A práve v týchto dňoch mi začalo byť jasné, že rokovania s Demokratickou stranou (a ďalšími politickými zoskupeniami „stredu“) o vytvorení Demokratickej únie či asociácie neznesú odklad. Inak totiž nebolo možné čeliť lákavému vzoru metamorfóz Občianskeho fóra, v ktorom prišlo ku koncentrácii moci v rukách Václava Klausa (predsedu OF s právom veta) a vnútornej diferenciácii sprevádzanej predstavou rozštiepenia na demokratickú pravicu, stred (liberálnu demokraciu) a ľavicu. .ukradnutá revolúcia?
Reprodukcia tohto modelu na Slovensku – kde VPN získala zhruba o polovicu menej hlasov ako OF v Čechách a na Morave – by totiž mala nedozierne následky. Koncentrácia moci v rukách Vladimíra Mečiara (ako horúceho kandidáta na funkciu predsedu Slovenskej rady VPN) mi pripadala príliš nebezpečná pre jeho impulzívne a často nepredvídateľné konanie. KDH slovne inklinovalo doprava, ale neskôr, keď sme mali možnosť analyzovať jeho konkrétne kroky, zistili sme, že patria skôr naľavo od stredu. Na rozdiel od OF sme boli konfrontovaní s veľmi silnou Slovenskou národnou stranou a Komunistickou stranou, ktorá stavila na sociálnu demagógiu.
Viac svetla mali do situácie na Slovensku vniesť dve mimoriadne závažné udalosti – komunálne voľby (23. a 24. novembra 1990) a príprava i schvaľovanie ústav republík a federácie. Z novín i politického zákulisia bolo cítiť, že práve druhá z oboch zaťažkávacích skúšok bude rozhodujúca. V dňoch 10. a 11. novembra 1990 sa uskutočnilo v Harmónii pri Bratislave závažné stretnutie predstaviteľov VPN z národnej i federálnej vlády, zo SNR a federálneho parlamentu, zo Slovenskej rady VPN i Koordinačného centra VPN.
Na stretnutí sa zúčastnila aj silná reprezentácia OF. Hovorilo sa tam nielen o aktuálnych problémoch spoločnosti, ale aj o otázkach integrity hnutia a koalície. V prestávke rokovania sme si pozreli videozáznam mítingu SNS a Matice slovenskej, ktorý sa konal krátko po prijatí koaličného návrhu jazykového zákona. Z obrazovky sa na mňa valila demagógia, heslá spochybňujúce slobodne zvolenú výkonnú, zákonodarnú i politickú moc, vyhrážky, zaťaté päste. Treba to povedať jednoznačne: To, čo sme videli, nemalo ďaleko od fašizmu.
Domov sme sa vrátili s pocitom, že opäť ide o všetko. Nežná revolúcia sa skončila, začal sa normálny zápas o charakter spoločnosti. Spomenul som si pritom na otázku, ktorú som dostal deň pred odchodom na stretnutie v Harmónii:
„Časť študentského hnutia odmieta oslavy prvého výročia nežnej revolúcie. Tvrdia, že revolúcia im bola ukradnutá (stále nie je vyšetrené pozadie masakru v Prahe zo 17. novembra 1989, pretrvávajú komunistické mafie a podobne). Čo si tom myslíte?“ Odpovedal som vtedy tuším takto: „Revolúciu nemožno ukradnúť, možno ju iba premrhať. A najjednoduchší spôsob, ako potom vysvetliť toto premrhanie, je vyhlásiť, že bolo ukradnutá.“
.ukradnuté dokumenty
Revolúcia však ukradnutá nebola, iba sa skončila. Knihu som dopísal koncom decembra 1990. Posledné zásahy, s výnimkou Epilógu, som robil v januári 1991. Potom sa však všeličo stalo a mne nedá, aby som aspoň veľmi letmo nezachytil hlavné udalosti, ktoré sa za tých niekoľko týždňov odohrali.
Prvá z nich je spätá s metamorfózami hnutia VPN a druhá s jeho rolou na celoštátnej politickej scéne. Mám na mysli predovšetkým problém nového štátoprávneho usporiadania federácie, resp. schvaľovanie tzv. kompetenčných zákonov, ktoré pútalo pozornosť verejnosti v decembri 1990. Na inom mieste som sa zmienil o vnútorných rozkoloch v hnutí, spätých s kauzou Jána Budaja.
