Tak to proste bolo

Ešte počas štúdia na vysokej škole som zistil, že táto téma nebola komplexne spracovaná. Venoval som sa regiónu Trnavy, tak som sa hlavne v regionálnej historiografii potýkal s problémom, že nie je dostatok sumárnej literatúry. Pred rokom 1989 bola táto téma dosť sprofanovaná, a tak som sa snažil vniesť nové svetlo do problematiky. 

Písal som o Hlinkovej garde v Trnave diplomovku i rigoróznu prácu. No, a keď som prešiel na ÚPN, tak som to rozšíril na celé Slovensko.

Vtedy sa venovali skôr čiastkovým problémom – napríklad Pohotovostným oddielom Hlinkovej gardy – na ktorých mohli ukázať zvrátenosť celého systému, ako bola napríklad aj činnosť gardistov proti Židom a tak ďalej. Autor, ktorý by chcel zhodnotiť celé pôsobenie gardy, tu po roku 1945, hádam s výnimkou Ladislava Suška, nebol.

Po roku 1989 začalo na túto tému publikovať viacero mladých autorov. Ale toho materiálu je tak veľa, že nie každý je ochotný napísať o tom hrubú knihu. Druhá vec je, že nie všetci boli ochotní dať sa historickou obcou, možno, ostrakizovať. Aby som bol presnejší: táto téma vyvoláva diskusie a človek musí byť pripravený znášať kritiku a negatívne reakcie. 

Pre určitú skupinu historikov či politikov, ale nielen ich, môže byť človek, ktorý píše o týchto veciach neonacista, neoľudák, a tak ďalej. Je to trochu pochopiteľné. Hlinkova garda láka množstvo nasledovníkov, pozrite sa na Slovenskú pospolitosť... Čiže, časť autorov môže mať strach z toho, že by mohli byť niekam zaradení.  

Je za tým niekoľko rokov sedenia v archívoch, je za tým množstvo predchádzajúcich štúdií – cudzích i tých, ktoré som publikoval ja a ktorými som možno nabral nejaké penzum vedomostí, keďže som začínal regionálnou problematikou. Začal som sa venovať parciálnym témam, z čoho postupne vznikla celá mozaika. Samozrejme, že som musel doštudovať nemecké materiály a podobne. V Slovenskom národnom archíve je fond Alexandrijský archív, kde sú napríklad správy SD, v Prahe agenda Zahraničného úradu v Berlíne. 

Nedá sa to tak povedať, robil som aj iné veci, venoval som sa dejinám Trnavy, robil som niečo k Povstaniu, tri roky som učil na strednej škole. Možno, keby som mal povedať čistý čas, tak by to bol rok čistého písania, ale robím na tom dlhodobejšie. Veľa času zaberie najmä sumarizovanie materiálu. Intenzívnejšie som na tom začal pracovať, keď som pred dvoma rokmi prišiel na Ústav pamäti národa. 

Záleží od toho, ako je to spracované a nadôvažok nemáme všetky relevantné dokumenty, ktoré by sme mohli mať. Niektoré boli zničené samotnými gardistami či ich rodinami, niektoré boli zničené pri náletoch, napríklad v Holíči. Ale napriek tomu je tých dokumentov niekoľko tisíc. Možno chýbajú niektoré kľúčové dokumenty, ale to sa týka najmä zoznamov gardistov či kroník HG. Rozkazy veliteľstva HG nie sú primárne len v jednom fonde, ale napríklad aj vo fonde Ústredne štátnej bezpečnosti, ktorá si vyžiadala, aby jej tieto rozkazy chodili. 

Často sa to hodnotí ako polovojenská organizácia, ale to nie je najpresnejšie, pretože Hlinkova garda v rokoch 1938 – 1945 plnila rôzne úlohy. V jednom období bola nástrojom konsolidácie režimu, neskôr bola v rozpore s jeho vedením. Ťažko hodnotiť HG jedným slovom. 

To bol jeden z najväčších problémov, či sa témy chopiť z chronologického či z tematického hľadiska. Ja som skombinoval obe hľadiská. Popísal som gardu v jednotlivých obdobiach a v ich rámci som sa sústredil na niektoré aspekty: HG a branná výchova, HG a vzťahy s armádou, HG a spolupráca s režimom a podobne. 

