Koniec štítu, nie problémov

V tejto chvíli nevedno, či rozhodnutie nevybudovať v Česku radar a v Poľsku batériu desiatich protiraketových obranných rakiet nakoniec nie je z vojenského a strategického hľadiska rozumné. Odporcovia systému argumentujú tým, že jednak Irán (o ktorého rakety najmä išlo) nemá a ešte dlho nebude mať balistické rakety, ktoré by doleteli do Spojených štátov, a že ten systém zatiaľ aj tak poriadne nefunguje, a sú to teda vyhodené peniaze. A že Obamov plán postarať sa radšej o bezpečie priamo na Blízkom východe fungujúcimi protiraketovými systémami na lodiach a na súši v Izraeli, v Grécku a podobne je lacnejší aj rozumnejší. Môže to všetko byť pravda a taký systém by na Blízkom východe bolo treba ako soli. Ale... nešlo iba o to.

Treba začať tým, že ruské tvrdenie, že systém ohrozoval bezpečnosť Ruskej federácie, netreba brať vážne. Celkom nehanebne klamali svetu, lebo každý, kto si zoberie do ruky glóbus, ľahko zistí, že trajektórie ruských medzikontinentálnych rakiet eventuálne odpálených na územie Spojených štátov z raketových síl v Rusku vedú najkratšou cestou ponad severný pól a Arktídu. Na navádzanie antirakiet je potrebný skôr radar v Kanade a tam už je dávno. Nijaká z tisícov ruských medzikontinentálnych rakiet smerujúcich na Spojené štáty by neletela ponad strednú Európu a určite by sa takmer nijakú nepodarilo zastaviť. Tadiaľ, ponad strednú Európu, by však presne letela raketa smerujúca do Ameriky z Iránu. Rusi jednoducho blufovali. Ako vždy, keď im ide o geopolitické hry. To, čo bolo ohrozené, nebola úderná sila ruských jadrových síl, lebo vzhľadom na ňu bola účinnosť budúceho (v najlepšom prípade by začal fungovať tak o 8 až 10 rokov) protiraketového systému až pateticky bezvýznamná. Ohrozené boli dve iné veci: Jednak ruská imperiálna pýcha, ktorá sa jednoducho nemohla zmieriť s teritoriálnym približovaním sa amerického vojenského potenciálu a zariadení k ruským hraniciam ani vtedy, ak o Rusko pri tých zariadeniach vôbec nešlo, jednak ale, a to predovšetkým, ruské ambície o opätovné rozšírenie svojej zóny vplyvu. Rusi si značkujú „terén“ svojho geopolitického priestoru tiež svojimi vojakmi – majú ich v Južnom Osetsku a v Abcházsku, majú ich Podnestersku – a predpokladajú, že Američania chcú  robiť to isté. Hlavy ruských generálov i paranoidných politických elít odchovaných v KGB pokračujú v myslení „Veľkej hry“ z druhej polovice 19. storočia. Vtedy ju hrali najmä s Britmi o prednú Áziu a kaspickú oblasť. Teraz sa hra rozšírila takmer všade – do strednej i západnej Európy, na Ďaleký východ, do Karibiku a latinskej Ameriky.

A treba povedať, že pre tých, ktorí v strednej a východnej Európe Rusom hlboko nedôverujú, bol radar i rakety presne tým, čo pre Rusov, iba v obrátnom garde. Ronald Asmus, ktorého citujem i nižšie, to v The Washington Post napísal presne: „Poliaci a Česi neodsúhlasili plány Bushovej vlády na raketovú obranu kvôli iránskym raketám, ale preto, že strácali dôveru v NATO. Atlanticistickí (proamerickí, pro NATO, pozn. autora) lídri sa snažili o zvýšenie bezpečia pomocou americkej vojenskej prítomnosti na svojej pôde. Preto nadobudla protiraketová obrana v regióne politický význam, ktorý presahoval účel samotného programu. A preto aj rozhodnutie vzdať sa programu vytvorilo krízu dôvery.“

Na stretnutí ministrov obrany NATO reagoval jeden z vysokých poľských dôstojníkov na otázku, čo si myslí o tom, že americký prezident zrušil plán na protiraketovú obranu v jeho krajine, podráždeným výbuchom: „Ako si mohol Obama vybrať práve taký deň?!“

Obama si totiž na oznámenie svojho rozhodnutia vybral 17. september, teda presne 70. výročie sovietskej invázie do Poľska v roku 1939 (na základe paktu Molotov – Ribbentrop).

