Longital presne na tom istom mieste zhruba pred rokom krstil vtedy ešte čerstvý album Gloria. Tentoraz priniesli novinku traja rytieri smutnej postavy za laptopmi. Ich spoločný album, ktorý sa volá V rozpakoch, vydáva v týchto dňoch vydavateľstvo Slnko records, a podľa dojmu z prvého počutia na ňom spáchali spoločnú rituálnu komerčnú samovraždu. Cez mohutný trojitý príliv melanchólie iba občas zabliká svetielko nádeje či iskierka skrytého humoru. Áno, toto je hudba, ktorú by ste mali počúvať len vtedy, keď sa chcete dostať von z poriadneho splínu a vybiť pritom klin klinom. Nie je to nič pre ľudí, ktorí hľadajú jednoduché odpovede na zložité otázky. O charaktere opusu veľa napovedia už názvy jednotlivých skladieb: Váha, V rozpakoch I a II, Rozbitý tvar I a II, či Close Contact – Highest Risk. A naozaj – počas tých dvadsiatich minút, ktoré som stihol zo živej prezentácie albumu zažiť, bol kontakt medzi muzikantmi a publikom iba kúsok od bodu mrazu. Možno aj preto zanechali v duchu názvu svojej platne trochu rozpačitý dojem. Inou kapitolou je samotná hudba, ktorá má napriek zdanlivej nekomunikatívnosti svoje vysoké kvality a svojbytnú estetiku. Milovníci ušľachtilej clivoty si prídu na svoje.
Oslava medzinárodného dňa hudby pokračovala po krátkej prestávke koncertom hosťujúceho dua Longital (ex-Dlhé diely). Skladajúci, spievajúci, hrajúci a miestami tancujúci muž a žena čiže Dano Salontay (prevažne gitara) a Shina (prevažne basgitara), si na rozdiel od svojich predskokanov kontakt jedného s druhým i s publikom zjavne užívali. Piesne z albumu Gloria prešli od vlaňajšej premiéry mnohými aranžérskymi posunmi a premenami a bolo zjavné, že obaja autori sa v ich spoznávaní dostali poriadne ďaleko. Miestami to pôsobilo dojmom, ako keby až po roku obrusovania na koncertoch prišli Dano so Shinou na to, čo vlastne zložili a aký to má pre nich význam. Celú šou, ktorá vlastne odštartovala dvojmesačnú šnúru po Česku a Slovensku s malou zastávkou vo Viedni, spríjemňovali i drobné vylepšenia v „pódiovom stvárnení“ jednotlivých piesní. Najväčšiu ozvenu určite spôsobilo hromadné pochodovanie skupinky vybraných divákov na pódiu počas songu Už len raz. Neviem, ako je to možné, ale z Longitalu srší z roka na rok väčšia radosť z hrania i z hrania sa. Poslucháči však popri pódiových žartíkoch dostali aj takú obrovskú porciu naozajstnej hudby, že ju mali problémy všetku stráviť. Možno to bolo spôsobené aj tým, že oproti minulým rokom chýbalo na koncerte Longitalu premietanie vídžeja, ktoré tých lenivejších viedlo určitým konkrétnym smerom, kadiaľ sa pri interpretácii počutého majú uberať. Tentoraz si musel každý poslucháč k longitalovským piesňam vymyslieť alebo predstaviť vlastný príbeh. A tak by to asi malo byť stále – veď svetlo majáka na kopci vidíme všetci, no doplávať k nemu musíme svojím tempom a štýlom.
Longital + J. B. Kladivo, Klub Za zrkadlom, Bratislava, 1. október 2009
Oslava medzinárodného dňa hudby pokračovala po krátkej prestávke koncertom hosťujúceho dua Longital (ex-Dlhé diely). Skladajúci, spievajúci, hrajúci a miestami tancujúci muž a žena čiže Dano Salontay (prevažne gitara) a Shina (prevažne basgitara), si na rozdiel od svojich predskokanov kontakt jedného s druhým i s publikom zjavne užívali. Piesne z albumu Gloria prešli od vlaňajšej premiéry mnohými aranžérskymi posunmi a premenami a bolo zjavné, že obaja autori sa v ich spoznávaní dostali poriadne ďaleko. Miestami to pôsobilo dojmom, ako keby až po roku obrusovania na koncertoch prišli Dano so Shinou na to, čo vlastne zložili a aký to má pre nich význam. Celú šou, ktorá vlastne odštartovala dvojmesačnú šnúru po Česku a Slovensku s malou zastávkou vo Viedni, spríjemňovali i drobné vylepšenia v „pódiovom stvárnení“ jednotlivých piesní. Najväčšiu ozvenu určite spôsobilo hromadné pochodovanie skupinky vybraných divákov na pódiu počas songu Už len raz. Neviem, ako je to možné, ale z Longitalu srší z roka na rok väčšia radosť z hrania i z hrania sa. Poslucháči však popri pódiových žartíkoch dostali aj takú obrovskú porciu naozajstnej hudby, že ju mali problémy všetku stráviť. Možno to bolo spôsobené aj tým, že oproti minulým rokom chýbalo na koncerte Longitalu premietanie vídžeja, ktoré tých lenivejších viedlo určitým konkrétnym smerom, kadiaľ sa pri interpretácii počutého majú uberať. Tentoraz si musel každý poslucháč k longitalovským piesňam vymyslieť alebo predstaviť vlastný príbeh. A tak by to asi malo byť stále – veď svetlo majáka na kopci vidíme všetci, no doplávať k nemu musíme svojím tempom a štýlom.
Longital + J. B. Kladivo, Klub Za zrkadlom, Bratislava, 1. október 2009
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.