Koniec novín?

Z čitateľov novín sa stáva čoraz výraznejšia menšina, ktorú valcujú užívatelia online. Veľké vydavateľské noviny prepúšťajú, mnohé noviny v USA zanikajú a viacerí ľudia z branže varujú pred koncom kvalitnej žurnalistiky. Čo môžeme očakávať na Slovensku?

O problémoch slovenských novín vedia len zasvätenejší, navonok vyzerá všetko v poriadku: reč nie je o bulvári, ale serióznych denníkoch a týždenníkoch, z ktorých ani jeden nezanikol. Nikde však nemôžu hovoriť o časoch hojnosti: každá redakcia musela pristúpiť k radikálnejším škrtom, niekde sa museli so zopár novinármi aj rozlúčiť. V .týždni sme síce neprepúšťali, ale každý redaktor sa musel vyrovnať s 20-percentným poklesom príjmu. 

Stále však na Slovensku, ale ani v Európe, nezažívame dramatické výjavy, k akým dochádza za oceánom. „Minulý rok som bol v Stanforde na debate o tom, či noviny prežijú a videl som scénu, ako sa postavil šéfredaktor nejakých amerických novín a povedal, že fungujú už 100 rokov, no a tohto roku už štyrikrát prepúšťali a nevie, dokedy prežijú. A potom sa rozplakal,“ spomína Tomáš Bella, šéf strategických projektov na Sme.sk. 

V USA momentálne bojujú o prežitie desiatky titulov, ktoré 100 až 150 rokov vytvárali verejnú mienku. Denník Christian Science Monitor, ktorý získal Pulitzera za zmapovanie masakra bosnianskych moslimov v Srebrenici, už minulý rok zrušil svoje printové vydanie a presťahoval sa na internet – na papieri vychádza ako týždenník. V marci tohto roku zanikol na papieri iný významný denník, regionálny Seattle P-I, ktorý vychádzal od roku 1863. Tiež sa presťahoval na internet, ale z pôvodných 170 ostalo len 20 redaktorov. Podobný osud hrozí aj San Francisco Chronicle. Vo februári celkom odišiel z trhu denník Rocky Mountain News, ktorému nepomohol ani nový redizajn. V USA preto silnie obava, ako bude vyzerať demokracia v jednotlivých štátoch, keď nebude kvalitných a veľkých novín, ktoré by písali o tamojších politických kauzách. 

Problémy majú aj topdenníky so silnými značkami. Masívne prepúšťali vo Washington Times či New York Times, a to, že sa pri prepúšťaní nesiaha iba na prebytočné stavy v rozmaznaných redakčných tímoch, ilustruje aj príbeh novín Chicago Tribune, ktoré prepustili aj svojho nositeľa prestížnej Pulitzerovej ceny Johna Crewdsona. 

Problém sa začal ešte pred hospodárskou krízou. V časoch hojnosti totiž ponúkli prosperujúce printové médiá čitateľom zadarmo svoje internetové vydania. Ukazovalo sa, že internetu každoročne prudko rastú príjmy z inzercie, takže sa to javilo ako jednoduché riešenie – dať väčšinu obsahu médií na internet celkom zadarmo. Lenže potom sa ukázalo, že peňazí z internetovej reklamy nie je až toľko, aby mohli zaplatiť veľké novinárske tímy a navyše zaujímavých internetových stránok, ako je Google alebo stránky vychytených bloggerov, sú pre inzerentov občas zaujímavejšie, ako internetové stránky médií. 

Lenže cesta späť – od bezplatného obsahu k spoplatnenému – je ťažká. Pokúša sa prekliesniť ju vydavateľský magnát Rupert Murdoch (viac v článku na strane ...) 

Murdoch nedávno vyzval svetové denníky, aby spoplatnili svoje internetové vydania, lebo inak skončia kvalitné noviny, ktoré si vyžadujú špičkových novinárov a početnú redakciu. „Kvalitná žurnalistika nie je lacná,“ zhrnul Murdoch biedu mediálneho sveta.   

