Najvyšší ústavní činitelia sa spoločne nahnevali na médiá. Spôsob, akým (ne)informovali o oslavách štátneho sviatku príchodu Cyrila a Metoda, je vraj prejavom duchovnej nevyzretosti a neúcty voči tradíciám. Túto výčitku sme si zobrali k srdcu a radi by sme to napravili.
Čítať z pera prednovembrových komunistov (ktorí sú na svoju minulosť naďalej hrdí) výzvu, aby sa novinári prestali správať k cyrilo-metodskej tradícii „macošsky“, chce trochu sebazaprenia. Niežeby komunisti počas štyridsiatich rokov vlády na Cyrila a Metoda ako predstaviteľov nepriateľského kresťanstva celkom zanevreli – len si ich spotvorili na svoj ideologický obraz ako vierozvestcov slovanstva, ktoré bolo predstupňom neskoršej komunistickej ríše pod vedením Sovietskeho zväzu. Nie, v tomto ani podobnom panslavistickom duchu príchod Cyrila a Metoda oslavovať nebudeme.
Samozrejme, ak odhliadneme od nepríjemnej príchute, ktorú júlovému sviatku dali Ivan Gašparovič, Pavol Paška a Robert Fico, na pripomínanie aj oslavovanie oboch svätých bratov je dôvod: prišli do nášho ešte spola barbarského regiónu ako veľkí vzdelanci z Byzancie, vtedy najvyspelejšej európskej kultúry. Nie je pritom podstatné, či sa Cyril s Metodom vyskytli aj na území dnešného Slovenska, čo nie je dokázané. Je isté, že zanechali veľkú stopu. Problém je v tom, že aj po páde komunizmu sa na Slovensku v povedomí verejnosti vytvára mytológia, ktorá v súvislosti s pobytom Cyrila a Metoda vo Veľkej Morave kladie zbožné želania nad realitu. Nič proti mýtom, potrebuje ich každý národ, nemali by však byť celkom falošné.
.mýtus vierozvestcov
„V čase ich príchodu v roku 863 bola už Veľká Morava oficiálne kresťanským štátom. Pokrstená bola kniežacia dynastia, vládnuca vrstva a všetci ľudia, ktorí mali isté postavenie a niečo znamenali. Kresťanská bola aj väčšina obyvateľov v okolí vtedajších centier. Vplyv kresťanstva by sa rozširoval aj naďalej bez ohľadu na to, či by sem Cyril a Metod prišli alebo neprišli,“ hovorí historik Ján Steinhübel, ktorý sa špecializuje na včasnostredoveké dejiny Slovenska. Či sa to našim národovcom páči, alebo nie, Steinhübelovo zistenie nie je v historickej komunite nijako extravagantné, naopak, zdá sa aj na základe nových archeologických nálezov nesporné.
Práve v týchto dňoch sa začína výskum v Bojnej neďaleko Nitry, kde sa už našli plakety s vyobrazením Ježiša Krista – ak sa jasne preukáže, že ich pôvod je z konca 8. či zo začiatku 9. storočia, získame ďalší dôkaz, že naši slovanskí predchodcovia prijali kresťanstvo najmenej 50 rokov pred príchodom solúnskych bratov. Predpokladá sa, že kresťanstvo je tu prítomné od pádu avarského kaganátu na prelome 8. a 9. storočia. Keď zakladateľ Veľkej Moravy Mojmír I. prijal v roku 831 krst, boli už územia dnešnej Moravy a Slovenska pod vplyvom misionárov z pasovského biskupstva, ktoré patrilo do Franskej ríše. A ako naznačujú aj posledné objavy z Bojnej, desaťročia pred príchodom Cyrila a Metoda tu nepôsobili len franskí, ale aj severotalianski misionári. Prirodzene, v tom dôkazovom šere, aké bádanie v dávnovekých dejinách prináša, je oveľa viac napínavých nejasností: historici sa dnes nevedia celkom zhodnúť, či naše územia nepokresťančovali dokonca aj misionári z Írska. V každom prípade, Cyril a Metod už prišli takpovediac do hotového.