Bola tam zjavná nadväznosť. Najmä v roku 1938, ešte pred vyhlásením autonómie, sa rodobranci chceli znovu združovať a na lokálnej úrovni boli jednými z najagilnejších organizátorov HG. 

Ešte pred vznikom napísal Šaňo Mach článok, v ktorom vyzýval: zakladajme si gardy a nazvime ich Hlinkovými gardami. Hlinku v tomto období nebrali ani ako katolíckeho kňaza, ale skôr ako vodcu slovenských autonomistov. 

Hlinka už bol v tom čase v zlom fyzickom stave. Pravdepodobne vedel o ich vzniku, ale už nemal na ne žiadny vplyv. 

Nie, i keď medializácia bola dôležitá. Prostredie bolo už od roku 1937 naklonené takejto myšlienke, aj vzhľadom na zahraničnopolitickú situáciu. Samozrejme, boli tam určité štruktúry, ktoré sa začali aktivizovať. Prvá Hlinkova garda vznikla v Trnave, a tá inšpirovala ďalšie.

Podporovať snahy Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v „boji“ za autonómiu.

HG sa odhodlala stať akousi oporou režimu. Autonómia bola vyhlásená 6. októbra a už 7. októbra prebehli prvé protižidovské výtržnosti, mimochodom, tiež v Trnave, kde sa určite zúčastnili aj členovia gardy. Ale Hlinkova garda ešte nebola natoľko inštitucionalizovaná, aby sa jej to dalo pripísať. Až po 6. októbri, kedy vzniká Hlavné veliteľstvo, začínajú sa vydávať rozkazy...

Aj Mach, ale ten bol vyťažený aj inými funkciami. Najviac sa začal aktivizovať najmä Karol Murgaš. 

Áno, a na mnohých miestach veľmi iniciatívne. Gardisti následne propagandisticky využili, že v Bratislave prebehlo niekoľko demonštrácií, na ktorých aj niektorí Židia žiadali pričlenenie k Maďarsku. Napríklad 1. novembra 1938 sa demonštrovalo pred Carltonom. Gardistická, radikálna propaganda si to vysvetlila tak, že keď chcú ísť do Maďarska, nech idú a po 2. novembri začali protižidovské akcie. 

Na jednej strane boli radikálni gardisti dosť vysadení proti niektorým umierneným predstaviteľom HSĽS. Častokrát hovorili o revolúcii, o tom, že straníci sú príliš mäkkí. Na druhej strane, v prvých mesiacoch, do konca roku 1939 pomáhala garda konsolidovať režim. Ale garda sa napríklad zúčastnila aj na vojne s Poľskom. 

Áno, aj. Gardisti pritom robili množstvo prechmatov. Do HG sa dostávalo veľa nepovolaných osôb, najmä v tom prvom, chaotickom období, alebo neskôr, keď chceli jednotlivci zo svojej prihlášky do HG získavať materiálne výhody. Niektorí tam ale išli z idealistických pohnútok, hlásilo sa veľa intelektuálov, učiteľov, aj radikálov. Nedá sa teda povedať, že by to bolo od začiatku len radikálne hnutie. 

Niektoré z tých výčinov mali na svedomí komunisti. Boli to sympatizanti určitých radikálnych sociálnych myšlienok, ktoré sa zhodovali v určitých bodoch aj s politikou Hlinkovej gardy. Ale nemožno to generalizovať. Niektorí tam mohli ísť preto, že to mali nariadené: choď do HG a rob tam nejakú rozvratnú činnosť. Treba si tiež uvedomiť, že nie každý vstupoval do HG dobrovoľne, v tridsiatom deviatom bolo istý čas uzákonené dokonca povinné členstvo: Tiso mal v tom čase koncepciu zjednotenia národa. Začali proti tomu protestovať napríklad evanjelici, ktorí nechceli byť v organizácii, ktorá niesla Hlinkovo meno a v ktorej boli nútení ku katolíckym obradom. 

