Telá ako dôkaz

V skupinovom sebaodhaľovaní nezaostávajú ani Španieli. Medzi základné normy patrí, že chodiť po ulici treba viac-menej oblečený. Za nerešpektovanie tejto, zatiaľ samozrejmosti sa človek môže prepracovať až k súdu. Čosi podobné sa prihodilo huncútovi Francúzovi, ktorý si za verejné pohoršenie v Španielsku odpyká trest – rovný rôčik. Tento najčerstvejší prípad brázdil na bicykli prímorský San Sebastian v Adamovom rúchu. Na výzvu mestskej polície reagoval zoskočením z bicykla, podoprel si bôčky a vrhol sa do živej diskusie o neexistujúcich zákazoch chodiť holý. Životným štýlom vybrúsené argumenty však pred súdom neobstáli. Okrem pohoršenia sa obvinenie týkalo aj obnažovania pred maloletými a s podobnými priestupkami sa Španieli nemaznajú. Keď sa prišlo na to, že Francúzik podobným spôsobom provokoval aj na rodnej hrude, žaloba získala ďalšie eso.  

Vypozorovaná skúsenosť potvrdzuje, že nie je holý ako holý a aj excentrické prejavy sa merajú dvojakým metrom. Ak sa naháč zjaví na ulici sólovo, ide o priestupok spojený s uspokojovaním potrieb vlastnej sexuálnej deviácie. Keď sa však zjavia viacerí a nezabudnú na nápisy na transparentoch či ľubovoľných častiach tela, ide o alarmovanie miestnych úradov či celej pospolitosti. To, čo sa francúzskemu šibalovi neprepieklo, plní funkciu devízy na protestných akciách. Za vyzlečeniahodné sa najviac pokladajú idey o ochrane zvierat. Tulene, veľryby a v neposlednom rade býčky. Všetci dobre vieme, že hynú, aj keď z rôznych dôvodov, rukou krvilačných osôb. A krvavému motívu neunikli ani aktivisti, ktorí proti zabíjaniu nevinných tvorov protestujú. Už neraz si na námestiach v Madride i Barcelone políhali nahí a natretí na červeno. Detinské divadlo sa však prejedá. Motív s farbou, ktorá krv až tak nepripomína, začína byť otrepaný a čo je žalostnejšie, adresát zostáva neznámy. Komu chcú paradajkovo červení ľudkovia výzvu o nezabíjaní odovzdať, zostáva možno záhadou aj pre nich samých.

 

Svet si na protestujúcich naháčov zvykol. Z metódy „prišiel, vyzliekol sa, poprotestoval“ však čoraz viac cítiť samoúčel. Ruský spisovateľ Vladimir Sorokin bol stručný. Na otázku, prečo sa človek na znak protestu pred zrakmi verejnosti vyzlieka, odpovedal: „Lebo ho to vzrušuje.“ Údiv nad argumentáciou holým zadkom neskrývajú ani Španieli. Pocit, že holáňov je odrazu priveľa, je prisilný a počuť otázku, kde sa schovávali, keď bolo treba protestovať za Frankovej diktatúry. Odpoveď zostáva visieť vo vzduchu, ale to, ako by vtedy podobné snahy dopadli, všetci dobre vedia.

Španieli sa dodnes vyrovnávajú s dôsledkami bývalého režimu. Nahromadená odvaha vybuchla po páde diktatúry a jej ozveny zaznievajú niekedy v podobe slabej desiatky, inokedy až stoviek prebleskujúcich obnažencov na námestiach. Nudistický exces osôb, ktoré sa dušujú, že za normálnych okolností by sa nikdy nevyzliekli, je prezentovaný ako forma obety. Háčik je však v tom, že zanietenci neraz ignorujú inú diskusiu či formy riešenia problému. Túžba vytvoriť ikonu obety sa prevažne končí fiaskom a pripomína ledabolo načmáranú karikatúru. Veď načo prinášať obetu, keď ju nik nežiada?

Za jediné produktívne riešenie možno pokladať odpoveď priamo úmernú výzve na holý súboj. Keďže na dialóg treba dvoch, holý zadok nastavený z ulice predpokladá podobnú reakciu z mestského úradu. Široký úsmev a zamávanie všetkým, čím holé telo zamávať dokáže, by určite pouliční naháči uvítali a možno by sa na zabíjanie veľrýb pozreli novými očami.

