Jedenásty ročník festivalu Pohoda v Trenčíne priniesol okrem extrémnej horúčavy a množstva výnimočných hudobných zážitkov rekordnú návštevnosť, ale aj sklamanie z neúčasti niektorých headlinerov.
Desaťtisíce ľudí rôzneho veku – od malých bábätiek v kočíkoch až po dôchodcov sa vybrali na letisko aj napriek úmornej horúčave, ktorá v tom čase zasiahla celé Slovensko. Mne sa podarilo do areálu dostať v piatok popoludní a stihol som akurát koniec vystúpenia Hudby z Marsu. Ak bolo celé také ako Šakalík a niekoľko prídavkov, tak klobúk dolu, aj keď v tom teple bolo lepšie nechať si ho na hlave.
.piatok
V ten deň som sa viackrát príjemne občerstvil v Semtexovom stane – osviežujúci bol nielen tieň, ale aj muzika Magnetiku, Tying Tiffany a Moimira Papalescu s The Nihilists. Začínam ľutovať, že som nestihol aj Gong Gong a Client. Na hlavnom pódiu ma zaujali českí Sunflower Caravan s hudbou á la sixties a imidžom á la eighties, nórsky Datarock hral síce s veľkým nasadením, ale niečo mi v tom permoníkovskom stroji škrípalo, Wu Tang Clan ponúkol viac slov ako hudby a The Hives sršali prekvapujúco pozitívnou energiou a dobrými hudobnými nápadmi. Veľké dobrodružstvá čakali aj na scéne Orange, obrátenej k západu – práve západ slnka dodal výnimočnú silu vystúpeniu Mari Boine, napodobňujúcej s oranžovým šálom orlí let. Jana Kirschner spievala štandardne s nadštandardnou kapelou, no nechala ma chladným, za čo jej v tom teple musím poďakovať. Na Brotherhood of Brass som nemal náladu, ale našťastie sa našlo dosť ľudí, ochotných tancovať tak, ako im trúbky pískajú. Bajofondo zahralo rovnako dobre ako vlani, ba možno ešte s väčšou razanciou – Gustavo Santaolalla krepčiaci po pódiu si to užíval. Moje najsilnejšie piatkové zážitky sa však spájajú s Tatra Banka arénou a Nay tanečným domom. KTU bolo famózne, aj keď vystúpilo iba v trojici Trey Gunn, Pat Mastelotto a Kimmo Pohjonen – po pol hodine som však celkom vyčerpaný musel opustiť rozhorúčenú fínsku saunu, na ktorú sa pod slnečnými lúčmi zmenil cirkusový stan. Ingrid Eto som vzhľadom na teplo počúval pred stanom, kde mi poslúžili ako skvelý podmaz na rozhovor s priateľmi. Mimochodom, asi majú v tých mašinkách nejakého škriatka, keď im rovnako ako vlani pri koncerte Zero 7 odišla elektrina. Barry Adamson prišiel na pódium o druhej v noci ako ufrfľaný a znudený starý chlap a odchádzal z neho rozžiarený ako vianočný stromček – prečo to bolo tak, to vie iba on a jeho fanúšikovia. V tanečnom dome som zachytil kúsok Ľudovej hudby Michala Nogu s tanečnými sólistami a Gulo Čar – jedno i druhé bolo veľkým zážitkom. Najväčšie zimomriavky mi však naskákali pri workshope folklórnej skupiny Telgárt, vystupujúcej v civile namiesto krojov. Tí ľudia majú kadečo odžité, a to im dodávalo väčší rešpekt ako mnohým hviezdam šoubiznisu s frajerskými kostýmami a premyslenou dramaturgiou. Na pódiu zostali porozsýpané ceruzky po tancujúcich Telgárťankách a v očiach slzy po spievajúcich Telgárťanoch. Môj vrchol prvého dňa.