Bývalá slovenská novinárka Táňa Repková dnes v Paríži vedie výskumné a informačné centrum Svetovej asociácie novín (WAN-IFRA).  Podľa jej informácií síce počas rokov 2003 – 2008 narástol na svete počet denníkov z 10-tisíc na 12-tisíc titulov a rastie aj globálny náklad tlačených denníkov, ale najmä vďaka výrazným prírastkom v Ázii. Lídrom  je India, kde dnes vychádza viac denníkov ako v USA (ide o denníky, ktoré sa kupujú, nie bezplatné noviny). Záujem o denníky najrýchlejšie upadá v USA a o čosi pomalším tempom aj v Európe a Japonsku. „Nikto presne nevie, ako bude mediálny trh vyzerať o desať rokov,“ pripomína Repková, „ale všetci poznajú vývojové krivky, ktoré sú jednoznačné: na jednej strane neustály a rýchly celosvetový nárast užívateľov internetu, pripojení na rýchly internet a internetovej reklamy.“ Kým ešte v polovici 90. rokov noviny a časopisy získavali takmer polovicu celosvetových výdavkov na reklamu, o dva roky sa ich podiel predpovedá na tretinu. „Kto vie počítať, nedovolí si spoliehať sa dlhodobo len na tlačené vydanie svojho periodika. Dnes už prakticky niet novín alebo časopisu bez vlastnej internetovej stránky,“ dodáva Táňa Repková. 

Strach z konca novín dokonca viedol v USA aj ku vzniku akejsi obdoby Marshallovho plánu na záchranu prestížnych médií. Malo by ísť o špeciálny zákon, ktorý by zachránil printové média. Podľa senátora Benjamína L. Cardina majú totiž  práve ony najväčší vplyv na elity. Ich poškodenie by ohrozilo demokraciu, lebo by sa z verejného priestoru stratila pluralita názorov. Podľa senátora Cardina síce internet prináša rýchle informácie, ale analýzy a komentáre sú doménou prestížnych novín. Jeho mediálny „Marshallow plán“ ponúka päť riešení, napríklad mecenášske, že by rôzni filantropi prispievali do nadačných fondov pre tlač. Ako jedno z riešení je tu dokonca aj  možnosť založiť verejnoprávne noviny.  Alebo návrh prepojiť noviny s univerzitami, cirkvami a školami. Civilno-spoločenské riešenie zas má spočívať v tom, že by sa ľudia sami uvedomelo podieľali na udržaní novín. 

Český novinár Karel Hvížďala si myslí, že v Česku – aj na Slovensku – sa môžu zdať tieto námety nereálne, lebo nemáme tradíciu filantropov ani funkčné verejnoprávne inštitúcie. „Ale nenariekajme, krízu treba vziať ako príležitosť: ako výzvu na hľadanie nových obchodných modelov pre mediálne inštitúcie.“

 

Slovenský vydavateľský trh bol vždy malý a nevyznačoval sa tým, že by obyvatelia Slovenska veľa investovali do časopisov a novín. Čitateľské návyky má Slovensko – stále so silnou vrstvou vidieckeho obyvateľstva – o čosi slabšie. Navyše časť slovenských čitateľov preferuje  českú tlač, časť južného Slovenska zas kupuje tlač dovážanú z Maďarska. 

To všetko zhoršuje pozíciu slovenských printov, ktoré hrajú v stredoeurópskom regióne úlohu chudobných príbuzných, ktorým sa v krízových časoch vodí horšie ako bohatším susedom. V júni 2008 si podľa údajov kancelárie ABC SR, ktorá overuje predaný náklad novín, kúpilo nejaký na Slovensku vydávaný denník (okrem Športu a regionálneho Korzára) približne 390 000 čitateľov, teda asi 7,8 percenta obyvateľov Slovenska.

O rok neskôr, teda už v čase hospodárskej krízy v júni 2009, sa na Slovensku predalo okolo 357 000 kusov denníkov denne (z toho viac ako 200 000 kusov predstavuje bulvár Nový čas a Plus jeden deň). Takže asi 33-tisíc ľudí prestalo za jeden rok investovať do kúpy denníka. Môže za to len hospodárska kríza? 

Niektoré internetové stránky slovenských denníkov už majú zaujímavú návštevnosť – dominuje stránka Sme.sk. Lenže internet zatiaľ negeneruje veľké zisky z reklamy. „Náš online je síce ziskový, ale negeneruje toľko peňazí, aby zaplatil printové médium,“ hovorí Tomáš Bella zo Sme.sk. 