Aj forma oznámenia bola viac ako bezohľadná – telefonát amerického prezidenta českému a poľskému predsedovi vlády okolo polnoci stredoeurópskeho času. Zrejme Barack Obama nemá okolo seba ľudí, ktorí by mu vysvetlili časový posun, ani isté samozrejmé pravidlá protokolu. Nedá sa totiž veriť, že rozhodnutie zrušiť plánovanú stavbu radaru a raketovej základne prišlo práve v tom okamihu, ani že by jeho zvestovanie nepočkalo do nasledujúceho európskeho rána. Nota bene, ak z ruských kruhov presiaklo, že ruská strana bola informovaná skôr. Poľský predseda vlády odmietol polnočný hovor od Baracka Obamu a neskôr aj od Hillary Clinton prijať. Tú odkázal na svojho ministra zahraničia. Český premiér, ktorý je vo funkcii iba ako predseda úradníckej vlády, taký citlivý nebol a slúchadlo zdvihol, čo neznamená, že tá forma nebola aj pre Čechov ponížením.

Roger Cohen si tú neslýchanú necitlivosť vo forme i výbere dátumu oznámenia všimol tiež,  v nezávislom komentári pre noviny The New York Times naklonené Obamovi. A všimol si nadôvažok, že Poliakom nedodalo optimizmu ani to, že súčasne s týmto odskočením Ameriky od zmluvy s Poľskom mali práve Rusi veľké vojenské manévre v Bielorusku. Cohen však rýchlo dodáva, že si je istý, že Obama nechcel Poľsko uraziť. Nám zase iba zostáva dodať, že ak by chcel, urobil by to isté, a poznamenať, že tomu preklínanému Bushovi ani jeho minsterke zahraničia Condy Rice, by sa to nestalo. A tiež treba dodať, že hrubosti tohto rangu nechávajú stopu vo vzájomných vzťahoch nadlho. V prípade Poliakov určite najmenej dovtedy, kým Obamu nevystrieda v úrade taktnejší a menej arogantný prezident.

Ale možno nejde o špeciálne povýšenecký postoj Obamovej vlády k Čechom a najmä Poliakom, možno ide iba o Obamov zvyčajný a konzistentný diplomatický štýl, ktorého bilanciu pripomenuli 23. septembra v redakčnom komentári noviny The Washington Times. Obama už totiž stihol darovať anglickej kráľovnej iPod s nahrávkami svojich prejavov (to je ešte lepšie ako zvyk bývalého slovenského prezidenta Schustera obšťastniť návštevy cédečkami so svojím spevom) a britského premiéra Gordona Browna obdarovať kolekciou DVD s opozeranými americkými filmami, ktoré sa nedajú prehrať na európskych prehrávačoch. Povedal tiež v priateľskom zápale k moslimskému svetu, že Spojené štáty sú „jednou z najväčších moslimských krajín na svete“. Okrem toho poslal list francúzskemu prezidentovi Jacquesovi Chiracovi, hoci v Elyzejskom paláci sedí už dávnejšie Nicolas Sarkozy, a usporiadal na radnici vo Francúzsku stretnutie, na ktoré nepozval ani jediného francúzskeho občana. To a mnoho podobného tvrdí The Washington Times. A neslobodno zabudnúť ani na slávny infantilný gombík „reset“ s nesprávnym ruským prekladom, ktorý odovzdala šťastne sa chichúňajúca Hillary Clinton starému cynikovi Sergejovi Lavrovovi, ruskému ministrovi zahraničia. Ak by teda išlo iba o ďalší prejav trvalej, ale inak nevinnej neohrabanosti a ignorantstva, a nie o totálnu nekompetentnosť celého tímu v Bielom dome, dá sa to hádam napraviť. I keď sa nedá zbaviť pocitu, že Barack Obama vôbec nevie, že treba niečo naprávať. Veď aj tí Rusi sa celkom úprimne tešili.

Rozhodnutie prezidenta Obamu, a najmä jeho načasovanie a forma, prinútili zareagovať aj vyššie spomenutého Ronalda Asmusa, ktorý bol jedným z najvyšších úradníkov na ministerstve zahraničia USA v čase druhej administratívy prezidenta Clintona. Viacerí si z osobnej skúsenosti pamätáme, že Slovensko, Estónsko, Lotyšsko a ďalšie postkomunistické krajiny z „druhej vlny“ rozširovania NATO, rovnako ako predtým Česko, Maďarsko a Poľsko, nemali mnoho oddanejších zástancov v ich snahe dostať pozvánku do NATO. Jeho pomoc bola často kľúčová. Aj Asmus upozornil v novinách The Washington Post, že Obamov krok i jeho forma môžu otriasť morálkou proatlantických lídrov v regióne. Asmus je však aj brilantný bezpečnostný analytik a upozornil aj na to, že kríza dôvery nemá korene ani tak v zmene plánov na protiraketovú obranu, ako v chybách uplynulého desaťročia – koniec koncov, bolo to ešte za jeho pôsobenia vo vláde USA, keď sa Amerika rozhodla pre protiraketovú obranu a George W. Bush plán iba premenil na reálne dohody s Českom a Poľskom.