.sobota
V zóne ticha sa o desiatej ráno ozývali len vzdialené zvuky swingu, ktorým budili Funny Fellows obyvateľov blízkeho stanového mestečka a o pol hodinu neskôr sa v preplnenom stane začalo predstavenie Cirostratus. Autor hudby Slavo Solovic a libretista Viliam Klimáček spáchali dielko, ktoré sa na jednej strane posmieva z operných klišé, no na druhej strane vyvoláva pocity, aké nedokáže v človeku vyvolať nič iné, len skutočná opera. Herci divadla GunaGu s hosťujúcim Michalom Kaščákom v role slepého žoldniera sa bavili rovnako dobre ako publikum. Kým prišiel čas na ďalšiu operu, stihol som postáť pod pódiom s Hrdzou a uznať, že naživo znie oveľa presvedčivejšie ako z platne a vďaka zohratosti a sebaistote by sa hádam dopracovali k úspechu aj bez rádiovej pesničky Na horách býva. Opera SND na Bažant Stage bola jedným z vrcholov druhého dňa – príjemne šokovaní boli muzikanti pod taktovkou Rastislava Štúra, sólisti Petra Záhumenská, Martin Babjak a Ľudovít Ľudha, ale aj diváci a organizátori. Skandovaný potlesk pri Bizetovom Toreadorovi veru v divadle tak ľahko nezažijete... Tata Bojs a Para ako obvykle pritiahli veľké davy zabávajúcich sa, ja som však medzitým radšej obehal ostatné javiská – Semtex opäť nesklamal a osviežil ma kvalitným hip-hopom s nekvalitným ozvučením – Moja reč, Peťo Tázok i WWW mali niečo do seba, prvý, kto však v ten večer naplnil stan, bol Gipsy.cz, na ktorého rómsky hip-hop išli všetky ruky hore. Neviem, ako to ten chlapec robí, ale od vlani sa zase o niečo zlepšil. Aj keď po piatkových tepelných šokoch som sa zaprisahal, že do TB Arény už viac nepôjdem, neodolal som aspoň kúsku zo Sveta Svetozára Stračinu, ktorý bol tentoraz ozvláštnený aj videoukážkami z filmov a rozhovorov s týmto velikánom slovenskej hudby. Jiří Suchý s Funny Fellows a Zuzanou Haasovou pokračovali v tradíciách noblesnej swingovej zábavy z minulých Pohôd, The Pipettes boli úsmevné, Ďuďovci dojímavo krásni, The Blind Boys of Alabama presvedčiví, Amadou et Mariam neuveriteľní, Plan B famózny a DJ Shadow s hosťujúcim Gift of Gabom z Blackalicious veľmi zaujímaví. Hudobným vrcholom večera bolo v každom prípade vystúpenie Basement Jaxx a tanečným Konono No.1, pri ktorom som si takmer zodral päty.
.a iné veci
V pamäti mi však zostane aj mnoho iných vecí: chlapi z Telgártu, spievajúci už len sami pre seba krátko pred nastúpením do autobusu, čitatelia Harryho Pottera, zahĺbení do knihy v tieni, požiarnik, čo sa vyhrážal mladíkovi, ktorý ho ostriekal vodou z fľaše, že si ho nájde a poriadne pokropí, skupina Elán na veľkoplošnom videu v stánku na parkovisku (tak predsa sa dostali na Pohodu!), poľský MC, ktorý sa prepašoval na pódium počas vystúpenia Ugly Duckling, keď vyzvali miestnych recitátorov, aby ukázali, čo vedia, detičky obdivujúce kúsky kúzelníka Talostana, vzdušný tanečný stan s najlepším tieňom či všadeprítomná vôňa cigánskej pečienky.
A negatíva? Áno, niektorí sa naozaj opili, mnoho ďalších netrafilo s odpadkami do príslušných nádob, občas bolo cisterien s pitnou vodou málo (za to však môžu okrem iného tí návštevníci festivalu, ktorí sa v nej aj umývali alebo si ju naberali do striekacích pištolí), a niektorí účinkujúci neúčinkovali. Neoslnil ani zvuk na niektorých scénach – hlavne Semtex a Orange s tým mali problémy, no najväčším sklamaním pre mnohých bola malá kapacita TB Arény. Na budúci rok by to chcelo stan s trojnásobným objemom alebo aspoň otvorenú scénu. Zdá sa, že Pohoda opäť narástla, a to nielen počtom účastníkov. Stala sa definitívne viac ako len lokálnym podujatím a organizátorov teraz čaká príjemné uvažovanie nad tým, čo urobiť s festivalom, ktorý vyrástol zo svojich nohavíc.
