Ja by som hlasoval aj za hrachový prívarok. Okolo mňa sa teraz strhla debata o ryžovom nákype, ktorý je však pre mňa prijateľný, a to napriek tomu, že ho podaktorí speváci nosia na tričku a ešte pri tom trápia každú noc priateľov svojím telefónom. Záhadou pre mňa ostáva, ako si vyberajú ľudia objekt svojej neznášanlivej vášne spomedzi ľudí, respektíve ich skupín. Nemyslím rockové skupiny, aj keď tie sa dajú tiež pekne neznášať, metalisti s depešákmi už-už stavali barikády, ešteže začal Gahan nosiť metalistické kožené nohavice a naopak niektorí metalisti vzali ako akt zmierenia klávesákov, tie bzučavé témy sa mohli zapáčiť aj milovníkom synthipopu. Vždy mi bolo ľúto metalových klávesákov, ako napokon klávesákov vo všeobecnosti, neexistuje nástroj, ktorý by bol menej toporný, a to viem, o čom hovorím, sám som podľa Marcely Derevencovej klávesák, och, ako rád by som sa niekedy skryl do zákulisia, podobne ako to robil Whisky, niekdajší ilegálny klávesák Tublatanky. Inak našu skupinu trenčianski metalisti tak neznášali, že raz obsadili prvé rady na koncerte vo Hviezde a skandovali rôzne protibezladuaskladuovské heslá. Bolo to impozantné, s jedným z tých metalistov som sa neskôr skamarátil, dokonca mi dal šteniatko, ktoré mi dával zaručene ako psa, keď som mu povedal, že to je sučka, veď má cecíky, tak sa ma opýtal: „A Ty nemáš cecíky?“ Vzal som si teda toho malého lapaja, aby som ho neskôr pomenoval Máša, lebo to boli samičie cecíky. Nejako sa mi to tu tuším zvrtlo, začal som o neznášanlivosti a končím pri Máši. Tá už nežije. Tak neznášala autá, až ju napokon jedno zrazilo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.