KDH podľa Jána

Nálada v nitrianskom divadle Andreja Bagara nepripomína nervóznu atmosféru spred dvoch rokov v Prešove, keď proti sebe kandidovali Vladimír Palko a Pavol Hrušovský. Na chodbách nie sú žiadne vášnivo diskutujúce skupinky delegátov, ani nervózne pobiehajúci emisári, ktorí by ešte na poslednú chvíľu chceli získavať váhavcov. Veď ani nie dôvod. Zmeny stanov prešli bez diskusie a nielenže nebolo protikandidáta na post predsedu, ale rozhodovať medzi dvoma ľuďmi sa nemuselo ani pri voľbe podpredsedov. „Všetko sa dohodlo vopred na Rade a my to rešpektujeme,“ znela najčastejšia odpoveď delegátov na otázku, či bude nejaké prekvapenie. Z kuloárov presiakla akurát informácia, že celú dohodu mohla ešte nabúrať Mária Sabolová, ktorá sa príliš nechcela vzdať funkcie šéfa poslaneckého klubu a uvoľniť ju pre odchádzajúceho Hrušovského. Nakoniec sa však Sabolová v deň snemu vzdala. 

„Nevieš, čo chcú tí Bardejovčania?,“ začína konverzáciu pri cigaretke jeden z delegátov. „Ta podpredsedu, čo iné....“ odpovedá kolega. Už z takýchto dialógov je jasné, že nie všetci delegáti boli nadšení zo zmien, ktoré sa Ján Figeľ rozhodol presadiť. Viacerým sa nepáčilo, že ich región stratí svojho človeka vo vedení, ktorého nahradí napríklad Anton Marcinčin, ktorý je v hnutí doslova pár dní. Delegát z Bardejova navrhuje, aby diskusia prebehla ešte pred voľbou podpredsedov. No na akú-takú kritiku Figeľových nominácií sa však nakoniec  odváži len bývalý podpredseda Martin Fronc. Je však doslova zahriaknutý. Výhrady ďalších nespokojencov ostávajú zahalené v kúdoľoch cigaretového dymu pred budovou a do sály nepreniknú. Snem mal byť demonštráciou jednoty. A tak aj bolo. 

Asi každému, kto v poslednom období dianie v KDH sledoval, musela napadnúť otázka, prečo Figeľovi, ktorý ešte v roku 2000 pomerne jasne prehral súboj o predsedu s Hrušovským, dnes jeho straníci zobú z ruky. Ochotní sú mu odkývať aj také personálne návrhy, ktoré sú na pomery KDH revolučné. Odpovedí je niekoľko.

Väčšine členov bolo po deviatich rokoch na čele s Hrušovským jasné, že musí prísť zmena. Keď hľadali aspoň ako-tak známych politikov, ktorí by mohli stranu potiahnuť, veľa možností nenašli. Július Brocka je síce v politike od roku 1990, nikdy však nebol lákadlom pre voličov a v ekonomickej a sociálnej agende, ktorej sa venuje, už roky nezaujal. To isté platí aj pre  Sabolovú, ktorá nie je príliš populárna ani medzi straníkmi. Do úvahy tak ešte pripadal Daniel Lipšic, ktorý však mnohým spolustraníkom pripadá až príliš radikálny a nevyspytateľný. „Daniel sa príliš vyhraňuje voči iným stranám, a to nie je reálna cesta pre politickú stranu, ktorá sa chce dostať k moci,“ povedal pre .týždeň jeden z delegátov. 

Ján Figeľ bol teda jedinou možnou voľbou. Už na prešovskom sneme, keď došlo k tvrdej zrážke medzi Hrušovským a Palkom, bolo jasné, že pre mnohých kádehákov je to len zástupný boj. V kuloároch aj niektorí vtedajší Palkovi prívrženci priznávali, že keby si mali vyberať podľa srdca, volia Figeľa – a to napriek tomu, že Figeľ mal v tom čase omnoho bližšie k Hrušovskému než k Palkovi. Figeľ sa už v tom čase dostával do pozície budúceho záchrancu KDH vďaka dvom svojím prednostiam: stál navonok bokom všetkých sporov, takže sa nijako neušpinil a aj ako eurokomisár chodil často na Slovensko medzi svojich. Radovým kádehákom tak nezchádzal z očí ani z mysle. 