Pravda nie je celkom ani to, že až vďaka nim mohli naši predkovia kresťanskej zvesti naplno porozumieť. Franskí misionári síce uskutočňovali omše v západnom, teda latinskom obrade, ale kázali a komunikovali s miestnym obyvateľstvom v ich „západoslovanskom“ jazyku. Ľudia teda základom kresťanstva rozumeli – a to, nakoľko sa obracali na novú vieru z presvedčenia či z kariéristickej vypočítavosti, už zrejme žiadny archeologický nález nepreukáže.
.cyrilo-metodská revolúcia
Lenže prečo sem potom prišli Cyril a Metod misionarizovať? Dôvod bol najmä politický. Vtedajšiu Európu tvorili dve silné ríše, Franská ríša Karola Veľkého a Byzancia. Kdesi medzi nimi boli vkliesnené Veľká Morava a Bulharsko. Bulharov pritom Byzantínci neuznávali a snažili sa ich pripútať, čo sa im neskôr podarilo. A Veľká Morava bola na tom vo svojich začiatkoch podobne. Archeológ Vladimír Turčan vysvetľuje: „Mojmírov nástupca Rastislav nebol celkom nezávislý od Franskej ríše, neboli to dva rovnocenné štáty v susedstve. Mnísi, ktorí sem prichádzali, boli viac pod vplyvom Frankov než Rastislava. Rastislav sa chcel z tohto silného vplyvu vymaniť a potreboval mať nefranskú kňazskú hierarchiu, čo by bol prejav suverenity.“ Rastislav sa preto v roku 861 obrátil na pápeža s prosbou, aby mu poslal učiteľov, ktorí vychovajú nových, s Veľkou Moravou zviazaných kňazov. Pápež si však nechcel pohnevať Frankov, a preto žiadosti nevyhovel. Ostala mu druhá možnosť – obrátiť sa na Byzanciu. Jej cisár Michal III. sem vyslal diplomatov Cyrila a Metoda. Podľa Turčana mal nato pádne dôvody: „Byzancia sa bála hrozby bulharsko-franského spojenectva a musela na to reagovať. Z toho dôvodu chcela tesnejšie vzťahy s Veľkou Moravou.“ Vyvrcholenie diplomatických snáh Veľkomoravanov a najmä oboch byzantských bratov na ich dvore nastalo v roku 870, keď pápež Hadrián II. vymenoval Metoda za metropolitu Panónie a Veľkej Moravy. To bola ozajstná revolúcia: tým, že na Veľkej Morave bolo zriadené prvé slovanské arcibiskupstvo, ktoré sa v roku 880 za Svätopluka stalo územím cirkevne priamo podriadeným pápežovi, sa Veľká Morava stala štátom rovnocenným Východofranskej ríši. Začala sa veľká, i keď len veľmi krátka éra veľkomoravského „kráľa“ Svätopluka a s miernym pátosom sa dá povedať, že práve vtedy aj vďaka veľkému úsiliu a talentu Cyrila a Metoda udrela prvá veľká chvíľa strednej Európy.
.mýtus jazyk a písmo
Ich christianizačné aktivity či starosloviensky jazyk s písmom hlaholikou, cez ktorú chceli presadiť slovanský obrad, boli pritom z hľadiska našich dejín iba neveľmi významnými epizódami. Po Metodovej smrti a po tom, čo odtiaľto boli vyhnaní Metodovi žiaci, z toho na našom území nezostalo nič. Zvíťazil veľký protivník Metoda, nitriansky biskup a pôvodom Šváb Wiching, latinčina a vôbec „západ“. Napokon aj sám Svätopluk uprednostňoval latinský obrad a vtedajšia slovanská veľkomoravská spoločnosť bola v tejto otázke rozdelená: jej časť aj po príchode solúnskych bratov ľpela na latinskej liturgii, na ktorú bola navyknutá.