Koncom novembra 1990 som sa dozvedel, že niektorí zo zamestnancov KC VPN už dlhší čas zhromažďujú (presnejšie by bolo povedať, že kradnú) dokumenty. Zmizlo nám napríklad mnoho faktúr z ekonomického oddelenia a koncom februára robilo iba penále, ktoré sme museli z tohto titulu zaplatiť, vyše stotisíc korún. Okrem toho jeden z našich priateľov pri akejsi pitke získal aj priznanie od ženy, ktorá vraj tie dokumenty u seba skladuje. Vzápätí sa vynorili ďalšie spojenia a pred očami sa mi začala črtať sieť poskladaná z naivných žien, niekoľkých gaunerov, neviditeľného „hýbateľa“ a jeho mocenských záujmov.
Začiatkom decembra sme o svojich podozreniach informovali generálneho prokurátora SR. Vzápätí sa rozbehlo vyšetrovanie a dokumenty sa našli. Našli sa u ženy, ktorá bola u nás zamestnaná ako vodička. Počas výsluchu zatĺkala všetko. Vyšetrovateľ povedal Jurajovi Flamíkovi po prvých výsluchoch, že motiváciu nepozná, avšak predpokladá kohosi v pozadí. Poznamenal tiež, že prípad vyzerá na hotovú detektívku. Keď som si uvedomil, že máme pred sebou šancu na škandál, prišlo mi doslova fyzicky zle; lenže tentoraz by naň doplatili aj ľudia, ktorí z čírej naivity vstúpili do arény, kde sa rozdávajú tvrdé údery nie v mene ideí, ale v mene osobných záujmov ľudí posadnutých víziou moci, peňazí či bludnou vierou v možnosť nahradiť fakty snom.
V tom čase mi už bolo jasné, že idylická pôda nežnej revolúcie sa definitívne premenila na normálne politické bojisko. Bolo mi tiež jasné, že s tým faktom sa nedokážem vyrovnať a začal som ešte intenzívnejšie ako predtým poškuľovať po svojom občianskom povolaní sociológa a prognostika. Rozhodnutie však mal priniesť až snem VPN, ktorý sa chystal na 23. a 24. februára 1991.
Reprodukcia tohto modelu na Slovensku – kde VPN získala zhruba o polovicu menej hlasov ako OF v Čechách a na Morave – by totiž mala nedozierne následky. Koncentrácia moci v rukách Vladimíra Mečiara (ako horúceho kandidáta na funkciu predsedu Slovenskej rady VPN) mi pripadala príliš nebezpečná pre jeho impulzívne a často nepredvídateľné konanie. KDH slovne inklinovalo doprava, ale neskôr, keď sme mali možnosť analyzovať jeho konkrétne kroky, zistili sme, že patria skôr naľavo od stredu. Na rozdiel od OF sme boli konfrontovaní s veľmi silnou Slovenskou národnou stranou a Komunistickou stranou, ktorá stavila na sociálnu demagógiu.
Viac svetla mali do situácie na Slovensku vniesť dve mimoriadne závažné udalosti – komunálne voľby (23. a 24. novembra 1990) a príprava i schvaľovanie ústav republík a federácie. Z novín i politického zákulisia bolo cítiť, že práve druhá z oboch zaťažkávacích skúšok bude rozhodujúca. V dňoch 10. a 11. novembra 1990 sa uskutočnilo v Harmónii pri Bratislave závažné stretnutie predstaviteľov VPN z národnej i federálnej vlády, zo SNR a federálneho parlamentu, zo Slovenskej rady VPN i Koordinačného centra VPN.
Na stretnutí sa zúčastnila aj silná reprezentácia OF. Hovorilo sa tam nielen o aktuálnych problémoch spoločnosti, ale aj o otázkach integrity hnutia a koalície. V prestávke rokovania sme si pozreli videozáznam mítingu SNS a Matice slovenskej, ktorý sa konal krátko po prijatí koaličného návrhu jazykového zákona. Z obrazovky sa na mňa valila demagógia, heslá spochybňujúce slobodne zvolenú výkonnú, zákonodarnú i politickú moc, vyhrážky, zaťaté päste. Treba to povedať jednoznačne: To, čo sme videli, nemalo ďaleko od fašizmu.
