„Dobrý večer, dámy a páni, vítam vás na slávnostnom odovzdávaní Ceny Anasoft Litera 2009,” pomalým, dôstojným hlasom privítal prítomných „v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave, ako aj poslucháčov Rádia Devín” moderátor večera Patrik Krebs. Pátos hodný spomínaného rádia mal zrejme navodiť važnosť chvíle. O chvíľu neskôr sa ozvala elektronická zvučka Anasoft Litery a po nej sympaticky neformálne projekcie s autormi finálových kníh. Medzitým (krásne) zaspievali rómski manželia Dreveňákovci z Bardejova, ktorých sprevádzal Jozef Lupták na violončele a Boris Lenko na akordeóne. Ligotavé lustre Zrkadlovej siene a neformálne sa baviaci ľudia pod nimi. Človek mohol veľmi ľahko podľahnúť ilúzii o tom, že slovenskí spisovatelia a knihy, ktoré píšu, sú ak nie rovno v centre pozornosti slovenského verejného života, tak určite v jeho blízkosti. Ale nie je to celkom tak.
.dobrý rok
V roku 2008, ktorého sa Cena Anasoft Litera 2009 týka, vyšlo na Slovensku a po slovensky 106 prozaických diel, čo je za štyri roky existencie tejto prestížnej ceny najviac (len na ilustráciu: v roku 2005 vyšlo 63, o rok neskôr 76 a o ďalší rok 83 takých kníh). Hoci sú to iba čísla, predsa len o niečom hovoria: na Slovensku vychádza čoraz viac pôvodnej literatúry. Ak kvalitatívne kritéria na chvíľu odložíme bokom, predstava, že zhruba každý tretí deň sa do kníhkupectiev dostane kniha, v ktorej sa autor či autorka viac či menej úspešne snaží zachytiť niečo podstatné z doby, v ktorej všetci žijeme, je celkom príjemná. Ak sa budú historici budúcich generácií snažiť pochopiť našu súčasnosť, o študijný materiál majú postarané.
Dôležitejšie však je, že minulý rok vyšlo aj niekoľko kníh, ktorých čítanie je vzrušujúcim zážitkom. Tu je kontrast s rokom 2007 veľmi výrazný. Pred rokom mali porotcovia problém vytvoriť finálový zoznam reprezentujúci aspoň akú-takú kvalitu. Podarilo sa im to len čiastočne: zo siedmich kníh diétneho shortlistu spĺňali základné kritériá na zaujímavú literatúru len tri-štyri diela. Víťaznú knihu (Teta Anula od Milana Zelinku) dnes nielenže nenájdete v žiadnom kníhkupectve (vydavateľ Slovenský spisovateľ neurobil dotlač), ale – čo je horšie – ani nie je dôvod hľadať ju. Najlepšou správou minulého roka bolo to, že organizátori súťaže a hlavne firma Anasoft, ktorá ju sponzoruje, celú vec nevzdali a odvážne ohlásili ďalší ročník. Nakoniec, v čase vyhlásenia víťaza Anasoft Litery 2008 už bolo jasné, že obdobie literárneho sucha sa pomaly končí – po niekoľkých rokoch začali znovu vychádzať knihy, o ktorých sa píše a hovorí.
.druhá literatúra
V roku 2008 vyšlo viac dobrých kníh, než sa zmestilo do shortlistu. Porota, zložená z piatich renomovaných znalcov literatúry (Milan Hamada, Fedor Matejov, Pavel Matejovič, Ivana Taranenková a Dado Nagy) do finále nezaradila napríklad skvelú Excentrickú univerzitu Stanislava Rakúsa alebo závažnú knihu Júliusa Vanoviča Kronika nepriznaného času. Nezaujal ju ani surreálny Hromozvonár Petra Maczovszkého či Ballova kniha Cudzí. Finálové ambície celkom pochopiteľne nemali dva bestsellery Táne Keleovej-Vasiľkovej či kasaštyky dvoch známych Jozefov: Heribana a Banáša.
Tieto úvahy nás privádzajú k triviálnemu (možno), no napriek tomu zaujímavému (určite) poznaniu: na Slovensku nie je jedna, ale dve literatúry. Jedna, ktorá je doma v obchodných centrách a smotánkovských akciách, druhá v malých kníhkupectvách, literárnych ústavoch a v bratislavských kaviarňach. Knihy z prvej skupiny vychádzajú v niekoľkotisícových nákladoch, knihy z druhej len výnimočne prekročia tisíc kusov. Zatiaľčo tá „prvá literatúra” je doma na stránkach lifestyleových časopisov, tá „druhá”... Kde tá je vlastne doma? Hádam v literárnych revue Romboid a RAK, zrejme v literárnych programoch Rádia Devín. Občas sa jej dotknú seriózne noviny alebo týždenníky. Zatiaľ čo Česká televízia má každý týždeň tri programy o knihách, STV nemá ani jeden. České denníky majú pravidelné literárne prílohy, slovenské pod vplyvom ekonomickej krízy zredukovali aj ten priestor, ktorý v minulosti literatúre dávali. To nie je (seba)kritika, len konštatovanie reality. Zaujímavejšia slovenská literatúra sa týka pomerne malej a pomerne uzavretej skupiny ľudí, ktorí ju sledujú a čítajú. Ostatní o nej nevedia. Je to veľká škoda a zároveň najväčšia slabosť slovenskej literárnej scény.