Keď sme sa pýtali viacerých delegátov nitrianskeho snemu, prečo je pre nich Figeľ ideálnym kandidátom, ich odpovede sa dajú zhrnúť nasledovne: je známy, nebol dlhší čas v slovenskej politike, takže sa dá vnímať aj ako nová tvár, je to slušný človek, ktorý nemá korupčný škandál a má schopnosť zjednocovať. K tomu ešte treba prirátať, že Figeľ disponuje istým typom charizmy, ktorá je pre členov jeho strany príťažlivá. Je vzorný kresťan, umiernený muž, ktorý nebúcha po stole a politik kompromisov. Skrátka, ako nám povedal jeden z delegátov – človek, z ktorého vyžaruje pokoj a dobro.

S Figeľom prišiel do strany po dlhých rokoch aj optimizmus. Oslovení delegáti veria, že strana na čele s ním môže získať viac ako desať percent. „Ľudia veria, že keď je z východu, kde máme tradične veľa voličov, pomôže tomu, aby sa vrátili tí, ktorí nás zabudli voliť v roku 2006. Medzi voľbami v roku 2002 a 2006 sme stratili viac ako 40-tisíc voličov. Mnohí veria, že Figeľ ich môže priviesť,“ vysvetľoval motivácie kolegov delegát so stredného Slovenska. 

Faktor Figeľ silnel natoľko, že minulý rok sa v prostredí KDH nehovorilo o inom, ako o tom, či komisár z Bruselu bude kandidovať za predsedu KDH. Táto neistota gniavila najmä Daniela Lipšica, ktorý dával celý čas najavo, že zvažuje vlastnú kandidatúru. Oznámenie svojho konečného rozhodnutia neustále presúval, až si to rozmyslel. Lipšicovi bolo totiž zrejmé, že postaviť sa proti Figeľovi je ako ísť hlavou proti múru. No Lipšic ani jeho spolustraníci ešte ani začiatkom tohto roku netušili, čo behá hlavou Jánovi Figeľovi, ktorý stále nevedel odpovedať na priamu otázku, či bude kandidovať. Chvíľami sa zdalo, že kým sa nerozhodný Figeľ rozhodne, bude už po júnovom sneme, na ktorom by mohli súperiť Hrušovský s Lipšicom. Jasné slovo o svojej kandidatúre povedal eurokomisár až vo februári, päť mesiacov pred pôvodne plánovaným snemom. Keďže Figeľ trval na tom, že chce dokončiť svoj mandát v Bruseli, KDH mu vyhovelo a preložilo snem na jeseň. Odvtedy demonštrovalo KDH iba jednotu – Hrušovský odovzdal Figeľovi žezlo a on ho prijal. Pod pokrievkou však nepanovala až taká veľká harmónia. Ján Figeľ najskôr signalizoval, že si neželá za podpredsedníčku Košičanku Sabolovú, ktorá pre svoju konfliktnú povahu nie je veľmi obľúbená ani na východe. Sabolová bola doposiaľ podpredsedníčka pre médiá a súčasne sa profilovala ako odborníčka na zdravotníctvo. Lenže zdravotníctvo dostal teraz na starosť nový podpredseda, lekár Ivan Uhliarik. Väčšou znalkyňou médií než Sabolová je nová podpredsedníčka Jana Žitňanská (dlhoročná novinárka a manželka nášho bývalého kolegu Roberta Žitňanského). Čo teda rozhodlo, že Sabolová ostala vo vedení? Dobre informovaní členovia KDH len krčia plecami: „Zrejme to, že sa opiera o podporu hnutia Focolare,“ dozvedeli sme sa z viacerých strán. Ale možno najmä to, že Figeľ nechcel pripraviť bývalú šéfku poslaneckého klubu aj o ďalšiu funkciu. 

Omnoho napínavejšie však bolo, ako sa Figeľ vyrovná s požiadavkami Daniela Lipšica, ktorý aj verejne dával najavo, že chce do čela nových ľudí – a myslel tých aspoň jedného-dvoch vlastných nominantov. Lipšic napokon presadil aspoň Žitňanskú. Čo nahnevalo špičky bratislavského KDH: Bratislavčania Lipšic a Žitňanská do ich vplyvovej sféry rozhodne nepatria.    

Dá sa tiež pýtať, prečo sa stal opätovne podpredsedom Július Brocka, ktorý bol dlhoročným  hlavným ekonómom hnutia a KDH po celý ten čas hľadalo svoju ekonomickú tvár. Za Brockom však stojí Trnava a kým to tak ostane, Brockove miesto vo vedení je vyárendované.

