K festivalu Pohoda mám od začiatku priateľský a vyslovene fanúšikovský vzťah. Posledných šesť rokov sa tohto festivalu zúčastňujem aktívne – najprv som pripravoval literárne pódium, neskôr spolu so Štefanom Hríbom diskusie a v posledných rokoch program na jednom z pódií aj uvádzam.
A na dôvažok ešte ľudia, ktorí Pohodu organizujú, patria medzi mojich blízkych priateľov.
Hneď na začiatku sa k tomu priznávam a zároveň sa vzdávam úmyslu napísať o Pohode „objektívnu“, teda s novinárskym odstupom počítajúcu reportáž. Písanie o Pohode pre mňa znamená písanie o jednom z najkrajších víkendov v roku, o mojich kamarátoch a o festivale, pre ktorý žijú. To by však v postmodernej dobe „malých príbehov“ nemal byť problém. Pokusy o chladnú objektivitu necháme iným. Toto je moja Pohoda.
.pohoda v nepohode
Festival už niekoľko rokov sledujem z Tatra banka arény, ktorej program je venovaný divadlu, diskusiám a komornejším klubovým koncertom. Tento rok sa tu mali odohrať 2 divadelné predstavenia, 4 diskusie a 16 koncertov. Všetko išlo podľa plánu až na predstavenie divadla L+S Kumšt, ktoré bolo vinou choroby Milana Lasicu zrušené.
Bola to však jediná nepríjemnosť v krásnom šapitó, do ktorého sa počas festivalu viackrát natlačilo viac než 1 200 ľudí. Teda, pravdupovediac, problémov bolo viac, ale žiadny nenarušil pohodovú atmosféru. Napríklad trikrát vypadol prehriaty generátor, ktorý vyrábal energiu pre zvuk a svetlá. Keď sa to stalo počas diskusie o vesmíre, Martin Mojžiš jednoducho zišiel z pódia a pokračoval „unplugged“ obkolesený po fyzike túžiacimi divákmi. Keď stíchol zvuk a zhaslo svetlo uprostred nočného vystúpenia plne elektronickej kapely Ingrid Eto, v dave ani na pódiu nevznikla panika – diváci aj muzikanti spomínali na to, že tejto istej skupine (len pod názvom Zero 7) sa minulý rok stalo na Pohode to isté a išli sa v pokoji vyvetrať.
.kTU a Lou
V piatok sme v Aréne s najväčším napätím očakávali vystúpenie fínsko-amerického tria KTU a anglickej pesničkárky Lou Rhodes. Išli hneď po sebe a predstavovali dva opačné póly súčasnej alternatívnej hudobnej scény. S Kimmom Pohjonenom, Patom Mastelottom a Treyom Gunnom sme strávili už štvrtkový večer: páni muzikanti totiž v sebe spájajú perfekcionizmus a totálnu chaotickosť. Chceli dokonalý zvuk, no Trey zmeškal v Paríži lietadlo, pričom jeho unikátnu dotykovú basgitaru dopravili niekde úplne inde než mali. Keď prišli (našťastie už aj s basgitarou) v piatok na letisko, akordeonista Kimmo zistil, že si v hoteli zabudol koncertné oblečenie („To nie je nič,“ hovorí mi Pat Mastelotto, „už si zabudol aj akordeón.“). KTU predviedli energickú hudobnú šou založenú na artrockovo virtuóznej, no zároveň punkovo tvrdej rytmike a bláznivých Kimmových harmonikových sólach. Hudba, ktorú bolo cítiť v hrudnom koši aj v žalúdku. Až po vystúpení sme sa dozvedeli, že Mastelottovi nefungoval počítač, a tak boli nútení hrať úplne iné veci, než si naplánovali. A keď diváci chceli prídavok, slávny bubeník skupiny King Crimson vyšiel osobne na pódium, poďakoval sa ľuďom a ospravedlnil sa za to, že už bez počítača nič ďalšie nebudú môcť zahrať.