Samozrejme, všetko mohlo byť aj inak a je len predmetom dohadov, prečo sa Svätopluk po Metodovej smrti roku 885 rozhodol pre pokračovanie latinskej tradície s Wichingom proti Metodovým žiakom so staroslovienskou novinkou. Podľa Steinhübela bolo Svätoplukovi jedno, kto v tomto cirkevnom vnútornom veľkomoravskom boji zvíťazí. „On potreboval jednotný štát bez vnútorných sporov, ktoré destabilizovali spoločnosť a Wiching bol zrejme lepším zákulisným hráčom.“ Tu sa historici, ktorých sme oslovili, celkom nezhodujú: Turčan tvrdí, že priaznivci Metoda a Cyrila sa možno chceli pokúsiť o mocenský prevrat, no Steinhübel si nemyslí, že ktorákoľvek z cirkevných strán by tak mohla ohroziť Svätopluka. Platí však jedno: už prvý „slovenský“ kráľ, ako o Svätoplukovi hovoria niektoré viac nacionalistické než národné kruhy, zastavil postup vzdelaneckej staroslovienčiny z Byzancie, ako aj liturgie v tomto jazyku, ktorá sa tak premenila iba na krátke dejinné dobrodružstvo. Napokon, neudržala by sa, ani keby sa Svätopluk rozhodol inak. Jeho ríša sa totiž po jeho smrti v roku 894 rozpadla. To je však už iná kapitola.
.mýtus tradície
Bez prihlásenia sa k cyrilo-metodskej tradícii sa na Slovensku po roku 1989 neobišla nijaká poriadna národná slávnosť. Hlásime sa k nej aj v oficiálnych dokumentoch – napríklad v Ústave. Nie je preto prekvapením, že mnohí Slováci si aj dnes myslia, že Cyril a Metod na našom území zanechali živé dielo, ktoré v mysliach ľudu po celé generácie kontinuálne pretrvávalo až do našej samostatnej súčasnosti. No je to len ilúzia.
Ich odkaz sa nešíril ani medzi vzdelancami. Pôsobenie byzantskej misie upadlo začiatkom 10. storočia do zabudnutia. Hoci sa v neskoršom období našli autori, ktorí hľadali pokračovanie ich kultúrnej tradície napríklad vo fungovaní kláštora v obci Bratka pri Leviciach, dnes už zaniknutej, archeologické ani historické výskumy ich domnienky nepotvrdili. Dokonca ani existenciu samotného kláštora. Vykopávky tam preukázali len základy románskeho kostola z 12. storočia. Dedičstvo solúnskych bratov sa netradovalo v dobovom písomníctve ani v ústnej ľudovej slovesnosti. Nejestvujú ani žiadne zmienky o tom, že by na Slovensku v stredoveku existovali kostoly zasvätené Cyrilovi a Metodovi. Tie sa na našom území objavujú až v 19. storočí.
Približne v tom období sa pod vplyvom národného obrodenia začína rodiť aj kult cyrilo-metodskej tradície ako ho poznáme dnes. Mnohí slovenskí vzdelanci vtedy hľadali argumenty proti silnejúcemu maďarskému nacionalizmu a narazili na Veľkú Moravu. Proti tradícii svätoštefanskej tak zrazu mohli postaviť tradíciu ešte staršiu – Svätoplukovu. Dielom byzantských bratov sa nadchýnal Anton Bernolák, ktorý im venoval svoju dizertačnú prácu. Svojimi eposmi Svätopluk a Cyrilometodiáda sa k nemu pripojil aj Ján Hollý a nasledovali mnohí ďalší. Katolícki národovci, ako Ján Palárik a Andrej Radlinský, začali neskôr vydávať časopis „Cyrill a Method“. Výraznú inšpiráciu pre svoje objavovanie Veľkej Moravy a Cyrila s Metodom nachádzali slovenskí vzdelanci v českom prostredí.
.česká kontinuita
Práve na území dnešných Čiech a Moravy sa dá v súvislosti s Cyrilom a Metodom hovoriť o zachovaní historickej kontinuity. Zmienky o oboch svätcov sa tu zachovali vo viacerých legendách či kronikárskych zápisoch z obdobia krátko po zániku Veľkej Moravy. Známa je najmä Kristiánova legenda z konca 10. storočia.