.vladimír Potančok
Desaťtisíce ľudí rôzneho veku – od malých bábätiek v kočíkoch až po dôchodcov sa vybrali na letisko aj napriek úmornej horúčave, ktorá v tom čase zasiahla celé Slovensko. Mne sa podarilo do areálu dostať v piatok popoludní a stihol som akurát koniec vystúpenia Hudby z Marsu. Ak bolo celé také ako Šakalík a niekoľko prídavkov, tak klobúk dolu, aj keď v tom teple bolo lepšie nechať si ho na hlave.
.piatok
V ten deň som sa viackrát príjemne občerstvil v Semtexovom stane – osviežujúci bol nielen tieň, ale aj muzika Magnetiku, Tying Tiffany a Moimira Papalescu s The Nihilists. Začínam ľutovať, že som nestihol aj Gong Gong a Client. Na hlavnom pódiu ma zaujali českí Sunflower Caravan s hudbou á la sixties a imidžom á la eighties, nórsky Datarock hral síce s veľkým nasadením, ale niečo mi v tom permoníkovskom stroji škrípalo, Wu Tang Clan ponúkol viac slov ako hudby a The Hives sršali prekvapujúco pozitívnou energiou a dobrými hudobnými nápadmi. Veľké dobrodružstvá čakali aj na scéne Orange, obrátenej k západu – práve západ slnka dodal výnimočnú silu vystúpeniu Mari Boine, napodobňujúcej s oranžovým šálom orlí let. Jana Kirschner spievala štandardne s nadštandardnou kapelou, no nechala ma chladným, za čo jej v tom teple musím poďakovať. Na Brotherhood of Brass som nemal náladu, ale našťastie sa našlo dosť ľudí, ochotných tancovať tak, ako im trúbky pískajú. Bajofondo zahralo rovnako dobre ako vlani, ba možno ešte s väčšou razanciou – Gustavo Santaolalla krepčiaci po pódiu si to užíval. Moje najsilnejšie piatkové zážitky sa však spájajú s Tatra Banka arénou a Nay tanečným domom. KTU bolo famózne, aj keď vystúpilo iba v trojici Trey Gunn, Pat Mastelotto a Kimmo Pohjonen – po pol hodine som však celkom vyčerpaný musel opustiť rozhorúčenú fínsku saunu, na ktorú sa pod slnečnými lúčmi zmenil cirkusový stan. Ingrid Eto som vzhľadom na teplo počúval pred stanom, kde mi poslúžili ako skvelý podmaz na rozhovor s priateľmi. Mimochodom, asi majú v tých mašinkách nejakého škriatka, keď im rovnako ako vlani pri koncerte Zero 7 odišla elektrina. Barry Adamson prišiel na pódium o druhej v noci ako ufrfľaný a znudený starý chlap a odchádzal z neho rozžiarený ako vianočný stromček – prečo to bolo tak, to vie iba on a jeho fanúšikovia. V tanečnom dome som zachytil kúsok Ľudovej hudby Michala Nogu s tanečnými sólistami a Gulo Čar – jedno i druhé bolo veľkým zážitkom. Najväčšie zimomriavky mi však naskákali pri workshope folklórnej skupiny Telgárt, vystupujúcej v civile namiesto krojov. Tí ľudia majú kadečo odžité, a to im dodávalo väčší rešpekt ako mnohým hviezdam šoubiznisu s frajerskými kostýmami a premyslenou dramaturgiou. Na pódiu zostali porozsýpané ceruzky po tancujúcich Telgárťankách a v očiach slzy po spievajúcich Telgárťanoch. Môj vrchol prvého dňa.