.spamätávanie sa
Ak tu napriek tomu vznikajú pozoruhodné literárne diela, možno to považovať za menší zázrak. Shortlist aktuálneho ročníka Anasoft Litery pozostáva z desiatich kníh, ktorých spoločným menovateľom je pamäť a spomínanie. Od hyperbolizovanej karikatúry nedávnej slovenskej minulosti v kniha Ota Čenka Ty nie si náš, teba zožerieme, Kopcsayovho Mystifikátora a Krištúfkovho Šepkára cez fiktívne „spomínanie” Ilony Országhovej na život s manželom Hviezdoslavom v knižke Jany Juráňovej Žila som s Hviezdoslavom až po autobiografické „spomienky na spomienky” Jany Bodnárovej v kniha Takmer neviditeľná alebo viac či menej bizarné príbehy „obyčajných ľudí” v slangom nabitej knihe Juraja Šebestu Keď sa pes smeje alebo v Rumpliho surreálnom, no pritom prísne realistickom trileri V znamení hovna. Vo všetkých týchto knihách autori a autorky neunikajú do bizarných svetov, ale dívajúc sa striedavo okolo seba a do svojho vlastného vnútra opisujú to, čo tam uvidia.
Zvláštnu pozornosť si zaslúžia dve knihy, ktorým ušlo víťazstvo Anasoft Litery o vlások: Stalo sa prvého septembra od Pavla Rankova a Plán odprevádzania Jany Beňovej. Rankovova kniha opisuje časť slovenskej histórie prostredníctvom osudov troch kamarátov z Levíc. Knihe možno vyčítať istú schématickosť postáv a predvídateľnosť toho, čo sa s nimi a medzi nimi udeje, no napriek tomu ide o cenné, šikovne napísané, a preto dobre čitateľné dielo. Pomáha nám porozumieť a prijať to, na čo by sme možno radi zabudli. A to nie je malá vec. Keď vyšiel Plán odprevádzania, označili sme ho v .týždni ako „literárnu udalosť”. Takéto superlatívy nepoužívame príliš často, no stále sa nám zdá, že v prípade tejto knihy sú namieste. Moderná, skvelým spôsobom napísaná knižka o „tomto meste, tomto živote” a o hlbokých veciach, ktoré mu dávajú farbu aj ťaživú závažnosť. Plán odprevádzania patrí bez akýchkoľvek pochybností medzi najlepšie slovenské knihy posledných rokov. Aj keď Cenu Anasoft Litera nezískal.
.ostrovy nepamäti
Držiteľkou Ceny Anasoft Litera 2009 sa stala Alta Vášová za knihu Ostrovy nepamäti. V kuloároch (ešte aj na schodoch Primaciálneho paláca krátko pred vyhlasovaním víťazov) bola za takmer istú víťazku označovaná Jana Beňová. Ocenenie Alty Vášovej bolo prekvapením. Príjemným prekvapením. Ostrovy nepamäti je totiž hlboká a krásna kniha, jej autorka je múdra žena, citlivá pozorovateľka a bravúrna spisovateľka. Nie je to však čítanie pre každého, podobne ako archívne víno sa nerozlieva do krčmových horčičákov. Ostrovy nepamäti si vychutnajú pozorní čitatelia, ktorí sa vedia zastaviť, porozmýšľať, predstaviť si, a potom čítať ďalej.
„Ostrovy nepamäti sú zvláštne a tajomné. Príjemné aj znepokojujúce. Vidíme, počujeme. Aj seba. Nenápadná kniha, veľký román,” napísali sme v recenzii knihy vo februári 2009. Cena Anasoft Litera 2009 je teda v správnych rukách.
Hoci ani knihy zo shortlistu, ani tie, ktoré skončili tesne pred ním, zrejme neoslovia davy, len jednotlivcov, slovenská literatúra žije. Po rokoch veselého, no málo komunikatívneho experimentovania a literárnych hier vznikajú knihy, pojednávajúce o dôležitých veciach, o našom živote, ktoré sa zároveň dajú čítať. Je tu živá literatúra, ktorá objavuje pamäť. Nielen objavuje: tým, že jej fragmenty vtláča do literárnych foriem a formičiek, bráni tomu, aby sa stratila.
