Instantný Stalin

.pri vchode stojí ozbrojený milicionár, pri pokladni vyprevádza skupinu západných hostí riaditeľ múzea. Svižným, na mramorovej dlažbe zvučným krokom prichádza sprievodkyňa Larysa Alexandrovna Gazašivili. Pracuje tu 24 rokov. Predstava ženy, ktorá svoj produktívny vek zasvätila úctivej apológii jedného z najväčších zločincov v dejinách ľudstva, desí aj fascinuje zároveň. „Koľko máte času?“ opýta sa. Keď poviem, že iba dvadsať minút, lebo potom ma vezie šofér gubernátora do Tbilisi, zatvári sa sklamane: „Krátky výklad trvá štyridsať minút, dlhý hodinu dvadsať. No, poďme na to.“ Napísať, že pani Larysa pripomína automat, do ktorého vhodíte mincu a „odverklíkuje“ život Stalina, ktorý pozná lepšie, než ho poznal on sám, by bolo lacné. No pravdivé.

Dnes tu majú asi 25-tisíc návštevníkov ročne, šesťkrát menej ako za čias Sovietskeho zväzu. Zlaté roky 1979 a 1985, keď sem prišlo až pol milióna ľudí, väčšinou organizovaných výprav z Ruska, sú preč. Múzeum založili ešte za Stalinovho života v roku 1938 v skromnom domčeku, kde sa narodil v rodine obuvníka Vissariona Džugašviliho. Neskôr domček obstavali mramorovým palácom. Obuvník mal troch synov, ako v rozprávke – Michaila, Giorgija a Josifa. Keď obaja starší bratia zomreli, Josif musel pomáhať doma. Zároveň však zvládol pravoslávny duchovný seminár, kde bola výučba v ruskom jazyku a musel za ňu platiť. Expozícia v prvej miestnosti ukazuje, že školu ukončil s päťkami (najlepšie známky) a dvoma štvorkami, z gréčtiny a aritmetiky. Neskôr študoval v Tbilisi, kde seminaristi nesmeli čítať gruzínsku klasiku ani sa medzi sebou rozprávať po gruzínsky, iba po rusky. Josif sa zoznámil s ruskými revolucionármi a zmenil názor na svet. Nehohovoril už o slobode Gruzínska, ale o slobode proletariátu v rámci Ruska.

Prechádzame s pani Larysou do ďalšej miestnosti. Devätnásťročného Stalina zavreli za propagáciu marxizmu a nesmel zložiť záverečné skúšky. O tri roky neskôr si zarába súkromnými lekciami gréckeho a ruského jazyka. Stáva sa z neho profesionálny revolucionár, v Batumi sa ocitá prvýkrát vo väzení. Zaujímavým exponátom múzea je mapa Ruska s vyobrazením ciest útekov mladého Stalina. Sedemkrát ho zatkli, z toho šesťkrát odviedli na Sibír, no päťkrát utiekol naspäť do Gruzínska. Na boľševickej konferencii vo Fínsku sa Koba Stalin – túto prezývku si zvolil podľa postavy svojho naobľúbenejšieho románu Otcovrah od Alexandra Kazbegiho – zoznámil s Leninom. „Padli si do oka. O deväť rokov starší Lenin o ňom hovoril ako o zapálenom Kolchiďanovi,“ tvrdí pani Larysa. Lonely Planet však upozorňuje, že sprievodcovia v múzeu iba veľmi neochotne hovoria o tom, že Lenin v roku 1922 vo svojom politickom testamente opísal Stalina ako príliš mocibažného a varoval pred ním súdruhov. Krutosť nasledujúcich 31 rokov Stalinovej vlády múzeum decentne obchádza. Zato je tu množstvo relikvií vrátane lampy s maketou tankou od generála Žukova alebo darčeky od spriatelených národov, medzi nimi aj keramické vázy zo Slovenska. „Mal najväčšiu zodpovednosť, preto robil aj zlé veci,“ vraví pani Larysa v miestnosti so Stalinovou posmrtnou maskou. „Mnohí cudzinci tu mávajú provokatívne otázky. Áno, hovoríme návštevníkom o ňom aj nepríjemné veci, je tu maličká miestnosť venovaná gulagom, NKVD a Čeke. Na väčšiu expozíciu niet peňazí,“ dodáva sprievodkyňa. Neskrýva hrdosť na to, že podľa istej ankety je Stalin najznámejšou osobnosťou ľudských dejín. Nero, Napoleon či Čingischán sú až za ním.