FILM Rekviem za sen
Film amerického režiséra Darrena Aronovského Rekviem za sen nie je novinkou. Vznikol v roku 2000, ale až teraz sa, vďaka Asociácii slovenských filmových klubov, dostáva do našich kín. Hlboký príbeh, veľmi depresívny, pomerne komorný, ale dynamizovaný opakujúcimi sa rýchlymi strihovými flashmi, animáciami či inými rýdzo filmárskymi štylistickými figúrami. Hudba tohto filmu či vlastne celá jeho zvuková stopa – to je kapitola sama osebe. Dobrá kapitola. Na festivale v Cannes sa vraj tomuto filmu ušla trinásťminútová standing-ovation. Staršia osamelá žena (skvelá Ellen Burstyn) má dospelého syna, ale ten sa o ňu priveľmi nestará. Má aj priateľky v svojom veku, ale to sú len také povrchné známosti, nič hlboké. Ženinu samotu navonok zapĺňajú televízne relácie, zväčša tie naživo vysielané súťažné programy. Dôvodom synovho nezáujmu o matku je najmä zlé svedomie, pretože sa pohybuje medzi drogovo závislou mládežou a sám podľahol heroínovej deštrukcii, hoci sa pred matkou tvári, že je čistý. Zničujúci kruh osudu, ktorého krútenia nás Aranofsky robí spolusvedkami, sa roztočí v okamihu, keď matke príde vzácna pošta: pozvanie do televíznej súťažnej šou. Jej rozrušenie je obrovské, jej odhodlanie napchať sa do šiat, čo mala na sebe, keď syn promoval, je ešte väčšie... Sú nad nami ľuďmi božie mlyny aj mlyny diabolské. Božie mlyny melú pomaly, ale napokon zomelú všetky neprávosti. Diabolské mlyny melú všetko, menovite povedzme niektoré dôsledky dobrých úmyslov, naivnosti, mladosti či niekedy len náhody. A melú pekelne rýchlo.
.zuzana Mojžišová
KNIHA Pavel Kohout: Hvězdná hodina vrahů Academia, 2009
Asi by to tak malo byť vždy: kniha človeka najprv zaujme zvláštnym netradičným obalom (v tomto prípade ho z kombinácie dobových fotografií, poštových známok a expresívnych kresieb vytvoril Přemysl Růt), poom naňho zakričí názov (Hvězdná hodina vrahů), upokojí ho autor (žijúci klasik Pavel Kohout) a o serióznosti ubezpečí vydavateľ (Academia). Hrúbka knihy (vyše 400 strán) je najprv výzvou, ktorá sa vzápätí (po prečítaní dvoch-troch strán) mení na prísľub dlhého čitateľského zážitku. Pavel Kohout zasadil detektívny príbeh o hľadaní brutálneho sériového vraha vdov do posledných dní druhej svetovej vojny. Protektorátna Praha, kriminálka, ktorá organizačne patrí do štruktúr okupačnej vlády, no zachováva si nezávislosť a pomerne vyrovnaný chrbát, Nemci, oficiálne deklarujúci neochvejnú vieru vo Vodcu, no v skutočnosti pripravujúci vlastný útek do bezpečia. Do sveta politiky a lásky dospievajúci „kriminálny adjunkt“ Jan Morava a z veľkonemeckého pomätenia sa preberajúci nemecký Pražák Erwin Buback. Postavy sa pred vami menia, vstupujú do komplikovaných vzťahov, v popredí je vraždiaci úchyl, v pozadí história s množstvom zbabelcov a niekoľkými hrdinami. A k tomu ešte láska a zápas s vierou v Boha. Autor to všetko opisuje majstrovsky: strieda uhly pohľadu, prevteľuje sa do viacerých rozprávačov, nementoruje, nefilozofuje. Len rozpráva a ukazuje. Historická detektívka, výborne napísaná.
.jk
FILM Na povale…
Na povale sa povaľujú zabudnuté hračky, ktoré český režisér Jiří Barta oživil vo svojom novom filme. Rozkošná porcelánová bábika Pomněnka, nemotorný rytier Krasoň, dobrácky maco Mucha a plastelínový Šubrt si spolu šťastne nažívajú v útulnom kufríku, až kým vládca Ríše zla – sadrová busta Zlatá hlava – nevyšle svojich služobníkov, aby pôvabnú Pomněnku uniesli pre jeho potešenie. Svet, v ktorom žijú hlavné postavy, je plný fantázie a hravosti. Vankúše sa menia na oblaky, dvere na skalnú stenu, čierny igelit na ničivú morskú potopu. Oživené marionety, ošúchaní plastoví panáčikovia, šachové figúrky, plyšáci, to všetko vytvára príjemne nostalgickú atmosféru. Charaktery animovaných hrdinov sú vykreslené jednoducho a výstižne, no nikam sa v priebehu filmu nevyvíjajú. Autori sa obzvlášť pohrali s pohybovými prejavmi hrdinov. Film prekypuje originálnymi, často vtipnými nápadmi, ktoré sa, žiaľ, trochu rozplývajú v neveľmi zaujímavom, príliš tradične vystavanom príbehu. Akoby sa film skladal z množstva prekvapivých obrazov a situácií zoradených do neprekvapivého deja. Tak vlastne príbeh slúži len ako priestor na exhibíciu krásnych animátorskych kúskov. Sviežo stvárnená vizuálna stránka filmu by si žiadala hravejšiu hudbu, nie prvoplánové orchestrálne podmazy. Otázkou je, či životy hračiek z povaly starej mamy budú lákať aj dnešné deti, alebo Bartova rozprávka zostane len spomienkou na detstvo pre tých, čo ho už majú za sebou.
.debora Pastirčáková
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.