Povedomie o Cyrilovi a Metodovi výrazne oživil aj Karol IV., prvý český kráľ, ktorý vedel čítať aj písať. V roku 1347 založil kláštor v Emauzách, kde sa slúžili bohoslužby podľa slovanskej liturgie. Český kráľ do Emauz pozval aj mníchov z územia dnešného Chorvátska, ktorí ovládali hlaholiku. Na podnet Karola IV. vznikol nový cirkevný kult solúnskych bratov v pražskej a olomouckej diecéze a stali sa českými svätcami. Ako dosvedčujú staré české a moravské liturgické kalendáre, ich sviatok sa svätil 9. marca. „Tieto skutočnosti jasne dokumentujú kontinuitu veľkomoravskej a cyrilo-metodskej tradície v českom stredoveku,“ hovorí Stienhübel.
Spoločná veľkomoravská tradícia sa potom intenzívne posilňovala v období prvej Československej republiky. Dokonca už na parížskej mierovej konferencii po prvej svetovej vojne viacerí zástancovia vzniku československého štátu argumentovali, že takto svojím spôsobom dôjde k pokračovaniu Veľkej Moravy. Táto myšlienka sa neskôr stala aj súčasťou oficiálnej štátnej doktríny, pričom hranice Veľkej Moravy sa stotožňovali s hranicami československého štátu.
.nová legitimita
Ako už bolo povedané, kresťanstvo by sa tu šírilo aj bez príchodu solúnskych bratov. Odchodom Metodových žiakov tiež veľmi rýchlo zanikala staroslovienska liturgia a Slovensko ostalo v sfére vplyvu latinčiny a západnej cirkvi. Napriek tomu sa nedá povedať, že ich misia bola neúspešná alebo bezvýznamná. Dnešným jazykom ju možno hodnotiť ako politický prelom. V tom období existovali v Európe dva silné štáty – Byzantská a Franská ríša – ktoré svoju legitimitu odvodzovali priamo od Rímskej ríše a tradície rímskeho práva. To, že sa Cyrilovi a Metodovi podarilo na Veľkej Morave zriadiť samostatnú a pápežom uznanú cirkevnú provinciu, znamenalo potvrdenie faktu, že v strednej Európe je štát, ktorý síce vznikol mimo rímskej tradície, ale jeho existencia je legitímna. Podľa historika Jána Steinhübela práve „tu niekde má pôvod legitimita stredoeurópskeho priestoru, na ktorej mohli neskôr pri svojom vzniku stavať Česko, Poľsko a Uhorsko“.
.jozef Majchrák, .martin Hanus
Čítať z pera prednovembrových komunistov (ktorí sú na svoju minulosť naďalej hrdí) výzvu, aby sa novinári prestali správať k cyrilo-metodskej tradícii „macošsky“, chce trochu sebazaprenia. Niežeby komunisti počas štyridsiatich rokov vlády na Cyrila a Metoda ako predstaviteľov nepriateľského kresťanstva celkom zanevreli – len si ich spotvorili na svoj ideologický obraz ako vierozvestcov slovanstva, ktoré bolo predstupňom neskoršej komunistickej ríše pod vedením Sovietskeho zväzu. Nie, v tomto ani podobnom panslavistickom duchu príchod Cyrila a Metoda oslavovať nebudeme.
Samozrejme, ak odhliadneme od nepríjemnej príchute, ktorú júlovému sviatku dali Ivan Gašparovič, Pavol Paška a Robert Fico, na pripomínanie aj oslavovanie oboch svätých bratov je dôvod: prišli do nášho ešte spola barbarského regiónu ako veľkí vzdelanci z Byzancie, vtedy najvyspelejšej európskej kultúry. Nie je pritom podstatné, či sa Cyril s Metodom vyskytli aj na území dnešného Slovenska, čo nie je dokázané. Je isté, že zanechali veľkú stopu. Problém je v tom, že aj po páde komunizmu sa na Slovensku v povedomí verejnosti vytvára mytológia, ktorá v súvislosti s pobytom Cyrila a Metoda vo Veľkej Morave kladie zbožné želania nad realitu. Nič proti mýtom, potrebuje ich každý národ, nemali by však byť celkom falošné.
