Vláda hovorí o úspornom, opozícia a ekonómovia o rozhadzovačnom rozpočte. Tak ako v minulosti, aj teraz sa občania, ktorí nemajú čas, chuť a schopnosti analyzovať tú hŕbu čísiel, stávajú štatistami v hre sloganov a marketingových hesiel. Aký je teda rozpočet naozaj?
.extrémny rast dlhu
Vidno to na prvý pohľad – už od roku 2006 sa tempo zvyšovania výdavkov štátu každoročne bez prerušenia zvyšuje (zo 6-percentného tempa rastu v roku 2007 na 15-percentné zvýšenie výdavkov v roku 2010). Táto výdavková expanzia – ktorá sa ešte ako-tak dala obhájiť v čase veľmi vysokého rastu, ale ťažko sa jej dá rozumieť v situácii viac ako 5-percentného záporného rastu – nezostáva bez následkov.
Už v tomto roku deficit verejných financií výrazne presiahne hranicu 6 percent HDP, a očakávania jeho mierneho poklesu na 5,5 percenta HDP sú postavené na veľmi nereálnom predpoklade skutočne dramatického nárastu čerpania eurofondov. Navyše v ňom nie sú premietnuté skryté dlhy (rôzne „finančné výpomoci“ či budúce splátky PPP projektov).
Hoci pre mnohých sú to navýsosť abstraktné čísla, v skutočnosti to má veľmi praktické dôsledky. Verejný dlh prudko narastá (výrazne vyše 120 miliárd korún v tomto a o podobnú sumu aj v budúcom roku). Len na splácanie úrokov z dlhu, ktorý vláda vytvorí v tomto a nasledujúcom roku, by sa dali – ako si všimol ekonóm Ján Tóth – zdvojnásobiť výdavky na vysoké školy. Napríklad.
.kto to minie?
Keďže rozpočet na budúci rok prináša (napriek vládnemu marketingovému úsiliu vykresliť to inak) zníženie výdavkov na základné, stredné i vysoké školy, na výskum, na zdravotníctvo i na podporu chudobných rodín, je namieste otázka, kam všetky tie peniaze z obrovského deficitu vlastne miznú.
A keďže vláda nevynakladá obrovské zdroje na záchranu bánk ani na rozsiahle fiškálne stimuly, a nárast dlhu, žiaľ, nie je vysvetliteľný ani prijímaním opatrení, ktoré by dlhodobo stimulovali prosperitu (reforma odvodov, vzdelávania, budovanie infraštruktúry a podobne), je táto záhada ešte zaujímavejšia.
Peniaze sa strácajú vo výdavkoch, ktoré vláda nevie výraznejšie obmedziť, pretože by kvôli tomu musela meniť zákony – a to je zložité, dlho to trvá a je to na očiach verejnosti. Zo zákonov priamo vyplýva viac ako 80 percent súčasných výdavkov (hovorí sa im aj obligatórne), čo veľmi zužuje manévrovací priestor vláde, ktorá nedokáže šetriť sofistikovane, ale iba plošne. Navyše, niektorým by malo z verejných zdrojov na budúci rok pribudnúť – napríklad dôchodcom či poľnohospodárom.
Kde teda všetky tie peniaze končia? V štátnom dinosaurovi, ktorého zotrvačnosť je o to väčšia, o čo menšia je schopnosť vlády riadiť ho.
.vzdelanie na konci
Pre budúcnosť krajiny je najhoršou správou zníženie výdavkov na vzdelávanie. Tieto výdavky klesajú už od nástupu Ficovej vlády, doteraz však klesali len v relatívnom vyjadrení voči HDP a rozpočet na budúci rok je „inovatívny“ v tom, že prvýkrát klesnú aj v absolútnych číslach. Keďže výdavky majú klesnúť vo všetkých kategóriách, ale najviac pre vysoké školy (medziročne približne o 12 percent) a výskum (medziročne o 10 percent), podľa kolegov z Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť to znamená „ohrozenie základnej prevádzky škôl aj vedeckých inštitúcií“. Spoliehať sa na enormný nárast našej schopnosti čerpať eurofondy – pretože práve tým vláda spomínaný pokles výdavkov maskuje – je vzhľadom na doterajšiu neschopnosť v tomto smere absolútne nereálne, čo tvorcovia rozpočtu nepochybne vedia.
.potom sa uvidí
V júni budúceho roka sú plánované parlamentné voľby – a je prirodzené, že zámerom vlády je urobiť všetko preto, aby pred voľbami vyzerala čo najlepšie. Čo bude potom, nikto nevie a ani oveľa zodpovednejšie vlády nie vždy dokážu odolať rozmýšľaniu a konaniu extrémne krátkodobým spôsobom. Je preto jasné, že vláda nebude do volieb robiť nič, čo by jej popularite ublížilo.
Otázka je, čo by mala robiť vláda, ktorá príde po voľbách? Keďže je isté, že nech bude vláda po júni budúceho roka akákoľvek, horšia od tej súčasnej byť nemôže, možno má zmysel začať premýšľať o tom.