Po slávnostnom ceremoniále schádzajú hostia – spisovatelia, novinári, kritici, vydavatelia – zo Zrkadlovej siene o poschodie nižšie na recepciu. Gratulácie, pripíjanie, priateľské rozhovory. Aj keď si to väčšina obyvateľov Slovenska nevšimla, rok 2008 bol po dlhšom čase dobrým rokom slovenskej literatúry.
.dobrý rok
V roku 2008, ktorého sa Cena Anasoft Litera 2009 týka, vyšlo na Slovensku a po slovensky 106 prozaických diel, čo je za štyri roky existencie tejto prestížnej ceny najviac (len na ilustráciu: v roku 2005 vyšlo 63, o rok neskôr 76 a o ďalší rok 83 takých kníh). Hoci sú to iba čísla, predsa len o niečom hovoria: na Slovensku vychádza čoraz viac pôvodnej literatúry. Ak kvalitatívne kritéria na chvíľu odložíme bokom, predstava, že zhruba každý tretí deň sa do kníhkupectiev dostane kniha, v ktorej sa autor či autorka viac či menej úspešne snaží zachytiť niečo podstatné z doby, v ktorej všetci žijeme, je celkom príjemná. Ak sa budú historici budúcich generácií snažiť pochopiť našu súčasnosť, o študijný materiál majú postarané.
Dôležitejšie však je, že minulý rok vyšlo aj niekoľko kníh, ktorých čítanie je vzrušujúcim zážitkom. Tu je kontrast s rokom 2007 veľmi výrazný. Pred rokom mali porotcovia problém vytvoriť finálový zoznam reprezentujúci aspoň akú-takú kvalitu. Podarilo sa im to len čiastočne: zo siedmich kníh diétneho shortlistu spĺňali základné kritériá na zaujímavú literatúru len tri-štyri diela. Víťaznú knihu (Teta Anula od Milana Zelinku) dnes nielenže nenájdete v žiadnom kníhkupectve (vydavateľ Slovenský spisovateľ neurobil dotlač), ale – čo je horšie – ani nie je dôvod hľadať ju. Najlepšou správou minulého roka bolo to, že organizátori súťaže a hlavne firma Anasoft, ktorá ju sponzoruje, celú vec nevzdali a odvážne ohlásili ďalší ročník. Nakoniec, v čase vyhlásenia víťaza Anasoft Litery 2008 už bolo jasné, že obdobie literárneho sucha sa pomaly končí – po niekoľkých rokoch začali znovu vychádzať knihy, o ktorých sa píše a hovorí.
.druhá literatúra
V roku 2008 vyšlo viac dobrých kníh, než sa zmestilo do shortlistu. Porota, zložená z piatich renomovaných znalcov literatúry (Milan Hamada, Fedor Matejov, Pavel Matejovič, Ivana Taranenková a Dado Nagy) do finále nezaradila napríklad skvelú Excentrickú univerzitu Stanislava Rakúsa alebo závažnú knihu Júliusa Vanoviča Kronika nepriznaného času. Nezaujal ju ani surreálny Hromozvonár Petra Maczovszkého či Ballova kniha Cudzí. Finálové ambície celkom pochopiteľne nemali dva bestsellery Táne Keleovej-Vasiľkovej či kasaštyky dvoch známych Jozefov: Heribana a Banáša.
Tieto úvahy nás privádzajú k triviálnemu (možno), no napriek tomu zaujímavému (určite) poznaniu: na Slovensku nie je jedna, ale dve literatúry. Jedna, ktorá je doma v obchodných centrách a smotánkovských akciách, druhá v malých kníhkupectvách, literárnych ústavoch a v bratislavských kaviarňach. Knihy z prvej skupiny vychádzajú v niekoľkotisícových nákladoch, knihy z druhej len výnimočne prekročia tisíc kusov. Zatiaľčo tá „prvá literatúra” je doma na stránkach lifestyleových časopisov, tá „druhá”... Kde tá je vlastne doma? Hádam v literárnych revue Romboid a RAK, zrejme v literárnych programoch Rádia Devín. Občas sa jej dotknú seriózne noviny alebo týždenníky. Zatiaľ čo Česká televízia má každý týždeň tri programy o knihách, STV nemá ani jeden. České denníky majú pravidelné literárne prílohy, slovenské pod vplyvom ekonomickej krízy zredukovali aj ten priestor, ktorý v minulosti literatúre dávali. To nie je (seba)kritika, len konštatovanie reality. Zaujímavejšia slovenská literatúra sa týka pomerne malej a pomerne uzavretej skupiny ľudí, ktorí ju sledujú a čítajú. Ostatní o nej nevedia. Je to veľká škoda a zároveň najväčšia slabosť slovenskej literárnej scény.