.mýtus vierozvestcov
„V čase ich príchodu v roku 863 bola už Veľká Morava oficiálne kresťanským štátom. Pokrstená bola kniežacia dynastia, vládnuca vrstva a všetci ľudia, ktorí mali isté postavenie a niečo znamenali. Kresťanská bola aj väčšina obyvateľov v okolí vtedajších centier. Vplyv kresťanstva by sa rozširoval aj naďalej bez ohľadu na to, či by sem Cyril a Metod prišli alebo neprišli,“ hovorí historik Ján Steinhübel, ktorý sa špecializuje na včasnostredoveké dejiny Slovenska. Či sa to našim národovcom páči, alebo nie, Steinhübelovo zistenie nie je v historickej komunite nijako extravagantné, naopak, zdá sa aj na základe nových archeologických nálezov nesporné.
Práve v týchto dňoch sa začína výskum v Bojnej neďaleko Nitry, kde sa už našli plakety s vyobrazením Ježiša Krista – ak sa jasne preukáže, že ich pôvod je z konca 8. či zo začiatku 9. storočia, získame ďalší dôkaz, že naši slovanskí predchodcovia prijali kresťanstvo najmenej 50 rokov pred príchodom solúnskych bratov. Predpokladá sa, že kresťanstvo je tu prítomné od pádu avarského kaganátu na prelome 8. a 9. storočia. Keď zakladateľ Veľkej Moravy Mojmír I. prijal v roku 831 krst, boli už územia dnešnej Moravy a Slovenska pod vplyvom misionárov z pasovského biskupstva, ktoré patrilo do Franskej ríše. A ako naznačujú aj posledné objavy z Bojnej, desaťročia pred príchodom Cyrila a Metoda tu nepôsobili len franskí, ale aj severotalianski misionári. Prirodzene, v tom dôkazovom šere, aké bádanie v dávnovekých dejinách prináša, je oveľa viac napínavých nejasností: historici sa dnes nevedia celkom zhodnúť, či naše územia nepokresťančovali dokonca aj misionári z Írska. V každom prípade, Cyril a Metod už prišli takpovediac do hotového.
Pravda nie je celkom ani to, že až vďaka nim mohli naši predkovia kresťanskej zvesti naplno porozumieť. Franskí misionári síce uskutočňovali omše v západnom, teda latinskom obrade, ale kázali a komunikovali s miestnym obyvateľstvom v ich „západoslovanskom“ jazyku. Ľudia teda základom kresťanstva rozumeli – a to, nakoľko sa obracali na novú vieru z presvedčenia či z kariéristickej vypočítavosti, už zrejme žiadny archeologický nález nepreukáže.
.cyrilo-metodská revolúcia
Lenže prečo sem potom prišli Cyril a Metod misionarizovať? Dôvod bol najmä politický. Vtedajšiu Európu tvorili dve silné ríše, Franská ríša Karola Veľkého a Byzancia. Kdesi medzi nimi boli vkliesnené Veľká Morava a Bulharsko. Bulharov pritom Byzantínci neuznávali a snažili sa ich pripútať, čo sa im neskôr podarilo. A Veľká Morava bola na tom vo svojich začiatkoch podobne. Archeológ Vladimír Turčan vysvetľuje: „Mojmírov nástupca Rastislav nebol celkom nezávislý od Franskej ríše, neboli to dva rovnocenné štáty v susedstve. Mnísi, ktorí sem prichádzali, boli viac pod vplyvom Frankov než Rastislava. Rastislav sa chcel z tohto silného vplyvu vymaniť a potreboval mať nefranskú kňazskú hierarchiu, čo by bol prejav suverenity.“ Rastislav sa preto v roku 861 obrátil na pápeža s prosbou, aby mu poslal učiteľov, ktorí vychovajú nových, s Veľkou Moravou zviazaných kňazov. Pápež si však nechcel pohnevať Frankov, a preto žiadosti nevyhovel. Ostala mu druhá možnosť – obrátiť sa na Byzanciu. Jej cisár Michal III. sem vyslal diplomatov Cyrila a Metoda. Podľa Turčana mal nato pádne dôvody: „Byzancia sa bála hrozby bulharsko-franského spojenectva a musela na to reagovať. Z toho dôvodu chcela tesnejšie vzťahy s Veľkou Moravou.“ Vyvrcholenie diplomatických snáh Veľkomoravanov a najmä oboch byzantských bratov na ich dvore nastalo v roku 870, keď pápež Hadrián II. vymenoval Metoda za metropolitu Panónie a Veľkej Moravy. To bola ozajstná revolúcia: tým, že na Veľkej Morave bolo zriadené prvé slovanské arcibiskupstvo, ktoré sa v roku 880 za Svätopluka stalo územím cirkevne priamo podriadeným pápežovi, sa Veľká Morava stala štátom rovnocenným Východofranskej ríši. Začala sa veľká, i keď len veľmi krátka éra veľkomoravského „kráľa“ Svätopluka a s miernym pátosom sa dá povedať, že práve vtedy aj vďaka veľkému úsiliu a talentu Cyrila a Metoda udrela prvá veľká chvíľa strednej Európy.
