Nebo a pivnica

Zo všetkých hudobných i nehudobných zážitkov ma na tohtoročnej Pohode najviac zaujali folklórna skupina Telgárt, o ktorej píšem na inom mieste, súrodenci Ďuďovci a Basement Jaxx. Ťažko nájsť väčší kontrast, ako sú dvaja slepí a invalidní súrodenci z výchoslovenskej obce Soľ a zábavná megašou z Londýna, ale je to tak. Pri tých prvých som si prvýkrát uvedomil, aký dôležitý je zvuk pre nevidiaceho človeka. Pokriky rockerov a hiphoperov provokujúcich publikum do hlasnejšieho prejavu vyznievajú trápne v porovnaní s tichou prosbou Ferka: „Nepočujeme vás – ste tu?“. Bolo nás tam iba zopár stoviek, ale dali sme im to hlasne najavo. Hoci po prvých desiatich minútach som bol tak emočne vyčerpaný, že som mal chuť ujsť, nakoniec som sám seba presvedčil, že oni dvaja to majú ešte horšie a popritom si dokážu zaspievať. A ešte ako! Po tejto skúsenosti som celkom ináč vnímal aj vystúpenia nasledujúcich Blind Boys of Alabama a Amadou et Mariam.
Opačným pólom v ponuke pohodovej dramaturgie bolo vystúpenie Basement Jaxx. Keď som sa blížil zozadu k hlavnému pódiu, najprv sa mi zdalo, že nastala ďalšia zmena v programe – za také dychy by sa nemusel hanbiť ani Boban Marković. Neboli to sample, ale ozajstná dychová sekcia, ktorá dopĺňala prepestrú spoločnosť okolo mašinkárskych zakladateľov kapely Simona Ratcliffa a Felixa Burtona. Na pódiu sa mihali bubeníci, perkusionisti i gitaristi a vystriedala sa na ňom kopa špičkových vokalistov a vokalistiek. Aj keď zvuk smerom k stanovému táboru na severe areálu postupne zanikal, tú energiu sálajúcu z pódia bolo cítiť hádam až do Žiliny. Takto dáko som si vždy predstavoval inteligentnú zábavu: muziku, čo má melódiu aj rytmus, ľahko sa pamätá, dobre sa počúva, dá sa na ňu tancovať, má nápad a vtip, a pritom nie je lacná. V jednom kotlíku bol uvarený hip-hop, elektronika, akustické gitary, soulový spev, balkánske dychy, raggamuffin a ktovie čo ešte. Zdá sa, že globalizácia v hudbe je predsa len dobrý výmysel.
.vp