Nepovedal by som, že stopercentne sa museli hneď po obnovení Československa hlásiť ku komunistickej strane. Bývalo to niekedy tak, že po vojne sa pridali k Demokratickej strane a keď bola zrušená, prešli ku komunistom. Hlinkova garda mala vo svojej vrcholnej fáze viac ako stotisíc členov, nebolo možné im všetkým povedať, že pôjdu všetci do basy.  

Salzburské rokovania boli hlavne z toho dôvodu, že Nemcom, alebo lepšie povedané nacistom sa nepáčilo smerovanie Slovenska. Už v máji bol z funkcie hlavného veliteľa HG zosadený Mach, veľké právomoci získal Ďurčanský. Nemci chceli vyvážiť stav v prospech radikálov. Povedali, že Ďurčanský musí ísť z politiky preč. Galan, ktorý bol dosadený namiesto Macha, musí byť odstavený a Macha treba rehabilitovať. Skrátka nanútili radikálov do vlády. Po Salzburgu prišli tiež nemeckí poradcovia. Hlinkova garda začala samu seba vnímať ako ochrankyňu národnosocialistických myšlienok, ktoré sa začali zavádzať do praxe. Vymedzovala sa aj proti Tisovi. Začiatkom roka 1941 prišiel Lichardusov puč, keď radikálni gardisti plánovali zosadenie prezidenta a snemu. Ale ešte k tým salzburským rokovaniam. Gardisti do nich vkladali veľké nádeje, lenže neskôr boli sklamaní. Podľa nich bolo riešenie židovskej otázky pomalé, sociálna otázka tiež viazla, národnosocialistické myšlienky sa nezavádzali tak rýchlo, ako by si želali, Tiso začal mať postupom času tiež navrch. 

Nedá sa to presne vyčísliť. Boli zákonné normy, podľa ktorých mal gardista právo byť uprednostnený napríklad pri arizáciách, pri nástupe do zamestnania. Mali rozličné práva, ale to sa nie vždy dodržiavalo. Mnohí gardisti boli sklamaní a začali svoje povinnosti flákať. Gardisti boli však tiež pri vykonávaní nariadení proti Židom. Mali napríklad dosah na zapečatené židovské nehnuteľnosti, doslovne kradli Židom autá...  

Malo to tak byť, ale nedá sa to generalizovať. Niekedy zamestnávateľ odmietol napriek nariadeniam gardistu prednostne prijať do zamestnania a ten sa sťažoval. 

Neobnovovali členstvo. V roku 1942 mala HG už len niečo vyše 50-tisíc členov a výrazne stagnovala. Aj z tých členov, ktorých mala uvedených, veľa nepracovalo. Sťažovali sa na to miestni či okresní velitelia, z ktorých mnohí tiež nevykonávali žiadnu aktivitu. To bolo badateľné najmä v rokoch 1943 – 1944. Garda len prežívala. Až Povstanie dodalo garde nový impulz. 

Hlinkova garda sa snažila v spoločnosti vyvolávať ovzdušie pre deportácie. Napríklad vo svojich periodikách Gardista, neskôr Náš Boj bola silná protižidovská propaganda. HG spolupracovala pri výkone protižidovských nariadení a neskôr aj pri samotných deportáciách, strážili tábory a podobne.

Áno, ale to boli, podobne ako Vyhne, zo začiatku najmä pracovné tábory. Ale aj tam sa stávalo, že si neplnili povinnosti podľa predstáv nadriadených a museli byť nahradení žandármi. V nemeckých správach sa objavujú informácie, že gardisti kradli židovský majetok, často sa stávalo, že kradli Židom, ktorí išli do transportu, kabáty a nosili ich, aj keď na nich ešte boli vidieť dierky po židovských hviezdach. Mali tiež vyhľadávať Židov, ktorí sa pred deportáciami snažili ukryť, velitelia HG boli súčasťou rozličných komisií na výkon nariadení proti Židom...

Veľmi, veľmi zlý. Najmä k armáde, ale aj k žandárom. Armáda v garde často videla konkurenciu, vojaci sa sťažovali, že oni museli bojovať na fronte, kým gardisti si mohli doma v pokoji arizovať a „chodiť po židovských povalách“. Problém bol aj s hodnosťami. Gardista mohol mať po roku rovnakú hodnosť ako vojak po niekoľkých rokoch. Bol tam rýchlejší kariérny postup. 

