Mapu nepotrebujem, mám GPS

.stalo sa vám, že ste zablúdili?

Raz, keď som schádzal z Kráľovej hole. 

Využívame lesné či poľné cesty, nemáme prostriedky na budovanie nových chodníkov.

Značku má byť vidno tak, aby navádzala turistu do správneho smeru. Ak je čelne na strome, tak nevie, kam ísť. Dávame tu preto tzv. preponovo, v smere chodníka. Značky majú byť tak husto, aby turista nezablúdil. Ak je lesná cesta, z ktorej nemá kam odbočiť, nie sú potrebné. Ale pre spokojnosť turistu by malo byť štyri až päť značiek na kilometer v jednom smere.

V stúpaní do kopca sa umiestňujú značky hustejšie, lebo časový interval medzi nimi je menší. A nižšie na strom, aby boli v požadovanej výške očí. V klesaní je to naopak. Na rázcestiach poľných ciest musia byť za odbočením dve viditeľné značky. Aby turistu ubezpečili, že ide správne.

Kedysi sa to tak robilo. Značkár prešiel trasu oboma smermi, zobral si stopky a čo nameral, to napísal na smerovku. Potom sa časy tzv. objektivizovali. Keď nebola výpočtová technika, mali sme na to nomogram. Teda prístroj, v ktorom je graf, prevýšenie, dĺžka a krivky. So strmosťou stúpania sa čas predlžuje, pri strmom klesaní tiež. Ten graf určoval pochodový čas. Do mapy v mierke 1 : 10 000 sa zakreslil chodník a každých sto metrov sa vypočítal čas. Ani sme ten úsek nemuseli prejsť.

Základom nomogramu bolo, že sto kilometrov by mal turista prejsť po rovine za 24 hodín. 

Stanovili to autori nomogramu. Má to výhodu, časy sú objektívne. Dnes už máme počítačový program, kde v dĺžkach a prevýšeniach zadáme hodnoty trasy a počítač „vyhodí“ časy.

Žiaľ, stáva sa to veľmi často. Nemáme na to však nijaký dosah. Kedysi sme mali dohodu, že lesníci nám aspoň oznámili, že idú ťažiť. Značky sa obnovujú každé tri roky, takže ak nám nenahlásia ťažbu, čo im zákon neukladá, je zle. Aj keď vyznačkovaný chodník je verejnou komunikáciou a poškodzovanie je trestné. 

V minulosti bola väčšia starostlivosť o chodníky. Koľko sme minuli, toľko nám zaplatili. Dnes je to horšie. Hoci značkovanie nie je platená práca, ale dobrovoľná činnosť. Z Klubu slovenských turistov nám preplácajú farby, štetce, cestovné a diéty. Okrem toho, dnes sa v reštitúciách lesy vracajú a stáva sa, že ak ide o súkromný pozemok, urobí majiteľ plot a dajú tam zúrivých psov. Takže sa na značkovaný chodník už nikto cudzí nedostane. Jeden taký prípad je už dva roky na súde.

Áno, aj v okolí Čierneho Baloga. Bývalý turista z Banskej Bystrice si potreboval zarobiť. Zohnal si peniaze a vyznačkoval kopu miestnych chodníkov. Nikde neboli zverejnené, takže to nemalo žiadny zmysel. Nikto ich nezatrel, lebo časom, po troch rokoch,  zaniknú samy. Hoci, za socializmu sme robili značky písmomaliarskymi farbami. A niektoré sú tam aj po tridsiatich rokoch! Teraz používame tzv. ekologické farby, na báze latexov. Sú dobré, farbostále, lepšie sa s nimi robí ako s olejovými písmomaliarskymi, ktoré smrdeli. Ale vydržia menej.  

Ja som si nosil farby v plechovičke, dvojdecovej, z tuzexových cukríkov. Treba mať minimálne tri farby: bielu, farebnú (červenú, modrú, zelenú, žltú) a okrem toho aj tzv. zatieraciu farbu, ktorá sa používa na mladý strom. Pretože značka rastie spolu s ním a rozmer treba upraviť.  

Treba sa obzrieť za seba, či nevidno nejakú spiatočnú. Ak nie, treba ísť na posledné miesto, kde bola a hľadať iným smerom.

Mala by byť (Smiech). 

Na kamene. Ak nie sú, ostáva iba osadiť tam značkárske kolíky. Sú to žlté kovové rúry s priemerom šesť centimetrov, nažlto nafarbené.

.ako je to dnes s výskytom lesnej zveri?
Odmalička sa táram po horách, ale medveďa som ešte voľne nevidel, iba stopy.
Jeden Jozef Medveď je môj sused v činžiaku (Smiech). Obvykle skôr zbadá medveď vás ako vy jeho. A vyhne sa.V Rudohorí ešte nie sú „civilizované medvede“ ako v Tatrách. 

Jedlo, fotoaparát. Mapu nepotrebujem, mám GPS.

Už mám štvrté GPS. Za mapou mi nie je ľúto. Teraz je to oveľa jednoduchšie, prejdem si trasu džípisíčkom, nemusím kresliť a gumovať, ak sa pomýlim. „Hodím“ to cez počítač a vypadne mi hotová mapa s presne zakreslenou trasou.

Nemyslím. Nemá každý GPS.