Koniec príbehu – prvá časť

Vyslovil som vtedy tézu, ktorá u mojich priateľov nenašla príliš veľké pochopenie. Znela asi takto: „Zbavili sme ľudí strachu z komunistov, a teraz ich musíme zbaviť strachu z nás“. 

Na sklonku jesene 1990 bola situácia taká, že ľudia sa už nebáli ani komunistov, ani nás. A predsa strach visel vo vzduchu. Po odstránení vonkajších strachov zostal už iba jeden-jediný – vnútorný strach ľudí zo samých seba. Strach z toho, že po prvý raz po mnohých desaťročiach sa životy ľudí ocitli v ich vlastných rukách, a oni odrazu zistili, že nevedia dosť dobre, čo si s toľkou slobodou a zodpovednosťou počať. Dokonca si myslím, že prechod od totality k občianskej spoločnosti a demokracii je vlastne cestou postupného odstraňovania strachu zo zodpovednosti za vlastný život. Nevidím iný spôsob, ako sa ho čo najskôr zbaviť, než sústrediť všetku snahu na jedno-jediné, na kultiváciu a uplatňovanie ľudského potenciálu, t. j. na rozvoj pozitívnych ľudských hodnôt, tvorivosti, zdravia, vzdelávania a podobne. 

Netvrdím, že to musí byť presne tak, ale nazdávam sa, že máme pred sebou obdobie zásadných zmien povahy i štruktúry pôvodne občianskeho hnutia VPN. Predpokladám, že dôjde k ďalšej radikalizácii pravého krídla hnutia a je možné, že po čase sa jeho aktivisti stanú súčasťou iných politických zoskupení, napríklad SNS alebo KDH. To, čo z VPN zostane, vytvorí pravdepodobne s Demokratickou stranou ako najbližším prirodzeným partnerom asociáciu, ktorá v politickom spektre Slovenska zaujme líniu liberálneho stredu. 

Verím súčasne, že zostanú zachované aj niektoré z detí VPN – záujmové a profesijné fóra, vedecko-výskumné pracoviská (Centrum pre výskum spoločenských problémov a psychologická poradňa pri KC VPN), periodiká (denník Verejnosť, Kultúrny život, Fragment K, Echo a podobne) a koniec koncov aj partikulárne sociálne hnutia, ako napríklad spotrebiteľské hnutie či vedecké alebo pedagogické fórum. 

Sám proces premien, štiepenia, prípadne zániku VPN mi však pripadá príliš poučný na to, aby som sa o ňom zmienil iba niekoľkými vetami. Napokon, už dnes disponujem faktmi, ktorými môžem svoju víziu podložiť.

Začnem Trnavou. Dňa 20. októbra 1990 sa tam stretli predstavitelia viac ako tridsiatich okresných a mestských rád a koordinačných výborov VPN. Spolu s nimi boli pozvaní aj priaznivci Jána Budaja – ľudia, ktorí sa nezmierili s jeho odchodom z politickej scény po lustračnej afére. Medzi nepozvanými hosťami boli Peter Tatár a Juraj Flamík z bratislavského Koordinačného centra. Podľa nich mal priebeh tohto stretnutia charakter zjavného úsilia vytvoriť frakciu v hnutí. Frakciu, ktorej základňu tvorili predovšetkým tí z aktivistov VPN, na ktorých sa akosi nedostalo pri deľbe kresiel, moci, prestíže, ďalej ľudia, ktorých priťahovala vízia pevnej ruky na čele hnutia a tvrdý kurz voči starým štruktúram, ľudia, ktorí veľmi kriticky vnímali činnosť vtedajšieho vedenia VPN. 

Zo svojho rokovania vydali text, ktorý upozorňoval na nedostatky v práci Slovenskej rady VPN a KC VPN. Jeden z bratislavských obvodov uverejnil svoju vlastnú interpretáciu trnavských udalostí. Medziiným sa tu upozorňovalo na ľahostajnosť k národným problémom, hnutiu sa vyčítalo, že v parlamentných voľbách otvoril kandidátku pre Maďarskú nezávislú iniciatívu a Rómsku občiansku iniciatívu, že neposkytuje dostatočnú podporu premiérovi Mečiarovi. Vyčítali mu aj príliš kritický tón voči slovenským nacionalistickým zoskupeniam a prílišnú blahosklonnosť voči podobným zoskupeniam maďarskej proveniencie (konkrétne sa tu spomínalo Spolužitie a Duray). Vedeniu hnutia sa ďalej vyčítalo, že prispelo k zamietnutiu matičného návrhu jazykového zákona a celkovo negatívny (nenárodný) prístup k slovenskému jazyku a Matici slovenskej.

Zjavili sa aj názory, podľa ktorých treba vymeniť niektorých predstaviteľov SR VPN a KC VPN (napríklad mňa, Zajaca, Tatára a Balgavého). Ako dôvody sa uvádzali zlé vystupovanie pred verejnosťou, politické chyby, neschopnosť zvládnuť úlohy, ktoré prinášal každodenný politický život. Účastníci stretnutia žiadali, aby sa na čelo hnutia postavil premiér Mečiar a žiadali návrat Jána Budaja do politického života. Počas rokovania zazneli aj slová, ktoré poukazovali na môj židovský pôvod, na potrebu zbaviť sa bývalých komunistov vo vedení hnutia a podobne.

O politickej klíme tohto rokovania svedčí skutočnosť, že bola celkom explicitne formulovaná potreba vytvoriť pravicovú platformu v rámci VPN (po vzore metamorfóz Občianskeho fóra, ktoré prebehli niekoľko dní pred trnavským stretnutím), pričom jeden z hovorcov tejto skupiny to na druhý deň v rozhovore pre denník Verejnosť charakterizoval dôrazom na sociálne istoty, z čoho usudzujem, že išlo o zámer platonický. Trnavské stretnutie otvorilo problém možného rozštiepenia hnutia. Myslím, že práve vtedy sme si s konečnou platnosťou uvedomili, že širokánska platforma hnutia začína byť prekážkou pre normálnu politickú prácu.

Na druhej strane však práve toto obdobie bolo najmenej vhodné na prechod k normálnej politickej strane. Blížili sa komunálne voľby, koalícia s KDH pokrivkávala na obe nohy, kulminoval národnostný problém. Unavená VPN potrebovala stoj čo stoj nejakú injekciu, ktorá by spôsobila znovuoživenie občianskeho povedomia verejnosti a pripomenula pôvodné východiská nášho úsilia.