.mýtus jazyk a písmo
Ich christianizačné aktivity či starosloviensky jazyk s písmom hlaholikou, cez ktorú chceli presadiť slovanský obrad, boli pritom z hľadiska našich dejín iba neveľmi významnými epizódami. Po Metodovej smrti a po tom, čo odtiaľto boli vyhnaní Metodovi žiaci, z toho na našom území nezostalo nič. Zvíťazil veľký protivník Metoda, nitriansky biskup a pôvodom Šváb Wiching, latinčina a vôbec „západ“. Napokon aj sám Svätopluk uprednostňoval latinský obrad a vtedajšia slovanská veľkomoravská spoločnosť bola v tejto otázke rozdelená: jej časť aj po príchode solúnskych bratov ľpela na latinskej liturgii, na ktorú bola navyknutá.
Samozrejme, všetko mohlo byť aj inak a je len predmetom dohadov, prečo sa Svätopluk po Metodovej smrti roku 885 rozhodol pre pokračovanie latinskej tradície s Wichingom proti Metodovým žiakom so staroslovienskou novinkou. Podľa Steinhübela bolo Svätoplukovi jedno, kto v tomto cirkevnom vnútornom veľkomoravskom boji zvíťazí. „On potreboval jednotný štát bez vnútorných sporov, ktoré destabilizovali spoločnosť a Wiching bol zrejme lepším zákulisným hráčom.“ Tu sa historici, ktorých sme oslovili, celkom nezhodujú: Turčan tvrdí, že priaznivci Metoda a Cyrila sa možno chceli pokúsiť o mocenský prevrat, no Steinhübel si nemyslí, že ktorákoľvek z cirkevných strán by tak mohla ohroziť Svätopluka. Platí však jedno: už prvý „slovenský“ kráľ, ako o Svätoplukovi hovoria niektoré viac nacionalistické než národné kruhy, zastavil postup vzdelaneckej staroslovienčiny z Byzancie, ako aj liturgie v tomto jazyku, ktorá sa tak premenila iba na krátke dejinné dobrodružstvo. Napokon, neudržala by sa, ani keby sa Svätopluk rozhodol inak. Jeho ríša sa totiž po jeho smrti v roku 894 rozpadla. To je však už iná kapitola.
.mýtus tradície
Bez prihlásenia sa k cyrilo-metodskej tradícii sa na Slovensku po roku 1989 neobišla nijaká poriadna národná slávnosť. Hlásime sa k nej aj v oficiálnych dokumentoch – napríklad v Ústave. Nie je preto prekvapením, že mnohí Slováci si aj dnes myslia, že Cyril a Metod na našom území zanechali živé dielo, ktoré v mysliach ľudu po celé generácie kontinuálne pretrvávalo až do našej samostatnej súčasnosti. No je to len ilúzia.
Ich odkaz sa nešíril ani medzi vzdelancami. Pôsobenie byzantskej misie upadlo začiatkom 10. storočia do zabudnutia. Hoci sa v neskoršom období našli autori, ktorí hľadali pokračovanie ich kultúrnej tradície napríklad vo fungovaní kláštora v obci Bratka pri Leviciach, dnes už zaniknutej, archeologické ani historické výskumy ich domnienky nepotvrdili. Dokonca ani existenciu samotného kláštora. Vykopávky tam preukázali len základy románskeho kostola z 12. storočia. Dedičstvo solúnskych bratov sa netradovalo v dobovom písomníctve ani v ústnej ľudovej slovesnosti. Nejestvujú ani žiadne zmienky o tom, že by na Slovensku v stredoveku existovali kostoly zasvätené Cyrilovi a Metodovi. Tie sa na našom území objavujú až v 19. storočí.
