Komisár

To však ešte nemusí hovoriť proti nemu, pretože Európska komisia je zvláštnosťou svetových dejín, akýmsi pozoruhodným útvarom niekde medzi vládou, správnym úradom a trestným súdom. Mocní komisári sa dosiaľ objavili len raz, ako „ľudoví komisári“ v brutálnych začiatkoch Sovietskeho zväzu. 

Otázkou ostáva, či je komisár EÚ vôbec ešte politikom, či nie je iba neviditeľným robotníkom neustále harmonizujúceho aparátu, ktorý nedokážu vyrušiť nijaké voľby.

Figeľa osobne nepoznám. Raz som ho počul hovoriť na veľkej bruselskej konferencii. Asi išlo o Rómov, na obsah dobrého komisárskeho prejavu si len tak nespomeniete. Český komisár Vladimír Špidla tam akoby s autistickým záchvatom čítal z rukopisu, jeho výslovnosť francúzštiny bola dokonale nezrozumiteľná. Naopak, Figeľ hovoril príjemne a múdro, takmer bez pomoci a dobrou angličtinou.

Slovenského komisára som stretol aj v kantíne bruselskej komisie. Ten, kto sa tam stravuje, demonštruje skromnosť. Figeľove prirodzené vystupovanie na mňa spravilo dojem. Mimochodom, do kantíny chodí aj maďarský komisár Lászlo Kovács. Keď zbadám toho starého Maďara, vždy sa zasmejem sám pre seba. Rezort daní totiž dostalo na starosti práve to Maďarsko, ktoré má jeden z najodstrašujúcejších daňových systémov v Európe a drží svetový rekord v inflácii. V roku 1946 stál jeden forint 400 quadriliárd pengö. Niekto v tejto tichej mašine zvanej Európska komisia má predsa zmysel pre humor. 

Zažil som tu aj niekoľko „ťažkých váh“. Španiela Almunía a Nemca Verheugena, obaja boli uhladení, nedotknuteľní, profesionálni. Francúza Jacquesa Barrota, ktorý toho času riadil rezort spravodlivosti, kde mal pôvodne pôsobiť homosexuálnou loby zahataný Rocco Buttiglione. Francúz je 72-ročný byrokrat, suchár so škriekavým hlasom učiteľa na učilišti. Homosexuálna loby je s ním spokojná.

Bavil som sa s eurokratmi, ktorí prišli s Figeľom do kontaktu. Počul som veľa dobrého. Je vraj „slušný“, „sympatický“, „milý“. Je „hlboko veriaci“ a niekoľkým kresťanským organizáciám skryto pomohol. Aktívni kresťania – v prísne sekulárnej eurobubline sú takmer neviditeľnou menšinou – sa vyjadrili sklamane, že Figeľ svoje hodnoty nezastával v komisii ofenzívnejšie. Fakt, že akurát Figeľ prišiel o časť svojich kompetencií, keď bol v roku 2007 potrebný post pre Rumunov, mi bol vysvetlený práve jeho nekonfliktnosťou. 

Rumunského komisára, ktorému Figeľ odovzdal rezort „mnohojazyčnosti“, som zažil takisto. Bolo to jedno z tých bruselských predpoludní, počas ktorých padá na vás nuda ako manna z neba. Leonard Orban je vychudnutý človek s okuliarmi. Na sebe mal sivohnedý oblek so sivohnedou kravatou, na reverze mnohofarebnú nálepku kampane „Our words, our worlds“. Otváral výstavu „o galícijskom jazyku v kontexte lingvistickej diverzity“. Tvorcovia výstavy boli naozaj kreatívni. Vytvorili inštaláciu s názvom „Siať slová“. Skladala sa z debien, do ktorých sa sypala zem. Vedľa stál fúrik s knihami. Keď sa rumunský komisár započúval, vstal s rozopnutými rukami, hlavu vypäl dopredu a jemne sa usmial. Aj to treba vedieť, aj to patrí ku komisárskemu džobu. Ján Figeľ to vie. Bol nenápadným komisárom z nenápadnej krajiny, na ktorú by sme ľahko zabudli, keby nám existenciu slovenského národa občas nepripomenuli maďarskí priatelia. Ján Figeľ bol možno najlepším komisárom všetkých čias. Viac však o ňom povedať neviem.