.sobota
V zóne ticha sa o desiatej ráno ozývali len vzdialené zvuky swingu, ktorým budili Funny Fellows obyvateľov blízkeho stanového mestečka a o pol hodinu neskôr sa v preplnenom stane začalo predstavenie Cirostratus. Autor hudby Slavo Solovic a libretista Viliam Klimáček spáchali dielko, ktoré sa na jednej strane posmieva z operných klišé, no na druhej strane vyvoláva pocity, aké nedokáže v človeku vyvolať nič iné, len skutočná opera. Herci divadla GunaGu s hosťujúcim Michalom Kaščákom v role slepého žoldniera sa bavili rovnako dobre ako publikum. Kým prišiel čas na ďalšiu operu, stihol som postáť pod pódiom s Hrdzou a uznať, že naživo znie oveľa presvedčivejšie ako z platne a vďaka zohratosti a sebaistote by sa hádam dopracovali k úspechu aj bez rádiovej pesničky Na horách býva. Opera SND na Bažant Stage bola jedným z vrcholov druhého dňa – príjemne šokovaní boli muzikanti pod taktovkou Rastislava Štúra, sólisti Petra Záhumenská, Martin Babjak a Ľudovít Ľudha, ale aj diváci a organizátori. Skandovaný potlesk pri Bizetovom Toreadorovi veru v divadle tak ľahko nezažijete... Tata Bojs a Para ako obvykle pritiahli veľké davy zabávajúcich sa, ja som však medzitým radšej obehal ostatné javiská – Semtex opäť nesklamal a osviežil ma kvalitným hip-hopom s nekvalitným ozvučením – Moja reč, Peťo Tázok i WWW mali niečo do seba, prvý, kto však v ten večer naplnil stan, bol Gipsy.cz, na ktorého rómsky hip-hop išli všetky ruky hore. Neviem, ako to ten chlapec robí, ale od vlani sa zase o niečo zlepšil. Aj keď po piatkových tepelných šokoch som sa zaprisahal, že do TB Arény už viac nepôjdem, neodolal som aspoň kúsku zo Sveta Svetozára Stračinu, ktorý bol tentoraz ozvláštnený aj videoukážkami z filmov a rozhovorov s týmto velikánom slovenskej hudby. Jiří Suchý s Funny Fellows a Zuzanou Haasovou pokračovali v tradíciách noblesnej swingovej zábavy z minulých Pohôd, The Pipettes boli úsmevné, Ďuďovci dojímavo krásni, The Blind Boys of Alabama presvedčiví, Amadou et Mariam neuveriteľní, Plan B famózny a DJ Shadow s hosťujúcim Gift of Gabom z Blackalicious veľmi zaujímaví. Hudobným vrcholom večera bolo v každom prípade vystúpenie Basement Jaxx a tanečným Konono No.1, pri ktorom som si takmer zodral päty.
.a iné veci
V pamäti mi však zostane aj mnoho iných vecí: chlapi z Telgártu, spievajúci už len sami pre seba krátko pred nastúpením do autobusu, čitatelia Harryho Pottera, zahĺbení do knihy v tieni, požiarnik, čo sa vyhrážal mladíkovi, ktorý ho ostriekal vodou z fľaše, že si ho nájde a poriadne pokropí, skupina Elán na veľkoplošnom videu v stánku na parkovisku (tak predsa sa dostali na Pohodu!), poľský MC, ktorý sa prepašoval na pódium počas vystúpenia Ugly Duckling, keď vyzvali miestnych recitátorov, aby ukázali, čo vedia, detičky obdivujúce kúsky kúzelníka Talostana, vzdušný tanečný stan s najlepším tieňom či všadeprítomná vôňa cigánskej pečienky.
A negatíva? Áno, niektorí sa naozaj opili, mnoho ďalších netrafilo s odpadkami do príslušných nádob, občas bolo cisterien s pitnou vodou málo (za to však môžu okrem iného tí návštevníci festivalu, ktorí sa v nej aj umývali alebo si ju naberali do striekacích pištolí), a niektorí účinkujúci neúčinkovali. Neoslnil ani zvuk na niektorých scénach – hlavne Semtex a Orange s tým mali problémy, no najväčším sklamaním pre mnohých bola malá kapacita TB Arény. Na budúci rok by to chcelo stan s trojnásobným objemom alebo aspoň otvorenú scénu. Zdá sa, že Pohoda opäť narástla, a to nielen počtom účastníkov. Stala sa definitívne viac ako len lokálnym podujatím a organizátorov teraz čaká príjemné uvažovanie nad tým, čo urobiť s festivalom, ktorý vyrástol zo svojich nohavíc.
.vladimír Potančok
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.