Vyzliekanie na protest sa zatiaľ najviac pozdáva študentom. Ako dôkaz zvládnutého umenia komunikácie síce neposlúži, ale aspoň budú mať na čo spomínať. Veď zašlá sláva čias študentských aj po rokoch dokáže oživiť nejedno posedenie pri poháriku. Medzi dôvodmi na protest „nahoľaka“ sa už ocitlo kadečo. K Boloňskému procesu, odvolaniu dekana či posunutému semestru sa zaradila udalosť zo severošpanielskeho Santandera. V júli vyliezlo pred univerzitnú bránu desať zoblečených a načierno natretých študentíkov, aby podporilo zopár kolegov vyhodených zo štúdia. Napriek tomu, že z univerzity sa dá vyletieť len z dvoch dôvodov – buď za neplnenie povinností,  alebo za disciplinárne priestupky – holé osôbky s cudne zahalenými tvárami si chceli vynútiť vysvetlenie tohto postupu priamo od vedenia univerzity.

Odvahu pred rokom našli aj barcelonskí požiarnici. Nespokojnosť s pracovnými zmluvami riešili tak, že neporiešili vôbec nič, ale aspoň dali najavo, čo si myslia. Stavili nielen na vizuálny, ale i sluchový efekt a inkriminovaným úradníkom poskytli veľkolepé predstavenie. Na chlapíkov v prilbách a ponožkách, ktorí trieskali petardami, fliaskali paradajky o fasádu budovy a samoobslužne sa poplieskavali po vlastných holých a správnym smerom vytrčených zadkoch, úradníci určite nezabudnú.   

Zo stromu nepoznaného zážitku ochutnali i horlivé matky vo Valencii. Na počkanie sa zobliekli síce len pred fotografom, ale plagáty rozvešali okolo centra problému, ktorý sa iným postupom pravdepodobne riešiť nedal – okolo mestského úradu. Ten totiž rieši otázky prijímania učiteľov na základné školy. A čo vlastne chceli vyzlečené mamky spoločne puritánsky držiace transparent cez najkritickejšie zóny svojich tiel? Zalarmovať úradníkov, aby ku vzdelaniu detí pristupovali zodpovedne. Škola totiž mesiac nebola schopná zabezpečiť angličtinára a telocvikára. Situáciu zaklincovala predsedníčka Združenia rodičov slovami, že matky chceli vzbudiť pozornosť, aby ich ratolesti neboli v porovnaní s rovesníkmi v iných školách diskriminovaní. Za nechápavého úsmevu zainteresovaných úradníkov sa celá záležitosť, samozrejme, vyriešila.

Jún sa stal vďačným mesiacom pre cyklistov, ktorí chcú upozorniť na bezohľadnosť motoristov. Dilemu bicykel verzus automobil niektorí cyklisti, prirodzene, riešia jazdou na obľúbenom dopravnom prostriedku v tom, v čom prišli na svet. Obligátnu jazdu naholo absolvovali milovníci bicyklov aj vo Valladolide. V poradí tretí ročník cyklonudistov mal opäť pripomenúť, akí sú cyklisti oproti motoristom bezbranní. Vyše dve hodiny sa vozili po uliciach mesta a vášnivo hypnotizovali nielen premávku, ale aj zraky všetkých prítomných a odetých spoluobčanov. Kontrast medzi bezbrannosťou a zazeraním bol dokonalý. Teátro vynikajúco dotvorili prizerajúce sa skupinky zvedavcov. Zaskočení chodci nechápavo krútili hlavami. Keď vzduchom preletelo úprimné zvýsknutie: „Fakt sú holí! Bože, aká hanba!“ nedalo sa nespomenúť na príbeh o cisárových nových šatách. Tentokrát však hlas nepatril začudovanému chlapčaťu, ale mestskej panej odchovanej na katolíckom chlebíku za Franka. Po akcii sa cyklonudisti hodili do „civilu“ a nejedného z nich bolo vidieť pri poháriku s cigaretkou v bare. Po adrenalínovom zažitku dobre padne zapiť úspech a tú trošku hanby slzou červeného.  

Veru, čaro protestného vyzliekania v štýle detí kvetov je, zdá sa, nenávratne preč. Holé telá dávno prestali byť povestným búraním autorít a nahotu posunuli do zóny kuriozít, pri ktorých väčšina z nás začína zívať od nudy. Nemotivované zobliekanie už tak ľahko nerozhádže ani hlavných aktérov, tobôž nie zvedavcov. Aj tí sú často rozčarovaní: veď čie telo za vyzlečenie stojí, ten si nechá za tento akt zaplatiť. A čo s ideami povaľujúcimi sa v prachu? To je jedno. Veď holá pravda o holých ľuďoch je: kto sa vyzliecť chce, dôvod si nájde.