Prvou z tých chýb je podľa Asmusa prílišný optimizmus, čo sa týka geopolitických dôsledkov vstupu stredoeurópskych krajín do NATO a EÚ. Amerika predpokladala, že Rusko nakoniec prijme, že stredo- a východoeurópske krajiny sa vymanili z jeho sféry vplyvu a prestane sa pokúšať miešať sa do politiky v regióne. Nestalo sa a Moskva sa pokúša vyvíjať tlak a pliesť sa do miestnej politiky inými spôsobmi – používa energetickú politiku a iné zbrane. Rokuje so Západom ponad hlavy týchto štátov (vrátane Slovenska), marginalizuje ich a stále si chce vytvoriť v strednej Európe svoju zónu vplyvu. Asmus má pravdu a ruský postoj k radaru v Čechách a k raketovým interceptorom v Poľsku to iba ilustruje. O ruských snahách „spoluorganizovať“ prostesty proti radaru asi tiež netreba pochybovať. Podľa údajov českých spravodajských služieb je počet ruských agentov pôsobiacich v Česku a nepochybne aj vo všetkých ostatných krajinách regiónu vyšší, ako kedykoľvek od pádu komunizmu.

Druhou chybou bolo podľa Asmusa to, že sa Amerika a NATO rozhodli, že vďaka nízkemu riziku konfliktu nie je potrebné mať vojenské jednotky nablízku. Sila a dôveryhodnosť článku 5 Severoatlantickej zmluvy bola však vždy skrytá v tom, že záväzok v ňom obsiahnutý (záväzok všetkých vojensky brániť každého z členov) sa opieral o plánovanie, spoločné cvičenia a o „boots on the ground“ – teda o priamu vojenskú prítomnosť. Poliaci to chceli najviac a sľúbili im to. Nikdy sa to neuskutočnilo.

Nuž a treťou chybou, ktorú Asmus Amerike i Aliancii vyčíta, bol úpadok schopnosti Aliancie byť kľúčovým manažérom kríz v Európe. Asmus má pravdu: Česi, Poliaci, Maďari, ale i Slováci, Estónci, Litevci, Lotyši a ďalší, sa celé desaťročie dívali, ako jedna spojenecká krajina za druhou zabraňuje Aliancii konať, respektíve konať efektívne. Ilustráciou súčasného stavu tejto schopnosti je podľa Asmusa reakcia na udalosti v Gruzínsku pred rokom. Keď vypukla vojna v Gruzínsku, generálny tajomník NATO prerušil dovolenku na deň, aby zvolal poradu a vydal vyhlásenie. Najvyšší spojenecký veliteľ neurobil ani to. Vojenský výbor NATO sa stretol až po vojne.

Protiraketový štít je, aspoň v tomto okamihu, minulosťou. Obama chcel podať ruku Rusom a urobil to, nedbajúc na city či obavy spojencov. Ako prejavili svoju vďačnosť Rusi? Zatiaľ nijako. Rusko naďalej okupuje Gruzínsko, lebo Južné Osetsko i Abcházsko sú ešte stále podľa všetkých členských štátov OSN – s výnimkou Ruska a teraz už aj Venezuely – súčasťou Gruzínska. Rusi sa netaja tým, že uznanie nikoho iného ani nepotrebujú – Južné Osetsko i Abcházsko už de facto anektovali a ich občanom dávajú ruské pasy. Rusko nič neponúklo, ani čo sa týka Iránu – pokojne mu dodáva technológie i zbraňové systémy. A Rusko si aj naďalej pokojne rinčí svojím zastaraným zbrojným arzenálom a opakovane vyhlasuje, že ho ide modernizovať. V tom mu treba veriť, aspoň pokiaľ ide o úmysel, i keď v danej chvíli asi chýbajú prostriedky. Obamova Amerika teda nedostala za svoje gesto, ktorým politicky podrazila svojich stredoeurópskych spojencov, zatiaľ vonkoncom nič. Mieroví aktivisti sa tešia ako vždy, keď sa stane čosi, čo nepochopili, ale veľmi chceli. Tí menej blúzniaci a skúsenejší hľadia na Obamove zahraničnopolitické kroky s čoraz väčšou obavou.

Účinné či menej účinné, ten radar a rakety mali do Česka a Poľska prísť.