Značkári

Ako mestské dieťa som v Slovenskom Rudohorí trávil každé leto. Pred dvadsiatimi rokmi sme s priateľom za päť dní prešli stokilometrový úsek legendárnej červenej značky Rudná magistrála z Muráňa na Detvu. Nestretli sme za celý čas nikoho. Iba na vrchole Klenovského Vepra (meno kopca súvisí s jeho tvarom, pripomína prasačí chrbát) hlučnú skupinu českých turistov. Priateľ potom tragicky zahynul na bicykli. Toto putovanie je uctením jeho pamiatky. A zároveň zodpovedaním otázky, čo sa zmenilo od pádu socializmu v hlbokých lesoch.

 Na autobusovej zastávke v Brezne sa ráno stretáva skupina turistov seniorov. Už roky chodia každú sobotu do prírody. „Chlapci, máte aj literatúru,“ obrátia sa na mňa a kamaráta Petra. Nechápeme. „No liter na túru,“ smeje sa ujo s bakuľou. Autobus nás vezie smerom na Tisovec. V Polhore všetci šestnásti vystupujeme. Janko Škrovina (pozri rozhovor v rámčeku) naplánoval ľahkú niekoľkohodinovú túru do Balogu. Najpr ideme po žltej. Asfaltka je otravná. „Tam sa nie huby,“ zvolá jedna turistka na druhú, keď vbehne do lesa. „Som už hladná a kus by som si ľahla,“ vravia po polhodinke niektoré dámy. Turisti básnia o peknej kolibe, kde vonku načapujú pivko. Aj to bude. Po polhodine sa Peter strepe zo svahu, hľadajúc hríby. „Hybajte si to zalepiť fľajstrom,“ kričí na neho jeden turista. Odmieta. Akceptuje až byliny od Jankovej manželky Janky, listy skorocelu. „No nejdeme využiť kus takôto zaváhania?“ pýta sa ujo s bakuľou čakajúc na ošetrovanie Petra. Vyťahuje „ploskačku“.

Janko pridá k dobru historku o páre poľských pašerákov, ktorých stretol v Tatrách ešte za Husáka. Gniavil ich batoh, ponúkol im preto pomoc. Vďačne súhlasili. Až na vysokohorskej chate si všimol, že v batohu čosi ločká – pašované voňavky. Dostal dve, ako výslužku. O 11.30 nás čaká vrcholová prémia. Pred pár dňami otváral v sedle Chlípavica  štátny tajomník akéhosi ministerstva za SNS, tuším Švantner sa volá, Gazdovský dvor. Pravý, nefalšovaný. S českým pivom, grilovanými špecialitami, krojovanou dievčinkou s heligónkou a jazdou na somárikovi Dežovi. Je tu plno ľudí, asi ako v Auparku. A smerom zo Zbojskej sa rúti Zbojnícka strela, na prevážanie turistov prerobený starý mikrobus, so sekerou na palubnej doske. Ani reklama na CNN Small big country by to nevymyslela lepšie. Janko pri pečenom bôčiku hovorí, ako tu v zime zvyknú breznianski turisti chatovať. Myslí tým, že prídu na jednu chatu, urobia si na raňajky švédsky stôl, a potom idú na túru po žltej značke.

Lúčime sa s Chlípavicou. Čakajú nás dve a pol hodiny po asfaltke do Balogu. Turisti si krátia čas rozprávaním vtipov. V krčme na Dobroči počkáme na autobus. Pekný výlet sa končí v Brezne, v krčme zvanej Televízor. 

 Na druhý deň ráno ideme s Petrom sami dvaja. Čaká nás 25 kilometrov po Rudnej magistrále zo Zbojskej cez Vepor na Tlstý javor. V batohoch máme spacáky, chlieb, konzervy, práškové džúsy, vitamíny, cereálne tyčinky, vodu a mapy. Krajinu po dvadsiatich rokoch nespoznávam. Občas prefrčia okolo džípy bez ŠPZ s podozrivými „týpkami“. Všade sú polomy po kalamite či ťažbe. A postreky proti podkôrnemu hmyzu. Za sedlom Cieľ stúpame na Bánovo. Nenechám si ujsť príležitosť vyfotiť sa pri svojom sedle.

Ako stúpame vyššie, krajina je divokejšia, stromy väčšie, les hustejší. V štvorhektárovej prírodnej rezervácii Klenovské blatá máme smolu, nevidíme hraboša močiarneho ani drozda holohrivého. Zato o pol hodiny neskôr, v sedle Varta, okolo prefrčia motorkári v kombinézach, s helmami na hlavách. Od leta je to trestný čin, lenže kto ich tu chytí? Na vrchol Vepra je to štyridsať minút. Stupák jak hovado, vravíme si v duchu,celí spotení. Okolo lietajú krkavce, ktoré tu hniezdia. Konečne vrchol! Výhľad takmer do Budapešti a stovky otravných múch. Stretávame prvých ľudí. „Nezávidíme vám to teraz, smerom dole,“ vravíme si vzájomne s dvojicou mladých Čechov. „A bacha na kotníky,“ kričia za nami. Dve hodiny pod vrcholom stretávame ďalšiu dvojicu. Maďarskí turisti. „Good afternoon,“ povedia. Preklíname Janka, že časy z bodu A do bodu B, ktoré uviedol na značkách, nesedia. Sme pomalí, no zato vytrvalí.

Pred zotmením prichádzame k opustenej usadlosti Kysuca–Uhliarka. Peter nachádza pod divokou čerešňou miesto na spanie. Na ohníčku si robíme v ešuse Francúzsku polievku z vrecka. Z prevarenej vody z napájadla pre dobytok sa neotrávime. Spíme na zemi, pod holým nebom, prikrytí celtou. Pomedzi konáre pozorujem do tretej ráno hviezdy. A čakám, či nepríde nejaká divá zver. Pípajú mi esemesky. Ráno sa blíži stádo bez pastiera. Pozerám, čo za kravy to tu idú a kravy sa dívajú, čo za človek to tu spí.