svoj detský sen, že raz bude pilotom Ferrari, už hádam považoval za rozplynutý, keď zrazu prišla nečakaná ponuka. Po štrnásťročnom čakaní od prvých testov pre vysnívanú stajňu každého talianskeho dieťaťa dostal napokon ponuku. 

„Je to splnenie najväčšieho sna môjho života. Aj keby teraz tím Force India vyhral všetky preteky a ja nič, nikdy môj krok neobanujem,“ vyhlásil Fisico. Diváci to ocenili a v Monze mu pripravili búrlivé privítanie. A aj keď Giancarlo napokon skončil až na nebodovanej deviatej priečke, v Monze to bol sviatočný deň.

Nie vždy však mali diváci v Kráľovskom parku dôvod na radosť. Keďže trať bola od začiatku stavaná tak, aby tu jazdci mohli dosahovať maximálne rýchlosti, bola vždy aj symbolom nešťastia.

Chrám rýchlosti, ako sa o Monze hovorilo, sa často menil na chrám smrti. Postupne tu zahynulo niekoľko desiatok pilotov, divákov či organizátorov, medzi mnohými aj také legendy ako Alberto Ascari, Jochen Rindt či Ronnie Petersson. Najtragickejšia nehoda sa tu udiala už v roku 1928, keď automobil Talbot riadený Emiliom Materassim vletel medzi divákov. Výsledok bol skľučujúci – zomrel nielen jazdec, ale aj ďalších 27 divákov. 

Podobný masaker sa stal potom ešte v roku 1961, keď vletel medzi divákov nemecký šľachtic Wolfgang Berghe von Trips a zabil 13 ľudí. „Stromy okolo trate mi pripomínajú aleju na cintoríne,“ povedal ešte pred svojou smrťou von Trips. 

V roku 1933 zahynuli zase v jeden deň hneď traja jazdci – Giuseppe Campari, Baconin Borzacchini a Stanislav Czaykowski vyleteli z trate po šmyku na olejovej škvrne, neprežil ani jeden z nich. Ostatnou obeťou pretekov F1 na Monze bol traťový maršál Paolo Ghislimberti, ktorého trafilo odrhnuté koleso pri kolízii v roku 2000. Michael Schumacher „oslavoval“ víťazstvo plačom na tlačovej konferencii...

Život v 130-tisícovom mestečku pulzuje aj počas víkendu F1 navonok pokojným dojmom. Kým v okolí Kráľovského parku stoja v zápchach dlhé kolóny automobilov, rovno v centre nie je problém nájsť miesto na parkovanie. Ľudia nazerajú do výkladov, pod zvonicou na Rímskom námestí si zase obzerajú fotografie z motoristického života na okruhu, ale aj maketu jedného zo starších monopostov F1. Starší ľudia posedávajú na lavičkách, deti sa naháňajú okolo exponátu. 

Na Plazza Duommo je stále pokoj, len plagáty dávajú na známosť, že v nedeľu večer sa tu bude popíjať. A keďže Kimi Räikonen skončil tretí na debne pre víťazov, bolo čo oslavovať, aj keď na talianskeho víťaza si musí Monza opäť počkať. Ferrari vyhralo v Monze už sedemnásťkrát, s talianskym pilotom za volantom však naposledy v roku 1960, keď sa stal hrdinom Lodovico Scarfioiti. A taliansky majster sveta? Naposledy sa ním stal Alberto Ascari ešte v roku 1953. Mimochodom, o dva roky sa zabil pri testoch na Monze.

Isté je, že ani tento rok to Talianom nevyjde. V Monze opäť triumfovali monoposty stajne Brawn GP a zdá sa, že o titul budú bojovať len jej piloti Jenson Button a Rubens Barrichello. Už najbližšie preteky v Singapure môžu získať taký náskok, že ich už nikto nebude môcť dostihnúť. Jedno je isté, Formula 1 bude mať tento rok nového majstra sveta...