Každý, kto sa v priebehu posledného roka aspoň raz rozprával s básnikom, textárom, spisovateľom, performerom a vášnivým čitateľom Danielom Hevierom, vedel, že sústredene píše. Knihu. A že je to kniha zvláštna, bolo jasné z toho, aké kusé informácie o nej autor dával. Z náznakov sme vyrozumeli, že pôjde o niečo – počtom strán aj tématickým záberom – veľké a že si písanie vyžaduje čítanie (iných kníh) a sústredenie.
Potom sa v kníhkupectvách objavila hrubá, husto vysádzaná Kniha, ktorá sa stane. Zo slov na prebale a z bohatých dodatkov na konci knihy bolo jasné, že ide o prešpekulovanú kompozíciu, v ktorej hrajú rolu iné knihy, autori, mesto Bratislava, dedina Starina, ako aj čísla strán a prvé písmená kapitol. Bolo toho toľko, že sa až človek bál do obsažného korpusu začítať. Nebude to ďalšia intelektuálna hra, ktorú budú kritici vychvaľovať, ale len málokto sa prepracuje k poslednej strane? Nejde náhodou o postmodernú koláž, ktorá zaujme štruktúrou, no odradí obsahom?
Nie. Napriek zdravému skepticizmu radi konštatujeme, že Hevierova kniha je mimoriadnym literárnym počinom a hlavne výživnou čitateľskou pochúťkou.
Kniha, ktorá sa stane je sofistikovaným milostným listom adresovaným knihám a Bratislave. Hlavnou postavou je človek menom Fictus (všetky mená v knihe sú nositeľmi významov), ktorý žije na dvanástom poschodí (podobne je to s číslami) petržalského paneláka a číta, číta, číta. Hromadí okolo seba knihy, hľadá medzi nimi súvislosti, nechá sa oslovovať silnými vetami, zavŕtava sa do hĺbok príbehov. Ďalšou dôležitou postavou je Figura, taxikár, ktorému z večera na ráno zmizlo auto. Dôležitý je aj mladý študent Franc (s priezviskom Kavka), ktorý chodí s Fictusovou dcérou Havrankou a tiež žije v knihách. Tajomnou postavou je Fíza, ktorá prichádza na Slovensko so zvláštnym, postupne sa vyjavujúcim poslaním. No a nakoniec je tu Mesto, v ktorom sa pohybujú zvláštni Rozprávači. Príbehy všetkých postáv spolu súvisia, navzájom sa prepletajú, spochybňujú, jeden druhému sa strácajú a (ne)náhodne (v Hevierovom románe náhoda neexistuje) sa nachádzajú.
Najdôležitejšie sú však knihy. Knihy, ktoré pomenúvajú, a tak vlastne vytvárajú svet, v ktorom žijeme. Knihy, čo rozprávajú príbehy, ktorých sme súčasťou. Knihy, ktoré otvárajú priezory do temných hĺbok a netušených výšok. A mesto. Kniha, ktorá sa stane sa pohybuje na pomedzí sna, fikcie a reality, no zároveň je citlivým a celkom presným hĺbkovým portrétom Bratislavy, mesta, „ktoré nie je stvorené zo slov, ale z nápisov”. Hevierov chorobopis mesta je nemilosrdný, no zároveň empatický. Veď nakoniec, tá Kniha sa stane práve tu.
Čítanie románu Daniela Heviera je náročné, je to práca, nie oddych. Je to však práca vzrušujúca a zmysluplná. Napriek dĺžke (text má presne 444 strán) nemá hluché či prázdne miesta. To, že autor je básnik, vidno nielen na úžasnej, hiphopovými bítmi pulzujúcej básni v strede knihy. Cítiť to z každej presnej a pritom krásne vytvarovanej vety, z ktorých je kniha poskladaná.
Slabinou knihy je grafika. Striedanie veľkostí fontov, zahusťovanie písmen a nedbalosť, s akou na začiatkoch strán visia posledné slová končiacich sa odsekov – to by sa nemalo objavovať ani v študentskom časopise.
