V Nizozemsku je podľa tejto nepotvrdenej historky lov do veľkej miery zakázaný. Došlo preto údajne k nekontrolovanému premnoženiu husí. Kŕdle husí vraj napáchali enormné škody. Našlo sa nasledujúce riešenie: „V Holandsku teraz posielajú do plynu husi.“ Dom Poľovníckeho zväzu FACE som našiel v horšej bruselskej štvrti, štvrťhodinu pešo od kacelárskych hradov v Európskej štvrti. FACE zastupuje sedem miliónov európskych poľovníkov, lobisti za životné prostredie si môžu dovoliť lepšie adresy. V jedinej väčšej kancelárii, zriadenej na úkor malej záhradky, mi predstavili mladých spolupracovníkov, ktorí nehovorili, nepísali ani nevyzerali inak než spolupracovníci ochranárskych zväzov. Zvyšok domu, ktorý sa úzkymi zákutiami šplhal do výšky, pôsobil ako poľovnícky dom. Po stenách viselo množstvo malého parožia. Vo vitríne stál vypchatý drop, najväčší vták zo skupiny letcov, so smiešnou bielou bradou. Na skrini v kumbále ležala vypchatá líška. Kto sa ešte aj po smrti tak jedovato cerí, rozhodol som spontánne, zaslúžil si odstrel. Po dome ma previedla Christine Rödlach, pekná Tirolčanka s príjemne nenútenými spôsobmi. Vo FACE pracovala predtým ako vedúca kancelárie jedného konzervatívneho poslanca EÚ. Len teraz zložila poľovnícke skúšky a už aj strelila tirolského kamzíka. Zakrátko sa chystala vydať za poľujúceho úradníka Európskej rady z Tirolska. Divé zvery nepatria do kompetencie EÚ, povedala Rödlach. Opýtal som sa, prečo teda poľovníci potrebujú loby v Bruseli. „EÚ sa snaží vydávať regulácie okľukou,“ odpovedala, „pod tlakom ekologickej loby.“ Uviedla aktuálny príklad, „obchod s tuleními výrobkami“, návrh nariadenia od komisára pre životné prostredie. Lov tuleňov je síce v Európe údajne nevýznamný, iba vo Fínsku a Švédsku sa ich smie zastreliť pár stovák. Komisár pre životné prostredie však vraj argumentoval „public concern“ – verejným znepokojením. Na tomto malom príklade som začal chápať nárast lobistických spoločností. Ochranári zvierat vedú kampaň proti lovu tuleňov, médiá ukazujú brutálne zábery z Kanady. Jeden z komisárov EÚ si chce zvýšiť popularitu, okľukou cez obchod s tuleňmi stiahne tému na úroveň EÚ a všetky zúčastnené záujmové skupiny vyšlú do Bruselu ďalší personál. V nedeľu nato ma poľovníci vzali do Flámska strieľať na hlinené holuby. O niečom takom som nemal ani potuchy. Flámska strelnica ležala pod polkruhovitým svahom, svah bol celý posiaty čímsi svietiacim oranžovým. Trápne pomaly mi dochádzalo, že tieto oranžové kotúče sú hlinené holuby. Vyletovali diaľkovo ovládané z malej drevenej búdky. Dôležitý je vraj tréning, vysvetľovala nenútená Tirolčanka, lebo čím presnejšie poľovník mieri, tým menej korisť trpí. Na tomto výlete sa ešte zúčastnil jej snúbenec, dve novinárky, jeden bankový lobista, nemecká manželka generálneho riaditeľa FACE, ktorý bol africký beloch a k tomu sokoliar. Väčšina z nich mala na sebe aspoň niečo zelené, flámski poľovníci boli viditeľne zelenší. Hyperaktívny Španiel, pracujúci voľakedy pre FACE, a teraz ako konzultant, vysvetľoval, ako narábať s puškou. Podľa belgického predpisu musí hlaveň pri nabíjaní smerovať nadol. A potom som musel strieľať. Aký to bol pocit? Na ten zápach som si dokázal zvyknúť, samotný výstrel bol ako úder do pleca. Netrafil som ani náhodou. Vtedy to človeku nerobí radosť. Na záver mojej loveckej fázy som sa spýtal na Holandsko. Tá škaredá historika sa potvrdila, minulé leto boli tisícky divých husí zadusené plynom, CO2. Tradičná poľovačka je však už tri roky opäť povolená. A Holanďania teraz údajne vedia, čo ich poľovníci pre nich znamenajú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.