Počas energických výbojov KTU prišla do backstage plachá dlhovlasá blondína s dvoma veselými mládencami. „Hallo, I am Lou,“ predstavila sa, zložila si v stane gitaru a spýtala sa, či ešte má čas popozerať sa po festivale. Keď sa vrátila z prechádzky po letisku, hovorila, že festival je „really beautiful“ a po krátkej zvukovej skúške zahrala najtichší (a možno najsilnejší) koncert v Aréne. Len dve akustické gitary a spev, pesničky z obdobia skupiny Lamb, zo sólovej platne The Beloved One aj z albumu, ktorý by mal vyjsť v jeseni. Lou Rhodes spievala svoje smutnokrásne piesne do úplného ticha. Aj otrlí zvukári zvyknutí na tvrdý rock len sedeli a počúvali. Aj členovia skupiny Zero 7, aj Barry Adamson, ktorí ešte len mali hrať.
.ivánek, Erik a Erika
Sobotný program v Aréne mal tri dominanty: divadelné predstavenie Petra Čtvrtníčka a Jiřího Lábusa a koncerty Erika Truffaza a Eriky Stucky. Čtvrtníček, Lábus a ich kolegovia odohrali predstavenie Ivánku, kamaráde, můžeš mluvit?, zabávali nielen divákov, ale aj zvukárov, brigádnikov a vlastne každého, kto sa ocitol v ich blízkosti.
Jeden z najlepších džezových trubkárov Erik Truffaz odohral v horúcej Aréne mimoriadny koncert. Počuli a videli sme ho už na bratislavských jazzových dňoch aj dnes už v neexistujúcom klube Babylon, ale takú silu, akú mal jeho koncert na Pohode, tieto vystúpenia zďaleka nedosiahli. Možno, že to bolo aj tým, že tu s ním vystúpil aj Ed Harcourt, spevák waitsovského razenia, ktorý éterickým džezovým kompozíciám dával rockovú zemitosť. Z Erikovho koncertu sa tešila aj Erika, dokonca jeden z dvoch trombonistov z jej kapely si z Truffazovcami aj zadžemoval. Erika Stucky prišla tento rok z projektom Roots of Communication, ktorý spočíval v interpretácii švajčiarskeho folklóru – aj s alpskými rohmi a jódlovaním. Bolo to o niečo náročnejšie ako minulý rok, keď si ľudí chytila svojimi verziami piesní Elvisa Presleyho či Michaela Jacksona. Bolo to náročnejšie, ale nakoniec mala Erika obecenstvo tam, kde ho chcela mať – tancujúce, tlieskajúce, počúvajúce.
.opera a chlapci z Alabamy
V sobotu som si dvakrát z Arény odskočil – a stálo to za to. Najprv na operné árie na Bažant Stage, čiže na hlavnom pódiu Pohody. Orchester Opery SND, dirigent Rastislav Štúr, sólisti Martin Babjak, Ľudovít Ludha a Petra Záhumenská, Bizet, Puccini, Verdi. A niekoľko tisíc ľudí v najprudšom slnku, tlieskajúcich do rytmu, kričiacich bravó. Nádhera. Pre mňa jeden z najsilnejších okamihov Pohody.
Druhý „odskok“ bol na Orange Stage, kde som chcel vidieť a počuť aspoň kúsok z vystúpenia Blind Boys of Alabama. Bezchybne zaspievané spirituály, úžasné hlasy, presne intonované harmónie, skvelá šou. „Vy nás zrejme vidíte,“ zauvažoval frontman kapely s prezidentským menom Jimmy Carter. A spolu s kolegami sa na vlastnom vtipe schuti zasmial. Keďže oni nás nevideli, starý Jimmy zišiel spolu so sprievodcom z pódia a prešiel sa pomedzi nadšených ľudí, a tak nás aspoň počul a cítil. Ich piesne o nebi, nádeji a spasení boli ďalším z mojich vrcholov festivalu.
.aj bez Air v pohode
Všetci hudobníci a divadelníci, s ktorými som mal možnosť hovoriť, tvrdili, že Pohoda je unikátny a krásny festival. A že sú strašne radi, že na ňom mohli hrať. Zhodli sa v tom ostrieľaní členovia skupiny King Crimson, hudobní experimentátori z kapely 4 Walls, džezová hviezda Erik Truffaz, členovia populárnych Zero 7, vychytená speváčka Lou Rhodes či speváci Ed Harcourt a Barry Adamson, ktorí už všeličo preskákali.