Zúčastnili, ale prakticky nebojovali, konali zväčša len pomocnú a strážnu službu. Bojov sa zúčastňovali najmä vtedy, keď boli povolaní do armády, kde však už nefigurovali ako gardisti, ale ako vojaci. Ale keď bola snaha vytvoriť samostatný dobrovoľnícky „gardistický pluk“ pre vojnu so ZSSR, ktorý by pozostával len z dobrovoľníkov gardistov, skončilo sa to fiaskom. Propaganda predstihovala realitu. 

Povstanie zorganizovala armáda. Prišli Nemci a hľadali organizáciu, ktorá by bola schopná plniť úlohy nejakého ich pomocného orgánu. Nemohli sa spoliehať na armádu, ale ani na žandárov. Jedinou takouto organizáciou bola garda, ktorá mohla opäť poukázať na svoju dôležitosť. Pohotovostné oddiely mali byť akousi náhradou za armádu, ktorá prakticky neexistovala. Mali pomáhať Nemcom, mali konať strážnu službu a podobne. Zúčastňovali sa aj na popravách, i keď väčšinou sami nepopravovali. Do Pohotovostných oddielov, kde bolo v čase najväčšieho personálneho rozkvetu asi 5 800 gardistov, boli aj povolávacie rozkazy. Nie všetci boli teda v PO HG dobrovoľne. Okrem povolaných a dobrovoľníkov však boli aj takí, ktorí si členstvom v oddieloch chceli riešiť ťažkú sociálnu situáciu.

Mali byť, ale viazlo to. Nielen v otázke výzbroje, ale aj výstroja. V priebehu októbra vznikla Domobrana, ktorá už bola do istej miery náhradou armády. Vznikali však aj poľné roty HG, ktoré boli nasadené do bojov. 

Traduje sa to. Jednotlivé prípady nemožno nikdy vylúčiť, ale napríklad smutne známy Edelweiss nemal s gardou prakticky nič spoločné. 

V Holíči bolo zriadené evakuačné stredisko, kde sa sústreďovali gardisti a ich rodiny, ale evakuovaných bolo len nejakých tisícšesťsto gardistov. Išli na Moravu a do Rakúska. Jedna časť sa vzdala Američanom, časť z nich bola, paradoxne, vyzbrojená a nasadená proti Nemcom. Na Slovensku boli neskôr daní do karantény a niektorí postavení pred ľudové súdy. 

Podobné organizácie boli napríklad v Chorvátsku či v Rumunsku – ustašovci či Železná garda. 

S Nemeckom by som to neporovnával, tam bolo viacero takýchto organizácií, porovnanie s SS by bolo prisilné. SS mala oveľa dôležitejšiu napríklad vojenskú funkciu. 

Nedá. Sú, samozrejme, známe prípady, keď boli na staniciach POHG umučení ľudia, v knihe spomínam jeden taký prípad z Trenčína. Ale napríklad väčšina ľudí, ktorí boli zavraždení za Povstania, neboli zavraždení gardistami, ale Nemcami. 

To tak jednoducho bolo. Gardisti mali väčšinou pomocné funkcie. Boli pri popravách, ale skôr ako asistenčná služba. Popravovali najmä Nemci. Všetko záviselo od veliteľov. Nechcem to zľahčovať a viem, že je to citlivá vec, ale fakty nedokazujú, že by sa gardisti vo veľkom množstve zúčastňovali popráv a vrážd. Jednotlivé prípady však určite existovali, niektoré mám podchytené aj v knihe. Podobne však existovali aj partizánske vraždy nevinných civilistov.  

Na gardistov, ktorí sa ich zúčastňovali, padá časť viny, pretože deportovaní ľudia boli väčšinou zabití. Aj keď možno poväčšine priamo nevraždili, istý podiel viny je neodškriepiteľný.

