Všetci nadávali na politickú situáciu ešte viac ako minulý rok. Ešte viac ako u nás.
Na Yom Kippur, ktorý by sa dal prirovnať k našim Vianociam, sa okrem nejedenia a nepitia ani nešoféruje. Všetko je zavreté, dokonca ani telka nevysiela. Ľudia korzujú po vyprázdnených uliciach, deti sa na cestách bez strachu bicyklujú.
U Nataši som stretla aj zajačika Nura. Nur je v skutočnosti šesťročný chlapec, ale keď sa hanbí (hanbí sa pred ľuďmi, ktorých nepozná), zmení sa na zajaca. Po chvíli sa zajac osmelil, a prostredníctvom otca ohlásil, ako mu je ľúto, že sa nemôže zapojiť do debaty, pretože nehovorí po anglicky.
Asi by chcel byť multilingválnym zajačikom – keď odbehol na ulicu za deťmi, jeho otec nám rozprával, ako pred pár týždňami začal chodiť do prvej triedy. Nur aj Natašina dcéra sú žiakmi jednej z troch miešaných židovsko-arabských škôl v meste. Po prvom školskom dni sa vrátil domov celý nešťastný. Ostatné deti už vedia po arabsky, iba on nie. „Ale to nie je možné,“ chlácholil ho otec, „to sú iste arabské deti, čo hovorili po arabsky.“ Nie, nie, krútil hlavou smutný zajac, nie sú. „A aké sú to teda deti?“ No predsa také ako on, židovské. „Ako to vieš, že sú židovské?“ pýtal sa otec. Vyzerajú ako ja a hovoria po hebrejsky, tak ako ja, odpovedal Nur. Otec už začínal byť zneistený, ale nakoniec sa predsa ešte opýtal, ako sa tie deti volajú. Nasrím, Achmed, Abdúl,… začal vymenúvať Nur.
Otec sa zasmial, a teraz už s istotou upokojil malého zajaca. Na naučenie arabčiny bude mať ešte dosť času.
Aj my sme sa zasmiali, ale cestou domov, na ulici bez premávky, len so zástupom prechádzajúcich sa ľudí, sme trochu zosmutneli. Niektoré riešenia sú také jednoduché, a predsa sa nedajú použiť.
Na Yom Kippur, ktorý by sa dal prirovnať k našim Vianociam, sa okrem nejedenia a nepitia ani nešoféruje. Všetko je zavreté, dokonca ani telka nevysiela. Ľudia korzujú po vyprázdnených uliciach, deti sa na cestách bez strachu bicyklujú.
U Nataši som stretla aj zajačika Nura. Nur je v skutočnosti šesťročný chlapec, ale keď sa hanbí (hanbí sa pred ľuďmi, ktorých nepozná), zmení sa na zajaca. Po chvíli sa zajac osmelil, a prostredníctvom otca ohlásil, ako mu je ľúto, že sa nemôže zapojiť do debaty, pretože nehovorí po anglicky.
Asi by chcel byť multilingválnym zajačikom – keď odbehol na ulicu za deťmi, jeho otec nám rozprával, ako pred pár týždňami začal chodiť do prvej triedy. Nur aj Natašina dcéra sú žiakmi jednej z troch miešaných židovsko-arabských škôl v meste. Po prvom školskom dni sa vrátil domov celý nešťastný. Ostatné deti už vedia po arabsky, iba on nie. „Ale to nie je možné,“ chlácholil ho otec, „to sú iste arabské deti, čo hovorili po arabsky.“ Nie, nie, krútil hlavou smutný zajac, nie sú. „A aké sú to teda deti?“ No predsa také ako on, židovské. „Ako to vieš, že sú židovské?“ pýtal sa otec. Vyzerajú ako ja a hovoria po hebrejsky, tak ako ja, odpovedal Nur. Otec už začínal byť zneistený, ale nakoniec sa predsa ešte opýtal, ako sa tie deti volajú. Nasrím, Achmed, Abdúl,… začal vymenúvať Nur.
Otec sa zasmial, a teraz už s istotou upokojil malého zajaca. Na naučenie arabčiny bude mať ešte dosť času.
Aj my sme sa zasmiali, ale cestou domov, na ulici bez premávky, len so zástupom prechádzajúcich sa ľudí, sme trochu zosmutneli. Niektoré riešenia sú také jednoduché, a predsa sa nedajú použiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.