Na rozdiel od nich členovia skupiny Air Pohodu nezažili. A boli pritom tak blízko – v jednom z trenčianskych hotelov. Najprv neprišli na zvukovú skúšku v sobotu ráno. Potom tvrdili, že sa im niekde pri Budapešti pokazil kamión. Mišo Kaščák zavolal kolegovi z festivalu Sziget, ktorý dokázal okamžite zabezpečiť náhradný kamión aj ľudí, ktorí by nástroje a aparatúru z pokazeného kamiónu preložili a doviezli do Trenčína. Francúzsky kamión sa však záhadne opravil. Znovu sa pokazil až v čase, keď by sa vystúpenie na Pohode ani s pomocou maďarských priateľov už nestihlo. Organizátori Pohody však dokázali zohnať takmer všetky nástroje, ktoré si Francúzi v kamióne viezli. Manažér skupiny Air ich najprv ubezpečil, že kapela určite vystúpi, no o pár hodín to mierne poopravil: kapela nevystúpi v žiadnom prípade. Veľkí hudobníci vysedávali v hoteli, členovia ich sprievodu sa tešili z pohostinnosti Pohody (pri odchode nezabudli navštíviť šatňu, ktorá bola pre Air celý deň pripravená a zobrať si z nej do hotela jedlo a pijatiku). Škoda. Mohli zažiť úžasný festival. Ak sa niekde stretnú s Truffazom či s členmi skupiny Basement Jaxx, tí im o Pohode porozprávajú a pochopia, o čo prišli.
Tohtoročná Pohoda bola pre mňa zatiaľ zo všetkých najlepšia. Moja Pohoda mala skvelých headlinerov: Blind Boys of Alabama, KTU, Lou Rhodes, Operu SND, Barryho Adamsona či Erika Truffaza. Bola tu výborná káva, koláče, knihy a debaty v Artforum Café. Boli tu tisíce výborných ľudí. Bola tu neskutočná atmosféra, ktorú preverili krivé spôsoby francúzskych hviezd, nevydržateľná horúčava aj občasné výpadky generátorov. Ale tak to má byť. Pohoda je pohodou, len keď je vyskúšaná. „Všetko, čo bude proti nám, môže byť použité pre nás,“ spievali v sobotu popoludní na Orange Stage Živé kvety. Presne tak to je. Pohoda je aj vďaka problémom, s ktorými sa musí vyrovnávať, silnejšia, než kedykoľvek predtým.
.juraj Kušnierik
A na dôvažok ešte ľudia, ktorí Pohodu organizujú, patria medzi mojich blízkych priateľov.
Hneď na začiatku sa k tomu priznávam a zároveň sa vzdávam úmyslu napísať o Pohode „objektívnu“, teda s novinárskym odstupom počítajúcu reportáž. Písanie o Pohode pre mňa znamená písanie o jednom z najkrajších víkendov v roku, o mojich kamarátoch a o festivale, pre ktorý žijú. To by však v postmodernej dobe „malých príbehov“ nemal byť problém. Pokusy o chladnú objektivitu necháme iným. Toto je moja Pohoda.
.pohoda v nepohode
Festival už niekoľko rokov sledujem z Tatra banka arény, ktorej program je venovaný divadlu, diskusiám a komornejším klubovým koncertom. Tento rok sa tu mali odohrať 2 divadelné predstavenia, 4 diskusie a 16 koncertov. Všetko išlo podľa plánu až na predstavenie divadla L+S Kumšt, ktoré bolo vinou choroby Milana Lasicu zrušené.
Bola to však jediná nepríjemnosť v krásnom šapitó, do ktorého sa počas festivalu viackrát natlačilo viac než 1 200 ľudí. Teda, pravdupovediac, problémov bolo viac, ale žiadny nenarušil pohodovú atmosféru. Napríklad trikrát vypadol prehriaty generátor, ktorý vyrábal energiu pre zvuk a svetlá. Keď sa to stalo počas diskusie o vesmíre, Martin Mojžiš jednoducho zišiel z pódia a pokračoval „unplugged“ obkolesený po fyzike túžiacimi divákmi. Keď stíchol zvuk a zhaslo svetlo uprostred nočného vystúpenia plne elektronickej kapely Ingrid Eto, v dave ani na pódiu nevznikla panika – diváci aj muzikanti spomínali na to, že tejto istej skupine (len pod názvom Zero 7) sa minulý rok stalo na Pohode to isté a išli sa v pokoji vyvetrať.
