Od septembra 2001, keď začínali s dvoma predajcami s nákladom 2 700 kusov, je ich dnes len v samotnej Bratislave 170, okrem toho sa časopis distribuuje v ďalších 17 mestách a náklad sa pomaly blíži k 40 000 kusom.
Dlho som rozmýšľala, či prijať ponuku neúnavnej koordinátorky Sandry Tordovej, ktorá ma pred piatimi rokmi oslovila na spoluprácu. Vymedzila som si necenzurovanú slobodu v mojich názoroch, ktoré sa dosť často bijú s všeobecne očakávaným obsahom časopisu. Sandra súhlasila, moja rubrika sa volá Proti srsti. Slovo dodržala. Prešli mi aj provokatívne články o tom, aká je vlastne motivácia ľudí kupujúcich si Nota Bene, ako sa dá ubližovať obetavým pomáhaním, alebo či by bol bezdomovec schopný rozumne využiť väčšiu sumu peňazí na nový štart.
Pred týždňom ma Sandra oslovila, aby som jej napísala, čo sa mi na projekte Nota Bene páči. Spomenula som si vtedy na bezdomovca, ktorý odo mňa pýtal nákupný vozík, aby si z neho mohol zobrať eurovú mincu. Zväčša je mi takáto situácia nanajvýš trápna a neodporujem. Tento mal však smolu. Namietla som, že ja som si každú svoju mincu poctivo zarobila a aj on by mohol aspoň predávať Nota Bene. Odvrkol mi, že on sa tak strápňovať rozhodne nemieni, to nie je žiadna poriadna robota. Na otázku, či žobranie o vozík nie je strápňovanie, som už odpoveď nedostala.
Ak ma teda niečím projekt Nota Bene oslovil, tak tým, že vracia pocit trápnosti naspäť na pravú mieru. Žobrať je trápne, nie nedať niekomu mincu. Pasívne čakať na cudziu pomoc a almužnu je trápne, nie aktívne predávať Nota Bene. Bez ohľadu na moje pochybnosti v článkoch, čo pre Nota Bene píšem, držím palce každému predajcovi, aby na ceste zo dna považoval tento projekt za nástupnú stanicu. A nie za konečnú.
www.inland.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.