.spamätávanie sa
Ak tu napriek tomu vznikajú pozoruhodné literárne diela, možno to považovať za menší zázrak. Shortlist aktuálneho ročníka Anasoft Litery pozostáva z desiatich kníh, ktorých spoločným menovateľom je pamäť a spomínanie. Od hyperbolizovanej karikatúry nedávnej slovenskej minulosti v kniha Ota Čenka Ty nie si náš, teba zožerieme, Kopcsayovho Mystifikátora a Krištúfkovho Šepkára cez fiktívne „spomínanie” Ilony Országhovej na život s manželom Hviezdoslavom v knižke Jany Juráňovej Žila som s Hviezdoslavom až po autobiografické „spomienky na spomienky” Jany Bodnárovej v kniha Takmer neviditeľná alebo viac či menej bizarné príbehy „obyčajných ľudí” v slangom nabitej knihe Juraja Šebestu Keď sa pes smeje alebo v Rumpliho surreálnom, no pritom prísne realistickom trileri V znamení hovna. Vo všetkých týchto knihách autori a autorky neunikajú do bizarných svetov, ale dívajúc sa striedavo okolo seba a do svojho vlastného vnútra opisujú to, čo tam uvidia.
Zvláštnu pozornosť si zaslúžia dve knihy, ktorým ušlo víťazstvo Anasoft Litery o vlások: Stalo sa prvého septembra od Pavla Rankova a Plán odprevádzania Jany Beňovej. Rankovova kniha opisuje časť slovenskej histórie prostredníctvom osudov troch kamarátov z Levíc. Knihe možno vyčítať istú schématickosť postáv a predvídateľnosť toho, čo sa s nimi a medzi nimi udeje, no napriek tomu ide o cenné, šikovne napísané, a preto dobre čitateľné dielo. Pomáha nám porozumieť a prijať to, na čo by sme možno radi zabudli. A to nie je malá vec. Keď vyšiel Plán odprevádzania, označili sme ho v .týždni ako „literárnu udalosť”. Takéto superlatívy nepoužívame príliš často, no stále sa nám zdá, že v prípade tejto knihy sú namieste. Moderná, skvelým spôsobom napísaná knižka o „tomto meste, tomto živote” a o hlbokých veciach, ktoré mu dávajú farbu aj ťaživú závažnosť. Plán odprevádzania patrí bez akýchkoľvek pochybností medzi najlepšie slovenské knihy posledných rokov. Aj keď Cenu Anasoft Litera nezískal.
.ostrovy nepamäti
Držiteľkou Ceny Anasoft Litera 2009 sa stala Alta Vášová za knihu Ostrovy nepamäti. V kuloároch (ešte aj na schodoch Primaciálneho paláca krátko pred vyhlasovaním víťazov) bola za takmer istú víťazku označovaná Jana Beňová. Ocenenie Alty Vášovej bolo prekvapením. Príjemným prekvapením. Ostrovy nepamäti je totiž hlboká a krásna kniha, jej autorka je múdra žena, citlivá pozorovateľka a bravúrna spisovateľka. Nie je to však čítanie pre každého, podobne ako archívne víno sa nerozlieva do krčmových horčičákov. Ostrovy nepamäti si vychutnajú pozorní čitatelia, ktorí sa vedia zastaviť, porozmýšľať, predstaviť si, a potom čítať ďalej.
„Ostrovy nepamäti sú zvláštne a tajomné. Príjemné aj znepokojujúce. Vidíme, počujeme. Aj seba. Nenápadná kniha, veľký román,” napísali sme v recenzii knihy vo februári 2009. Cena Anasoft Litera 2009 je teda v správnych rukách.
Hoci ani knihy zo shortlistu, ani tie, ktoré skončili tesne pred ním, zrejme neoslovia davy, len jednotlivcov, slovenská literatúra žije. Po rokoch veselého, no málo komunikatívneho experimentovania a literárnych hier vznikajú knihy, pojednávajúce o dôležitých veciach, o našom živote, ktoré sa zároveň dajú čítať. Je tu živá literatúra, ktorá objavuje pamäť. Nielen objavuje: tým, že jej fragmenty vtláča do literárnych foriem a formičiek, bráni tomu, aby sa stratila.
Po slávnostnom ceremoniále schádzajú hostia – spisovatelia, novinári, kritici, vydavatelia – zo Zrkadlovej siene o poschodie nižšie na recepciu. Gratulácie, pripíjanie, priateľské rozhovory. Aj keď si to väčšina obyvateľov Slovenska nevšimla, rok 2008 bol po dlhšom čase dobrým rokom slovenskej literatúry.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.