Očami Doroty Nvotovej

Pri lanovke nás už očakávali, nasadli sme do kabínky a začalo sa mamino roztomilé predstavenie o traume z výškovej choroby. So zavretými očami cestu nahor prežila, my so segrou sme sa vytešovali. Pozerali sme na hory nasvietené popoludňajším svetlom, a tešili sa na cieľ. Privítali nás pohárikmi slivky. Bolo to niečo úžasné. Nielen čistý fakt, stáť na Lomničáku, ale prespať tam! Naozajstný zážitok sa začal, keď sa poslednou lanovkou odpratali všetci turisti. Ostali sme tam len my štyria. A západ slnka. Mraky sa nevedeli rozhodnúť, či zostať, alebo odísť, ale nakoniec dobro zvíťazilo. Na vrchole je množstvo schodíkov a mostíkov, a tak sa tam dá stráviť niekoľko hodín skúmaním rôznych výhľadov. Mama panikárila pridržiavajúc sa steny a hýbala sa slimačou rýchlosťou. Keď sme sa ju snažili priviesť bližšie k výhľadu, rozplakala sa. Tereza preliezla plot, vyliezla na skalu a tam sedela s iPodom na ušiach a vyzerala hrozne vážne. Ja som fotila ako besná a neprestajne som vzdychala úžasom. Jirko nás odrazu prekvapil nečakanou otázkou, či sa môže zasnúbiť s našou mamou. Šampanské už bolo otvorené, tak sme im to teda dovolili. Dostala prstienok a hory im svedčili. Aj so západom slnka. Nebol na vrchole nik, len my a personál. Po západe nám pripravili absolútne delikátnu trojchodovú večeru, po ktorej nastala prehliadka koronárnej stanice. Terezka, posadnutá fyzikou asi od 17 rokov, zasypala toho pána astronóma tisíckami odborných otázok o čiernych dierach a trpaslíkoch, a on, 40 rokov zvyknutý odpovedať na detinské hlúposti, túto aktivitu ocenil, a tak si tam spolu fičali na vesmíre, zatiaľ čo my sme počúvali nárazy vetra na budovu a odolávali klipkaniu našich viečok. Keď som zaspávala, videla som cez okno ako mesiac osvetľuje hory, a keď som sa prebúdzala, jeho modré svetlo bolo vytlačené ružovým. Aj keď luxusný apartmán bol veľmi pohodlný, nemohla som si nechať ujsť východ slnka. Vonku bolo štyri stupne pod nulou, fučalo, ale neovplyvňovalo to nádhernú viditeľnosť a záplavu červeného svetla, ktorá oblievala všetko naokolo. Pán, ktorý pozoruje slnko v tejto koronárnej stanici už 40 rokov, ma milo prekvapil. Načapala som ho s foťákom, ako si východ slnka fotí. Reagoval pokojne a úsmevne. Veď každý východ slnka je iný. Noc na Lomnickom štíte je jednoznačne jeden z najlepších zážitkov, aký som na Slovensku kedy zažila. Vrelo odporúčam.