Slovenská národná rada vydala nariadenie, že sa jej treba zbaviť. Vznikli ľudové súdy a národný súd. Niektorí boli odsúdení, niektorých prenasledovala Štátna bezpečnosť. Iní utiekli do zahraničia. Množstvo gardistov zase obišlo bez trestu, iní zastávali funkcie v podnikoch a inštitúciách aj za socializmu. Veliteľmi Hlinkovej gardy boli často učitelia, úradníci, advokáti, ktorí mali vo svojich mestách a obciach vplyv. 

Na Historickom ústave mám veľa priateľov, ktorých výstupy si vážim. Neprináleží mi hodnotiť celú koncepciu práce HÚ, ale je pravda, že ÚPN, ktorý má neporovnateľne menej vedeckých pracovníkov, produkuje veci, ktoré sú aspoň kvantitatívne badateľnejšie. Druhá vec je, či sú to kvalitné veci. To musia zhodnotiť iní. Aj kolegovia z Historického ústavu majú právo sa vyjadriť, ak sa im niečo nepáči. Malo by to však platiť aj opačne. Diskusia je potrebná, bez nej sa naše poznanie nemôže posunúť dopredu. Dôležité je, aby bola odborne podložená a neprerástla do osobných invektív. Ja ani nikto z ÚPN o to nemáme záujem. Opakujem, mnohých ľudí z Historického ústavu si vážim. Zároveň treba podotknúť, že sú recenzentmi mnohých našich publikačných výstupov. 

Bohužiaľ, určitá skupina ľudí ÚPN tak vníma, ale nie je to oprávnené. 

Jednoznačnou rečou hovorí nedávna snaha SNS o zrušenie ÚPN. K tomu netreba viac dodať. Ak prevládajú odborné argumenty, je to v poriadku, ak prevládajú emócie, tak nie. História je len jedna, ak si niekto myslí, že napíše lepšiu monografiu, nech ju napíše. Ja sa nebránim žiadnej diskusii. Ak zájdeme do osobných invektív, je to zlé. 

Je tam aj Lipták a ďalší autori, je tam aj literatúra spred roku 1989. Historik si nemôže zakrývať oči pred tým, čo bolo doteraz napísané. Druhá vec je, či to prijme. Môže s tým aj polemizovať. Zoberte si Vnukovu knihu Mať svoj štát znamená život. V nej je množstvo pôvodných nemeckých dokumentov, ktoré inde normálne nie sú k dispozícii. Prečo by som tieto dokumenty nemal z knihy odcitovať?

Ďurica tam píše o prvej Hlinkovej garde v Trnave. Prečo by som nemohol napísať, že niektorí autori na to poukazujú takto, ale ja si myslím, že to nebol len taký či onaký spolok? Keby som citoval len socialistickú literatúru, nebolo by to objektívne. Snažím sa byť čo najobjektívnejší.

Výhrada, že sa literatúra na ÚPN zle posudzuje, alebo že sa na nej nezúčastňujú ľudia z Historického ústavu alebo iní nestranní odborníci, nemá váhu. Nedávno vyšiel mnou redigovaný zborník, ktorý sme dávali recenzovať renomovanému historikovi do Historického ústavu. Podobne recenzuje aj ďalší, ktorý je v tlači. Moju knihu recenzoval taktiež vynikajúci odborník z Vojenského historického ústavu. Takto by som mohol pokračovať ďalej.

Pýtam sa, kto im ju udelil? Kto má v tejto krajine nárok takéto osočujúce nálepky udeľovať? Ide všetko o renomovaných historikov. ÚPN však dáva priestor na svojich konferenciách aj ľuďom z Historického ústavu. Zorganizoval som dva ročníky konferencie venovanej obdobiu rokov 1938 – 1945, na ktorých bolo viacero odborníkov z HÚ SAV, ako aj ďalších inštitúcií. My sa nezatvárame, aby sme si tu písali nejaké neoľudácke veci. Je to nejaká nálepka, ktorá sa, žiaľ, traduje. ÚPN je, na rozdiel od HÚ, pod stálym drobnohľadom. Nechcem predbiehať, ale možno teraz v tej mojej knihe niekto práve hľadá veci, ktoré tam nie sú a nie tie, ktoré tam sú. Na to sa treba pripraviť. Ja som spravil všetko pre to, aby som mal čistý štít. Podobne, ako to robí celý Ústav pamäti národa.