.kTU a Lou
V piatok sme v Aréne s najväčším napätím očakávali vystúpenie fínsko-amerického tria KTU a anglickej pesničkárky Lou Rhodes. Išli hneď po sebe a predstavovali dva opačné póly súčasnej alternatívnej hudobnej scény. S Kimmom Pohjonenom, Patom Mastelottom a Treyom Gunnom sme strávili už štvrtkový večer: páni muzikanti totiž v sebe spájajú perfekcionizmus a totálnu chaotickosť. Chceli dokonalý zvuk, no Trey zmeškal v Paríži lietadlo, pričom jeho unikátnu dotykovú basgitaru dopravili niekde úplne inde než mali. Keď prišli (našťastie už aj s basgitarou) v piatok na letisko, akordeonista Kimmo zistil, že si v hoteli zabudol koncertné oblečenie („To nie je nič,“ hovorí mi Pat Mastelotto, „už si zabudol aj akordeón.“). KTU predviedli energickú hudobnú šou založenú na artrockovo virtuóznej, no zároveň punkovo tvrdej rytmike a bláznivých Kimmových harmonikových sólach. Hudba, ktorú bolo cítiť v hrudnom koši aj v žalúdku. Až po vystúpení sme sa dozvedeli, že Mastelottovi nefungoval počítač, a tak boli nútení hrať úplne iné veci, než si naplánovali. A keď diváci chceli prídavok, slávny bubeník skupiny King Crimson vyšiel osobne na pódium, poďakoval sa ľuďom a ospravedlnil sa za to, že už bez počítača nič ďalšie nebudú môcť zahrať.
Počas energických výbojov KTU prišla do backstage plachá dlhovlasá blondína s dvoma veselými mládencami. „Hallo, I am Lou,“ predstavila sa, zložila si v stane gitaru a spýtala sa, či ešte má čas popozerať sa po festivale. Keď sa vrátila z prechádzky po letisku, hovorila, že festival je „really beautiful“ a po krátkej zvukovej skúške zahrala najtichší (a možno najsilnejší) koncert v Aréne. Len dve akustické gitary a spev, pesničky z obdobia skupiny Lamb, zo sólovej platne The Beloved One aj z albumu, ktorý by mal vyjsť v jeseni. Lou Rhodes spievala svoje smutnokrásne piesne do úplného ticha. Aj otrlí zvukári zvyknutí na tvrdý rock len sedeli a počúvali. Aj členovia skupiny Zero 7, aj Barry Adamson, ktorí ešte len mali hrať.
.ivánek, Erik a Erika
Sobotný program v Aréne mal tri dominanty: divadelné predstavenie Petra Čtvrtníčka a Jiřího Lábusa a koncerty Erika Truffaza a Eriky Stucky. Čtvrtníček, Lábus a ich kolegovia odohrali predstavenie Ivánku, kamaráde, můžeš mluvit?, zabávali nielen divákov, ale aj zvukárov, brigádnikov a vlastne každého, kto sa ocitol v ich blízkosti.
Jeden z najlepších džezových trubkárov Erik Truffaz odohral v horúcej Aréne mimoriadny koncert. Počuli a videli sme ho už na bratislavských jazzových dňoch aj dnes už v neexistujúcom klube Babylon, ale takú silu, akú mal jeho koncert na Pohode, tieto vystúpenia zďaleka nedosiahli. Možno, že to bolo aj tým, že tu s ním vystúpil aj Ed Harcourt, spevák waitsovského razenia, ktorý éterickým džezovým kompozíciám dával rockovú zemitosť. Z Erikovho koncertu sa tešila aj Erika, dokonca jeden z dvoch trombonistov z jej kapely si z Truffazovcami aj zadžemoval. Erika Stucky prišla tento rok z projektom Roots of Communication, ktorý spočíval v interpretácii švajčiarskeho folklóru – aj s alpskými rohmi a jódlovaním. Bolo to o niečo náročnejšie ako minulý rok, keď si ľudí chytila svojimi verziami piesní Elvisa Presleyho či Michaela Jacksona. Bolo to náročnejšie, ale nakoniec mala Erika obecenstvo tam, kde ho chcela mať – tancujúce, tlieskajúce, počúvajúce.
