Hneď ráno, keď sa zobudím, vypijem liter kyslého mlieka, aby som sa dostal z najhoršieho, a napnem plátno na rám. To viem urobiť veľmi rýchlo a niektorí hovoria, že som v tom najlepší. Podaktorí maliari si kupujú plátno už napnuté, ale mne sa to vidí ako cesta ľahšieho odporu. Ako keby si spisovateľ kúpil zviazanú knihu, a potom len popísal prázdne stránky nejakým textom. Nie. Ja si plátno napnem sám a pekne poprichytúvam drobnými klinčekmi, aby bolo rovné a hladučké. To ma zo všetkého baví najviac. Potom vezmem farby a začnem. Najprv dôkladne porozmýšľam čo by malo na obraze byť. Aký výjav či postava, alebo portrét či krajinka, alebo dačo zo života. Zásadne nemaľujem svojich známych, ani rodinu, lebo väčšinou nie sú spokojní s tým, ako vyzerajú na plátne a mnohí tvrdili, že sa ani na seba nepodobajú. Tak sa radšej venujem histórii, lebo pri historických postavách nikto poriadne nevie, ako vyzerali a to dáva maliarovi veľa možností. Ako vyzeral Herodes? Žiadna fotografia nejestvuje, a tak sa nikto ani nemôže uraziť. Pri Herodesovi vlastne ani nie je dôležité, ako naozaj vyzeral. Podstatné je, že to bola vyslovene záporná postava, a tak musí na obraze aj vyzerať. Ja som ho namaľoval ako Lucifera, ale bez rohov a bez kopyta. Aj tak každý kto to videl, hneď povedal že ten Herodes vyzerá ako čert. Takže môj zámer vyšiel. Trošku problémov som mal, keď som začal maľovať dvojice. Dvojice ma totiž fascinujú. Veď už Česi hovoria, že „ve dvou se to lépe táhne“. Dvojica – to je partnerská súhra, kde rovnocenní partneri vytvárajú nedeliteľný celok, ako keby to vytvorila jedna bytosť. Preto pri maľbe dvojíc si človek musí dať dobrý pozor, aby jedného z tých dvoch rovnocenných nejako neuprednostnil a druhého neupozadil. Napríklad Marx a Engels. Maľoval som ich asi pred tridsiatimi rokmi po večeroch a cez víkendy, lebo som bol ešte zamestnaný na Ústrednom výbore protifašistických bojovníkov. Robil som tam v podateľni, takže som mal pomerne dosť voľna na rozmýšľanie. Ako dosiahnuť, aby ich postavenie na obraze vyznelo rovnocenne a pritom predsa len zdôrazniť, že Marx to všetko vymyslel a Engels to financoval. Bolo to ťažké. Najmä v tých časoch, keď sa význam trhu nedoceňoval a pod pojmom „kapitál“ sa rozumelo najmä Marxovo kľúčové dielo. Ale ja som už vtedy vedel, že bez Engelsovho sponzorstva by z Marxovho Kapitálu nebolo nič. Vyriešil som to tak, že Marx na mojom obraze sedí za stolom, jednou rukou píše a druhú naťahuje otvorenou dlaňou k Engelsovi, ktorý sedí na druhom konci stola a podáva mu zväzok libier. Z toho je, myslím, celkom jasné, že išlo o rovnocenný vzťah. V pozadí stojí Marxova manželka Jenny s nákupnou taškou v ruke a usmieva sa, lebo už vie, že bude mať za čo nakúpiť. Nedávno som presedlal na sochárčinu, lebo ma to tiež baví. Aj tu sa pokúšam zobraziť nerozlučné dvojice, a tak som sa pustil do súsošia Mečiara a Slotu, ako si podávajú ruky pod Bratislavským hradom. Na druhý deň, keď som prišiel do svojho ateliérika, Slota tam nebol. Ostal tam sám V. M. s vystretou rukou. Porozmýšľam, kto by k nemu pasoval.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.