Približne v tom období sa pod vplyvom národného obrodenia začína rodiť aj kult cyrilo-metodskej tradície ako ho poznáme dnes. Mnohí slovenskí vzdelanci vtedy hľadali argumenty proti silnejúcemu maďarskému nacionalizmu a narazili na Veľkú Moravu. Proti tradícii svätoštefanskej tak zrazu mohli postaviť tradíciu ešte staršiu – Svätoplukovu. Dielom byzantských bratov sa nadchýnal Anton Bernolák, ktorý im venoval svoju dizertačnú prácu. Svojimi eposmi Svätopluk a Cyrilometodiáda sa k nemu pripojil aj Ján Hollý a nasledovali mnohí ďalší. Katolícki národovci, ako Ján Palárik a Andrej Radlinský, začali neskôr vydávať časopis „Cyrill a Method“. Výraznú inšpiráciu pre svoje objavovanie Veľkej Moravy a Cyrila s Metodom nachádzali slovenskí vzdelanci v českom prostredí.
.česká kontinuita
Práve na území dnešných Čiech a Moravy sa dá v súvislosti s Cyrilom a Metodom hovoriť o zachovaní historickej kontinuity. Zmienky o oboch svätcov sa tu zachovali vo viacerých legendách či kronikárskych zápisoch z obdobia krátko po zániku Veľkej Moravy. Známa je najmä Kristiánova legenda z konca 10. storočia.
Povedomie o Cyrilovi a Metodovi výrazne oživil aj Karol IV., prvý český kráľ, ktorý vedel čítať aj písať. V roku 1347 založil kláštor v Emauzách, kde sa slúžili bohoslužby podľa slovanskej liturgie. Český kráľ do Emauz pozval aj mníchov z územia dnešného Chorvátska, ktorí ovládali hlaholiku. Na podnet Karola IV. vznikol nový cirkevný kult solúnskych bratov v pražskej a olomouckej diecéze a stali sa českými svätcami. Ako dosvedčujú staré české a moravské liturgické kalendáre, ich sviatok sa svätil 9. marca. „Tieto skutočnosti jasne dokumentujú kontinuitu veľkomoravskej a cyrilo-metodskej tradície v českom stredoveku,“ hovorí Stienhübel.
Spoločná veľkomoravská tradícia sa potom intenzívne posilňovala v období prvej Československej republiky. Dokonca už na parížskej mierovej konferencii po prvej svetovej vojne viacerí zástancovia vzniku československého štátu argumentovali, že takto svojím spôsobom dôjde k pokračovaniu Veľkej Moravy. Táto myšlienka sa neskôr stala aj súčasťou oficiálnej štátnej doktríny, pričom hranice Veľkej Moravy sa stotožňovali s hranicami československého štátu.
.nová legitimita
Ako už bolo povedané, kresťanstvo by sa tu šírilo aj bez príchodu solúnskych bratov. Odchodom Metodových žiakov tiež veľmi rýchlo zanikala staroslovienska liturgia a Slovensko ostalo v sfére vplyvu latinčiny a západnej cirkvi. Napriek tomu sa nedá povedať, že ich misia bola neúspešná alebo bezvýznamná. Dnešným jazykom ju možno hodnotiť ako politický prelom. V tom období existovali v Európe dva silné štáty – Byzantská a Franská ríša – ktoré svoju legitimitu odvodzovali priamo od Rímskej ríše a tradície rímskeho práva. To, že sa Cyrilovi a Metodovi podarilo na Veľkej Morave zriadiť samostatnú a pápežom uznanú cirkevnú provinciu, znamenalo potvrdenie faktu, že v strednej Európe je štát, ktorý síce vznikol mimo rímskej tradície, ale jeho existencia je legitímna. Podľa historika Jána Steinhübela práve „tu niekde má pôvod legitimita stredoeurópskeho priestoru, na ktorej mohli neskôr pri svojom vzniku stavať Česko, Poľsko a Uhorsko“.
.jozef Majchrák, .martin Hanus
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.