Ušami Michala Kaščáka

Keď v Londýne vyjde slnko a je čas obeda, parky sa okamžite zaplnia piknikujúcimi ľuďmi. Po našom prístupe k parkom ide o nevídaný pohľad.  Ja mám trávu v meste spojenú s nervami – ploty, zákazy a ak by si voľakto nebodaj rozložil deku, tak by vzbudil údiv, pohoršenie a zásah policajných zložiek. Parky u nás, našťastie, pomaly miznú, čiže aj keby chcel nejaký Angličan demoralizovať náš ochranný prístup, veľa šancí nemá, ak tak, tak na periférii, kde piknikovanie nemá až taký milý nádych. Žiadne iné spoločenstvo si nemôže tak „libovať“ vo festivaloch na lúkach s dekami, rozloženými stoličkami, ako spojené národy britské. Na Bestivale sa k tomu pripája ďalšia ostrovná záľuba – fancy dress parties. Večierky s tematickým oblečením. Na tomto festivale je to fakt sila – 40 000 návštevníkov a z nich 90 % doobliekaných podľa zadania, v tomto roku to bolo „outer space“. Votrelci, hviezdy, družice, kozmonauti, niekoľkokrát Leeloo z Piateho elementu. My sme kostýmy nemali, cítili sme sa priam previnilo. Snažili sme sa to kompenzovať našimi slovanskými lietajúcimi taniermi (podľa hudobného skladateľa a vášnivého antropológa Murraya Golda sa delí ľudstvo podľa tvaru hlavy na dve polovice – taniere a kone. Slovania sú väčšinou taniere, Briti väčšinou kone. Kôn Murray sa preslávil v našej spoločnosti aj jeho vzťahom k typickému tanieru Janke). Okrem toho tam bola aj hudba – fajn, len napríklad taký revival Abby na hlavnom pódiu Bjorn again bol príliš „dedinská“ zábava.  Najviac ma nadchol mladík Micahu a jeho uletená hravosť . Nezúčastnili sme sa pokusu o Guinessov rekord „najviac ľudí v trenkách“, ani na nasledujúcom angažovanom proteste s modrými tvárami proti klimatickým zmenám. Na Bestival sa veľmi hodí nemecké slovo Eintopf – všetko domiešané a vcelku chutné. Nie najlepšie, ale dobré. Určite je fajn, že vďaka Koňom a ich zvykom môžu slobodnejšie híkať aj Taniere.