.opera a chlapci z Alabamy
V sobotu som si dvakrát z Arény odskočil – a stálo to za to. Najprv na operné árie na Bažant Stage, čiže na hlavnom pódiu Pohody. Orchester Opery SND, dirigent Rastislav Štúr, sólisti Martin Babjak, Ľudovít Ludha a Petra Záhumenská, Bizet, Puccini, Verdi. A niekoľko tisíc ľudí v najprudšom slnku, tlieskajúcich do rytmu, kričiacich bravó. Nádhera. Pre mňa jeden z najsilnejších okamihov Pohody.
Druhý „odskok“ bol na Orange Stage, kde som chcel vidieť a počuť aspoň kúsok z vystúpenia Blind Boys of Alabama. Bezchybne zaspievané spirituály, úžasné hlasy, presne intonované harmónie, skvelá šou. „Vy nás zrejme vidíte,“ zauvažoval frontman kapely s prezidentským menom Jimmy Carter. A spolu s kolegami sa na vlastnom vtipe schuti zasmial. Keďže oni nás nevideli, starý Jimmy zišiel spolu so sprievodcom z pódia a prešiel sa pomedzi nadšených ľudí, a tak nás aspoň počul a cítil. Ich piesne o nebi, nádeji a spasení boli ďalším z mojich vrcholov festivalu.
.aj bez Air v pohode
Všetci hudobníci a divadelníci, s ktorými som mal možnosť hovoriť, tvrdili, že Pohoda je unikátny a krásny festival. A že sú strašne radi, že na ňom mohli hrať. Zhodli sa v tom ostrieľaní členovia skupiny King Crimson, hudobní experimentátori z kapely 4 Walls, džezová hviezda Erik Truffaz, členovia populárnych Zero 7, vychytená speváčka Lou Rhodes či speváci Ed Harcourt a Barry Adamson, ktorí už všeličo preskákali.
Na rozdiel od nich členovia skupiny Air Pohodu nezažili. A boli pritom tak blízko – v jednom z trenčianskych hotelov. Najprv neprišli na zvukovú skúšku v sobotu ráno. Potom tvrdili, že sa im niekde pri Budapešti pokazil kamión. Mišo Kaščák zavolal kolegovi z festivalu Sziget, ktorý dokázal okamžite zabezpečiť náhradný kamión aj ľudí, ktorí by nástroje a aparatúru z pokazeného kamiónu preložili a doviezli do Trenčína. Francúzsky kamión sa však záhadne opravil. Znovu sa pokazil až v čase, keď by sa vystúpenie na Pohode ani s pomocou maďarských priateľov už nestihlo. Organizátori Pohody však dokázali zohnať takmer všetky nástroje, ktoré si Francúzi v kamióne viezli. Manažér skupiny Air ich najprv ubezpečil, že kapela určite vystúpi, no o pár hodín to mierne poopravil: kapela nevystúpi v žiadnom prípade. Veľkí hudobníci vysedávali v hoteli, členovia ich sprievodu sa tešili z pohostinnosti Pohody (pri odchode nezabudli navštíviť šatňu, ktorá bola pre Air celý deň pripravená a zobrať si z nej do hotela jedlo a pijatiku). Škoda. Mohli zažiť úžasný festival. Ak sa niekde stretnú s Truffazom či s členmi skupiny Basement Jaxx, tí im o Pohode porozprávajú a pochopia, o čo prišli.
Tohtoročná Pohoda bola pre mňa zatiaľ zo všetkých najlepšia. Moja Pohoda mala skvelých headlinerov: Blind Boys of Alabama, KTU, Lou Rhodes, Operu SND, Barryho Adamsona či Erika Truffaza. Bola tu výborná káva, koláče, knihy a debaty v Artforum Café. Boli tu tisíce výborných ľudí. Bola tu neskutočná atmosféra, ktorú preverili krivé spôsoby francúzskych hviezd, nevydržateľná horúčava aj občasné výpadky generátorov. Ale tak to má byť. Pohoda je pohodou, len keď je vyskúšaná. „Všetko, čo bude proti nám, môže byť použité pre nás,“ spievali v sobotu popoludní na Orange Stage Živé kvety. Presne tak to je. Pohoda je aj vďaka problémom, s ktorými sa musí vyrovnávať, silnejšia, než kedykoľvek predtým.
.juraj Kušnierik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.