Podobne je na tom aj Pravda, ktorá tiež dokáže na internete zarobiť zaujímavé sumy: „Keby sme nemali tie príjmy, tak šetrenie v našej spoločnosti by teraz  muselo byť oveľa väčšie,“ pripúšťa šéfredaktor Juraj Porubský, ale dodáva: „Peniaze, ktoré zarobíme na internete, dávame do toho, aby internet ďalej rástol.“

Spravodajské stránky denníkov majú vážnu konkurenciu v podobných, akurát oveľa lacnejších projektoch. Taká je napríklad stránka Azetu Aktuality.sk. Stačí zopár ľudí, ktorí nahadzujú na internet agentúrne správy, jeden dobrý komentátor, zopár bloggerov – a na svete je stránka, ktorá je pre spravodajské servery vážených vydavateľských domov vážnou konkurenciou. „Dýchajú nám na chrbát,“ hovorí Bella. „My sme mali za júl 1,2 milióna klikov, Aktuality.sk 700-tisíc. Ich náklady sú pritom asi 5 percent z našich nákladov a návštevnosť je asi 70 percent z tej našej.“

Existencia podobných spravodajských low-costov na internete vylučuje možnosť, aby sa denníky vrátili k myšlienke spoplatňovať na internetovej stránke svoj obsah. To nepovažuje za reálne ani šéf vydavateľstva Petit Press Alexej Fulmek (Viac pozri v rozhovore: Nebudem váhať), ale ani šéfredaktor Pravdy Porubský: „To už nespraví nikto, je to nereálne.“ 

Lenže kde potom vezmú vydavateľstvá printových médií peniaze na to, aby prežili? Nahradia novinárov bloggeri, ktorí sú lacnou pracovnou silou a dokážu na webe pritiahnuť tisícky čitateľov? Aj šéfa Petit Pressu Fulmeka dokáže šokovať, akí efektívni dokážu byť bloggeri. Lenže oni neprinášajú profesionálnu žurnalistiku.

Inak dnes môže uvažovať bulvár a inak sú na tom mienkotvorné noviny. Aj bulvár – a na Slovensku je jeho vlajkovou loďou stále ešte Nový čas – zaznamenáva straty, ale stále sa ešte pohybuje vo vysokých číslach okolo 150-160-tisíc predaných výtlačkov denne a tak môže strategické rozhodnutia odkladať na lepšie pokrízové časy. 

Rapídny prepad zažila v posledných mesiacoch Pravda, ktorá ešte v januári 2008 predávala okolo 65-tisíc výtlačkov a o poldruha roka to bolo už len približne 50-tisíc kusov. Pravda, ktorá má majiteľov z Veľkej Británie, urobila radikálny krok – zmenila formát, grafiku i spôsob písania, aby našla nových čitateľov. Zatiaľ je priskoro hovoriť, či to bol úspešný krok. Nový šéfredaktor Juraj Porubský pripúšťa, že zmenu nerobili v ideálnom čase. Lenže potrebovali získať nových čitateľov, a tí už k starej Pravde neprichádzali. 

Porubský si nemyslí si, že sa spravodajstvo v novinách stane v čase internetu nepodstatné. „Ak si chcete sadnúť a prečítať si o tom, čo sa stalo, tak noviny sú pre vás stále výhodné,“ tvrdí. Stratégia Pravdy je v dobrom mixe – spravodajstvo, dôležité a zrozumiteľne podané informácie plus relax a emócie, teda ešte viac ľudských príbehov, ale aj krížoviek či sudoku. Nová Pravda chce byť akýmsi denným magazínom, ktorý si zvolia ľudia neobľubujúci bulvár, ale netúžiaci po intelektuálne náročnom čítaní. „V princípe je to tak, že keď prídete večer z práce domov, nemáte chuť čítať len ťažké veci, lebo za ten deň ste toho mali akurát dosť,“ tvrdí Porubský. „Potrebujete si prečítať niečo, pri čom si oddýchnete.“ 

V Petit Presse vidia situáciu inak. Alexej Fulmek hovorí, že ceny všetkých printov pôjdu hore a bude z nich luxusný tovar. On sám si SME pozrie najprv na mobile, ale cestou do práce si kúpi aj tlačené SME, lebo má rokmi vypestovaný zvyk kupovať si ráno noviny. 