Domov sme sa vrátili s pocitom, že opäť ide o všetko. Nežná revolúcia sa skončila, začal sa normálny zápas o charakter spoločnosti. Spomenul som si pritom na otázku, ktorú som dostal deň pred odchodom na stretnutie v Harmónii:
„Časť študentského hnutia odmieta oslavy prvého výročia nežnej revolúcie. Tvrdia, že revolúcia im bola ukradnutá (stále nie je vyšetrené pozadie masakru v Prahe zo 17. novembra 1989, pretrvávajú komunistické mafie a podobne). Čo si tom myslíte?“ Odpovedal som vtedy tuším takto: „Revolúciu nemožno ukradnúť, možno ju iba premrhať. A najjednoduchší spôsob, ako potom vysvetliť toto premrhanie, je vyhlásiť, že bolo ukradnutá.“
.ukradnuté dokumenty
Revolúcia však ukradnutá nebola, iba sa skončila. Knihu som dopísal koncom decembra 1990. Posledné zásahy, s výnimkou Epilógu, som robil v januári 1991. Potom sa však všeličo stalo a mne nedá, aby som aspoň veľmi letmo nezachytil hlavné udalosti, ktoré sa za tých niekoľko týždňov odohrali.
Prvá z nich je spätá s metamorfózami hnutia VPN a druhá s jeho rolou na celoštátnej politickej scéne. Mám na mysli predovšetkým problém nového štátoprávneho usporiadania federácie, resp. schvaľovanie tzv. kompetenčných zákonov, ktoré pútalo pozornosť verejnosti v decembri 1990. Na inom mieste som sa zmienil o vnútorných rozkoloch v hnutí, spätých s kauzou Jána Budaja.
Koncom novembra 1990 som sa dozvedel, že niektorí zo zamestnancov KC VPN už dlhší čas zhromažďujú (presnejšie by bolo povedať, že kradnú) dokumenty. Zmizlo nám napríklad mnoho faktúr z ekonomického oddelenia a koncom februára robilo iba penále, ktoré sme museli z tohto titulu zaplatiť, vyše stotisíc korún. Okrem toho jeden z našich priateľov pri akejsi pitke získal aj priznanie od ženy, ktorá vraj tie dokumenty u seba skladuje. Vzápätí sa vynorili ďalšie spojenia a pred očami sa mi začala črtať sieť poskladaná z naivných žien, niekoľkých gaunerov, neviditeľného „hýbateľa“ a jeho mocenských záujmov.
Začiatkom decembra sme o svojich podozreniach informovali generálneho prokurátora SR. Vzápätí sa rozbehlo vyšetrovanie a dokumenty sa našli. Našli sa u ženy, ktorá bola u nás zamestnaná ako vodička. Počas výsluchu zatĺkala všetko. Vyšetrovateľ povedal Jurajovi Flamíkovi po prvých výsluchoch, že motiváciu nepozná, avšak predpokladá kohosi v pozadí. Poznamenal tiež, že prípad vyzerá na hotovú detektívku. Keď som si uvedomil, že máme pred sebou šancu na škandál, prišlo mi doslova fyzicky zle; lenže tentoraz by naň doplatili aj ľudia, ktorí z čírej naivity vstúpili do arény, kde sa rozdávajú tvrdé údery nie v mene ideí, ale v mene osobných záujmov ľudí posadnutých víziou moci, peňazí či bludnou vierou v možnosť nahradiť fakty snom.
V tom čase mi už bolo jasné, že idylická pôda nežnej revolúcie sa definitívne premenila na normálne politické bojisko. Bolo mi tiež jasné, že s tým faktom sa nedokážem vyrovnať a začal som ešte intenzívnejšie ako predtým poškuľovať po svojom občianskom povolaní sociológa a prognostika. Rozhodnutie však mal priniesť až snem VPN, ktorý sa chystal na 23. a 24. februára 1991.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.