Kniha, ktorá sa stane je výnimočným medzníkom v súčasnej slovenskej literatúre. Je veľkým románom o našom živote, na ktorý sme tak dlho čakali.
Daniel Hevier: Kniha, ktorá sa stane, Kalligram, 2009.
Potom sa v kníhkupectvách objavila hrubá, husto vysádzaná Kniha, ktorá sa stane. Zo slov na prebale a z bohatých dodatkov na konci knihy bolo jasné, že ide o prešpekulovanú kompozíciu, v ktorej hrajú rolu iné knihy, autori, mesto Bratislava, dedina Starina, ako aj čísla strán a prvé písmená kapitol. Bolo toho toľko, že sa až človek bál do obsažného korpusu začítať. Nebude to ďalšia intelektuálna hra, ktorú budú kritici vychvaľovať, ale len málokto sa prepracuje k poslednej strane? Nejde náhodou o postmodernú koláž, ktorá zaujme štruktúrou, no odradí obsahom?
Nie. Napriek zdravému skepticizmu radi konštatujeme, že Hevierova kniha je mimoriadnym literárnym počinom a hlavne výživnou čitateľskou pochúťkou.
Kniha, ktorá sa stane je sofistikovaným milostným listom adresovaným knihám a Bratislave. Hlavnou postavou je človek menom Fictus (všetky mená v knihe sú nositeľmi významov), ktorý žije na dvanástom poschodí (podobne je to s číslami) petržalského paneláka a číta, číta, číta. Hromadí okolo seba knihy, hľadá medzi nimi súvislosti, nechá sa oslovovať silnými vetami, zavŕtava sa do hĺbok príbehov. Ďalšou dôležitou postavou je Figura, taxikár, ktorému z večera na ráno zmizlo auto. Dôležitý je aj mladý študent Franc (s priezviskom Kavka), ktorý chodí s Fictusovou dcérou Havrankou a tiež žije v knihách. Tajomnou postavou je Fíza, ktorá prichádza na Slovensko so zvláštnym, postupne sa vyjavujúcim poslaním. No a nakoniec je tu Mesto, v ktorom sa pohybujú zvláštni Rozprávači. Príbehy všetkých postáv spolu súvisia, navzájom sa prepletajú, spochybňujú, jeden druhému sa strácajú a (ne)náhodne (v Hevierovom románe náhoda neexistuje) sa nachádzajú.
Najdôležitejšie sú však knihy. Knihy, ktoré pomenúvajú, a tak vlastne vytvárajú svet, v ktorom žijeme. Knihy, čo rozprávajú príbehy, ktorých sme súčasťou. Knihy, ktoré otvárajú priezory do temných hĺbok a netušených výšok. A mesto. Kniha, ktorá sa stane sa pohybuje na pomedzí sna, fikcie a reality, no zároveň je citlivým a celkom presným hĺbkovým portrétom Bratislavy, mesta, „ktoré nie je stvorené zo slov, ale z nápisov”. Hevierov chorobopis mesta je nemilosrdný, no zároveň empatický. Veď nakoniec, tá Kniha sa stane práve tu.
Čítanie románu Daniela Heviera je náročné, je to práca, nie oddych. Je to však práca vzrušujúca a zmysluplná. Napriek dĺžke (text má presne 444 strán) nemá hluché či prázdne miesta. To, že autor je básnik, vidno nielen na úžasnej, hiphopovými bítmi pulzujúcej básni v strede knihy. Cítiť to z každej presnej a pritom krásne vytvarovanej vety, z ktorých je kniha poskladaná.
Slabinou knihy je grafika. Striedanie veľkostí fontov, zahusťovanie písmen a nedbalosť, s akou na začiatkoch strán visia posledné slová končiacich sa odsekov – to by sa nemalo objavovať ani v študentskom časopise.
Kniha, ktorá sa stane je výnimočným medzníkom v súčasnej slovenskej literatúre. Je veľkým románom o našom živote, na ktorý sme tak dlho čakali.
Daniel Hevier: Kniha, ktorá sa stane, Kalligram, 2009.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.