Postaviť súbor na stredoškolákoch je šialený nápad,akurát z nich niečo dostanete a oni miznú, aby sa stali pýchou kadejakých pokútnych súborov, ako napríklad fotograf Ctibor Bachratý v Lúčnici. Vďaka Trenčanu som zažil všeličo, obdivujem odvahu vedenia vyrážať na vystúpenia s osadenstvom v najdivokejších rokoch. Videl som v socializme kapitalistickú cudzinu, ale aj hranie k papkaniu chlebíčkov na súdružských akciách. (Dúfal som, že sa toho folkloristi po nežnej revolúcii radi zbavia. Neviem ako Trenčan, ale žiaľ, súdružské chlebíčkovanie s folklórom v pozadí beží veselo ďalej – na veľkú škodu tradičného umenia.) V Trenčane sa vytvárala často silná partia, ja som mal na také šťastie. Pamätám sa, ako ma zarazilo, keď mi basista Peter Kops, v nekrojovanom živote basgitarista skupiny DKP, raz vynadal, ako zle hrám – odvtedy som sa oveľa viac snažil, aby som sa nestrápňoval pred jedným z guruov miestnej alternatívnej scény. Vďaka osadenstvu a nadšeniu má tento súbor zvláštnu iskru, čo sa potvrdilo aj teraz na oslavnom vystúpení. Chýbal mi tam môj učiteľ huslí, skladateľ Jožko Guldán, či veľmi dôležitý autor rôznych čudesných úprav Milan Majtás. Ten chcel dokonca v Trenčane presadiť uchopenie folklóru spôsobom, akým to dokázal snáď len Svetozár Stračina, nakúpil aj kotly, ktoré v jeden pekný jarný deň chcela šéfka súboru vyhodiť – odvtedy ich mám doma. Celému Trenčanu vždy kraľovala fenomenálna pani profesorka Eleonóra Kubalová, zakladateľka a duša súboru. Okrem iných kvalít môžem dosvedčiť, že ide o mimoriadny hudobný zjav. Celé skúšky dokázala kobylkám (tanečníkom) prespevovať repertoár aj s povelmi, niečo ako ratátaritátavyskočhop, pomálydozáduotočsa. Bolo to fantastické! Beatboxeri a celý Bauchklang sú oproti nej len slabý odvar. Raz za čas sme k tanečníkom do suterénu zostúpili my, veľavážení muzikanti. Nie som si istý, či sme vždy tak dobre zahrali to, čo ona sama odspievala. Nech žije Trenčan!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.