„Noviny sú už dnes elitné médium a internet je masové médium,“ tvrdí aj Tomáš Bella. On sám je v práci obklopený počítačmi a monitormi a všetky informácie a články si dokáže nájsť na internete. Napriek tomu je predplatiteľom britského The Economistu. „Rád ho čítam, ale zároveň tým niečo hovorím o sebe aj ľuďom okolo mňa, človek si aj takto buduje istý imidž,“ priznáva Bella. „Noviny budú elitným tovarom, ktorý sa ani nemusí čítať, ale budú  znakom nejakého statusu. Otázka je, koľko ľudí bude ochotných platiť za to, že sú zviazaní s touto značkou, a či to bude stačiť na prevádzku novín.“  

Bella prirovnáva vývoj na vydavateľskom trhu k tomu, čo sa dialo v biznise s hodinkami. V 90. rokoch ich väčšina ľudí prestala reálne potrebovať, lebo mali mobily s údajom o čase. Veľa výrobcov preto skrachovalo. Prežili paradoxne tí, čo zdražili svoje výrobky a urobili z hodiniek statusový symbol. „Tým, že máte na ruke luxusné hodinky, môžete o sebe niečo povedať. A pokiaľ viem, tento segment je dnes stabilizovaný, hoci pravdupovediac hodinársky priemysel podrobne nesledujem,“ priznáva s úsmevom Bella. 

V printovom SME by podľa predstáv manažmentu mala byť časom ešte vyššia kvalita – analytické články, investigatíva, články dodávajúce informáciám zaujímavú nadstavbu, a šéf vydavateľstva ešte pripomína, že ich texty nesmú nudiť. Ale je tu aj akási viera, že čitatelia SME nenechajú svoju obľúbenú značku padnúť a noviny si kúpia, aj keď si ich budú čítať na internete či v mobile.  

Zaujímavo sa preskupujú sily aj na českom trhu, ktorý je s tým slovenským prepojený niektorými spoločnými akcionármi (Hospodárske noviny, SME).

Novú éru ohlásili pred pár dňami české Lidové noviny, ktoré mali na české pomery nízku predajnosť okolo 50-tisíc kusov. Nový šéfredaktor Dalibor Balšínek, ktorý predtým viedol časopis Týden, chce zastaviť pokles a zmeniť Lidovky na denník pre českú elitu. Preto pozbieral  z českých médií novinársku smotanu. Z Hospodářských novin prišiel Tomáš Němeček, ktorý sa ujal vedenia intelektuálnej prílohy Orientace. Kultúrnu rubriku bude viesť Jiří Peňas, novinárska ikona českej kultúry. Reportáže dodá aj spisovateľ Jáchym Topol. 

Balšínek oznámil čitateľom: „Máme tieto ciele: musíme robiť najlepšie domáce spravodajstvo, musíme postaviť najsilnejší ekonomický tím redaktorov a musíme mať najzvučnejšie mená českej umeleckej kritiky. Najlepších komentátorov už máme.“ 

Zaujímavé je, že Balšínek v editoriali nazvanom Nová éra nezmienil internet. „Teraz nehovoríme o internete, pretože chceme zachrániť noviny,“ hovorí Balšínek pre .týždeň a vysvetľuje: „V žiadnom prípade internet nevnímame ako doplnkové médium, len rozlišujeme rolu novín a ich internetovej stránky. Preto určite nebudeme dávať obsah novín, či už naše spravodajské články, komentáre, alebo čokoľvek iné na internet.“ Balšínkov recept na prežitie znie nasledovne: „Chceme robiť najlepšie seriózne noviny v Česku.“ Lidovky sa chcú stať povinným čítaním mienkotvorných ľudí a ich čítanie má byť znakom vysokého kultúrneho statusu.  

Teoreticky majú dnes šéfovia dvoch mienkotvorných denníkov jasné, kam by chceli svoje noviny umiestniť a akých čitateľov by chceli získať či udržať. Lenže zatiaľ je všetko v rovine teórií a experimentovania. 

Kríza všetko urýchli. A už dnes je jasné, že nie všetky tlačené médiá ju prežijú.