Neobyčajný projekt

Ideálna symbióza premyslenej a žánre prekračujúcej dramaturgie, zaujímavých interpretov, kvalitných výkonov, otvoreného, priateľského publika a vhodne zvolených priestorov (domovským sídlom festivalu je už niekoľko rokov Design Factory) patrí medzi charakteristiky festivalu od jeho začiatku. Desiaty ročník možno označiť za esenciu týchto kvalít.

Potvrdil ich už otvárací koncert, na ktorom sa ako sólisti s brnianskym orchestrom Czech Virtuosi predstavili Robert Cohen a umelecký riaditeľ festivalu Jozef Lupták. Vzťah učiteľ – žiak charizmatického britského violončelistu, pôsobiaceho na prestížnej Royal College of Music, a slovenského hudobníka prerástol do inšpirujúceho priateľstva. Cohen, žiak legiend ako Pleeth, Navarra alebo Jacqueline du Pré, je obdivovaným sólistom a vášnivým komorným hráčom, v Anglicku je tiež organizátorom vlastného festivalu komornej hudby. Cohenova interpretácia Haydnovho Violončelového koncertu C dur bola podmanivým spojením temperamentu a virtuozity. K viacerým premiéram diel slovenských skladateľov na Konvergenciách pridal Jozef Lupták tento rok skladbu Penetration Jevgenija Iršaia. Napriek zaujímavým inštrumentačným riešeniam a momentom autentickej expresie pôsobila kompozícia ako celok fragmentárne. Vyvrcholením večera sa tak stalo Okteto len 16-ročného Mendelssohna Bartholdyho. Napriek rizikám, ktoré krátkosť času na skúšanie festivalovým produkciám často prináša, hudobná chémia v tomto prípade zafungovala vynikajúco. Dôvodom je aj to, že na Konvergenciách nejde len o profesionálne výkony, ale o dlhoročné (nielen) hudobné priateľstvá, ktorých intenzita sa odráža aj v interpretácii. Ak sa k tomu priráta príjemná atmosféra, synergický efekt umožňuje výnimočné výkony, skutočné hudobné dobrodružstvá. Taká bola aj Bratislavská noc komornej hudby s dielami Bohuslava Martinů, Leoša Janáčka a prešporských rodákov Johanna Nepomuka Hummela a Ernő Dohnányiho (idea oživiť genia loci Bratislavy pestovaním hudby bola pre vznik Konvergencií jednou z ťažiskových). Janáčkovo Concertino s vynikajúcim Ivanom Šillerom, elegantné a iskrivé Hummelovo Klavírne trio Es dur v podaní klaviristky Nory Škutovej, huslistu Igora Karška a Jozefa Luptáka alebo bravúrny výkon Mikiho Škutu v Dohnányiho Klavírnom kvintete c mol potvrdil, že napriek inšpirujúcim výletom do iných žánrov sú Konvergencie stále najmä o klasickej komornej hudbe. 

Medzi „výlety” patril tento rok spirituálny džez trubkára Kyle Gregoryho World Downside Up, ale najmä fantastický koncert súboru Dowland Project v Jezuitskom kostole. Keď som si niekedy v roku 1999 kúpil disk z produkcie mníchovského labelu ECM s hudbou anglického renesančného barda Johna Dowlanda In Darkness Let Me Dwell, s trochou nedôvery som na obale zaregistroval meno známeho džezového saxofonistu Johna Surmana. O basklarinete ani sopránovom safoxóne sa v 16. a 17. storočí nikomu ani nesnívalo. Napriek alergii voči nálepke crossover, ktorá je najmä v spojení s klasikou často synonymom pochybnej snahy o komerčný efekt a podobné spojenie by asociovala, ma tento pohľad na Dowlandovu hudbu zasiahol viac ako iné, možno „histórii vernejšie”. Nasledujúci album Care-charming sleep s hudbou Dowlandových súčasníkov a nasledovníkov už bol jednoznačnou voľbou. Piesňová priamočiarosť, ale i rafinovanosť melodickej invencie dávnych majstrov a krása dobovej poézie v podaní bývalého člena slávnych Hilliard Ensemble Johna Pottera rovnako ako elegancia v Surmanovej hre a temperament gitaristu Stephena Stubbsa a huslistu Miloša Valenta oslovili i naživo. Dokonalá znalosť štýlu a improvizačná voľnosť, v ktorej však absentovalo nesúrodé miešanie jednoznačných štýlovových znakov, fascinovali svojou sugestívnosťou a bezprostrednosťou. Jediným problémom bolo akustické poddimenzovanie priestoru, ktoré mohlo byť už od polovice kostola pre niektorých poslucháčov problémom. No i tak bol výsledok presne taký, ako napísal BBC Music Magazine – presvedčivý a mimoriadne krásny.   

Večer uzavrel program Európske husľové uspávanky v Klariskách, ktorý pripravil skladateľ a v tomto prípade i klavirista Vladimír Godár. Jeho partnermi bol významný spolupútnik legendárneho Bohdana Warchala, huslista Peter Hamar a speváčka Eva Šušková. Potenciálne veľmi zaujímavá a unikátna dramaturgia večera však podľa môjho názoru utrpela takmer dvojhodinovým trvaním koncertu. Spočiatku pestrá mozaika uspávaniek sa tak ku koncu premenila na akúsi encyklopédiu, v ktorej uspávanky začali plniť svoju pôvodnú funkciu. Tento pocit by bol možno menej intenzívny, keby viac priestoru dostala speváčka. Jej prejav zaujal príjemnou farbou, bol kultivovaný, ineteligentný a niesol v sebe emócie, ktoré uspávankám nesmierne pristali.

Ani na aktuálnom ročníku Konvergencií nechýbal koncert pre deti, novinkou bola, naopak, divadelná hra maďarského dramatika Andrása Viskyho Júlia o utrpení a hľadaní lásky a viery v období totality. Festival si ňou pripomenul blížiace sa výročie novembra 1989.

Desiate Konvergencie sa nemohli skončiť inak ako  vystúpením súboru Collegium Musicum, ktorého legendárny album Jozefa Luptáka pri názve festivalu inšpiroval. Bonusom k aktuálnemu comebacku boli dve premiéry nových skladieb Mariána Vargu. „V hudbe nemá význam hrať sa na nemennosť hraníc,”  povedal v rozhovorch s Petrom Uličným legendárny bítnik. Ak sa prekračujú s takým vkusom a invenciou ako na Konvergenciách, možno len súhlasiť a súčasne ľutovať, že Bratislava nemá komorný cyklus, ktorý by absenciu Konvergencií záujemcom o takúto hudbu nahrádzal počas celého roka.