KDH však konečne svojho ekonóma našlo: za Antona Marcinčina, uznávaného ekonóma, sa KDH pri televíznych diskusiách s Ivanom Miklošom či Eugenom Jurzycom (obaja SDKÚ)  nebude musieť hanbiť. Hľadanie však nebolo jednoduché. Figeľovi totiž nevyšlo niekoľko tipov, a Marcinčina oslovil len pár hodín pred kľúčovou Radou KDH. Je tu však jeden problém: Marcinčin pred rokom spochybnil existenciu druhého dôchodkového piliera, ktorý KDH podporovalo. A nedávno nastúpil do funkcie poradcu Jána Počiatka a v tejto pozícii na TA3 hájil vládu proti výčitkám, že v hospodárskej kríze vôbec nešetrí slovami, že „je ťažké šetriť, keď míňate najmenej v Únii“. Ťažké to možno je, ale nie je to vari nevyhnutné? Marcinčin vyslovil zároveň tézu, na akú sme boli dosiaľ viac zvyknutí v kruhoch Smeru než KDH: „Bohužiaľ, za dobrých čias Slovensko urobilo to, že znížilo daňové zaťaženie.“ Ak si to Marcinčin v skutočnosti nemyslí a vystupoval na obranu vládnej politiky skôr ako Počiatkov poradca, stráca trochu na dôveryhodnosti. Ak si to naozaj myslí, bude zaujímavé sledovať, ako sa chce KDH vyhraňovať v hospodárskej politike voči Smeru. Alebo sa bude naďalej zahanbene prizerať ekonomickej razancii SDKÚ?

KDH tým, že vyslalo do čela Jána Figeľa, ide v oblasti našej politickej kultúry celkom proti prúdu. Na Slovensku totiž dominujú politici ako Robert Fico a Ján Slota, pre ktorých je politika remeslom neustálej konfrontácie a hľadania nepriateľa. Ďalej je tu Mikuláš Dzurinda – síce iný než Fico a Slota, ale takisto tvrdá politická nátura. Figeľ je úplne iným typom politika: neprajníci ho môžu vnímať ako uspávača hadov, ktorý sa hodí oveľa viac za eurokomisára než lídra strany, fanúšikovia z KDH ako človeka vytúženého pokoja a mieru. To, aký pohľad preváži v širšej verejnosti, sa ukáže čoskoro pri mediálnych konfliktoch. A tom, či sa Figeľ na svoj post vôbec hodí, rozhodne niečo omnoho vážnejšie než mediálny imidž z debát u Zlatici Puškárovej. 

„Radšej túto tému teraz ani neotvárajte,“ reagovali viacerí delegáti snemu na otázku, čo sa môže stať, ak Smer po voľbách ponúkne KDH účasť vo vláde. Priznávajú však, že deklarovaná jednota v takomto prípade prejde vážnym testom. Na druhej strane funkcionári hnutia novinárov ubezpečujú, že nálada sa od posledných volieb zmenila. Situáciu, že by do vlády so Smerom išlo iba samo KDH, si vraj nedokážu predstaviť. Ak, tak len vytvorenie veľkej koalície Smer-SDKÚ–KDH. „Ísť osamotene so Smerom by nás zničilo. SDKÚ by nás likvidovalo, z opozičných lavíc by štyri roky kričali, akí sme kolaboranti s ľavicou a komunistami,“ tvrdí jeden z regionálnych lídrov strany, ktorý si rovnako ako jeho oslovení kolegovia neželá byť menovaný. Podľa niektorých členov by však mohol oslabnúť odpor k vládnutiu pravice s HZDS. Je už vraj smiešne strašiť starým a slabnúcim Mečiarom a dať štát rozparcelovať 40-percentnému Smeru. 

Tieto diskusie však prídu na rad až po voľbách. Aj to nie nevyhnutne, pretože KDH nemusí nakoniec žiadnu ponuku na vládnutie dostať. Ak áno, tak to bude pre váhavého diplomata Figeľa poriadna skúška.

Zatiaľ môže byť pokojný, pretože strana sa vraj takými debatami nezaoberá. „Diskutujeme akurát o tom, ako ďaleko zájsť v spolupráci s SDKÚ. O ničom inom,“ hovorí poslanec a šéf volebného štábu strany Pavol Abrhan.