.úlohy pre ďalších
Hlavnou úlohou akejkoľvek vlády (pre návrat prosperity, ale nielen preň) bude, aby sa dramaticky zlepšila právna istota, vymáhateľnosť zákona a elementárna spravodlivosť.
Ďalšou veľkou úlohou bude návrat k zdravým verejným financiám – teda nižším výdavkom a/alebo vyšším príjmom. Bez toho sa totiž bude verejný dlh veľmi rýchlo zvyšovať, čo okrem iného bude mať za následok, že veľká časť verejných zdrojov bude v budúcnosti používaná na splácanie úrokov, a nie na zdravotníctvo, školstvo či bezpečnosť. Problematické na tomto bode je, že zvyšovanie daní má dva negatívne efekty – jednak je demotivačné pre investorov (čo si krajina ako Slovensko nemôže dovoliť) a okrem toho nemusí viesť k zníženiu dlhu, o náraste kvality verejných služieb nehovoriac. Miera vnímanej korupcie je podľa Indexu globálnej konkurencieschopnosti na Slovensku najhoršia z celej EÚ, čo iste nebude náhoda, a jedným z dôsledkov veľkej korupcie je, že nech príjmy štátu rastú akokoľvek, efekt pre občanov (okrem niekoľkých parazitujúcich) je veľmi malý.
Veľkú pozornosť bude musieť budúca vláda vynaložiť aj na zásadné zlepšenie podnikateľského prostredia. Slovensko je totiž závislé od prílevu kapitálu zo zahraničia a po kríze bude boj o investície ešte tvrdší ako pred ňou. Súčasná vláda spravila veľa chýb, ktoré dôveru investorov v to, že prísť k nám podnikať sa oplatí, veľmi narušili. Ešte dôležitejšie je, čo všetko nespravila na zlepšenie podnikateľského prostredia, ktorého index (zverejňovaný štvrťročne Podnikateľskou alianciou Slovenska) od nástupu Ficovej vlády bez prerušenia klesá.
Rozpočet na budúci rok nerieši ani jednu z týchto oblastí, čo málokoho prekvapí. Prekvapuje však očakávanie vlády, že v takej vážnej veci sadneme na lep jej predvolebného politického marketingu.
Autor pôsobí v Inštitúte pre dobre spravovanú spoločnosť (SGI).
.extrémny rast dlhu
Vidno to na prvý pohľad – už od roku 2006 sa tempo zvyšovania výdavkov štátu každoročne bez prerušenia zvyšuje (zo 6-percentného tempa rastu v roku 2007 na 15-percentné zvýšenie výdavkov v roku 2010). Táto výdavková expanzia – ktorá sa ešte ako-tak dala obhájiť v čase veľmi vysokého rastu, ale ťažko sa jej dá rozumieť v situácii viac ako 5-percentného záporného rastu – nezostáva bez následkov.
Už v tomto roku deficit verejných financií výrazne presiahne hranicu 6 percent HDP, a očakávania jeho mierneho poklesu na 5,5 percenta HDP sú postavené na veľmi nereálnom predpoklade skutočne dramatického nárastu čerpania eurofondov. Navyše v ňom nie sú premietnuté skryté dlhy (rôzne „finančné výpomoci“ či budúce splátky PPP projektov).
Hoci pre mnohých sú to navýsosť abstraktné čísla, v skutočnosti to má veľmi praktické dôsledky. Verejný dlh prudko narastá (výrazne vyše 120 miliárd korún v tomto a o podobnú sumu aj v budúcom roku). Len na splácanie úrokov z dlhu, ktorý vláda vytvorí v tomto a nasledujúcom roku, by sa dali – ako si všimol ekonóm Ján Tóth – zdvojnásobiť výdavky na vysoké školy. Napríklad.
.kto to minie?
Keďže rozpočet na budúci rok prináša (napriek vládnemu marketingovému úsiliu vykresliť to inak) zníženie výdavkov na základné, stredné i vysoké školy, na výskum, na zdravotníctvo i na podporu chudobných rodín, je namieste otázka, kam všetky tie peniaze z obrovského deficitu vlastne miznú.
A keďže vláda nevynakladá obrovské zdroje na záchranu bánk ani na rozsiahle fiškálne stimuly, a nárast dlhu, žiaľ, nie je vysvetliteľný ani prijímaním opatrení, ktoré by dlhodobo stimulovali prosperitu (reforma odvodov, vzdelávania, budovanie infraštruktúry a podobne), je táto záhada ešte zaujímavejšia.
Peniaze sa strácajú vo výdavkoch, ktoré vláda nevie výraznejšie obmedziť, pretože by kvôli tomu musela meniť zákony – a to je zložité, dlho to trvá a je to na očiach verejnosti. Zo zákonov priamo vyplýva viac ako 80 percent súčasných výdavkov (hovorí sa im aj obligatórne), čo veľmi zužuje manévrovací priestor vláde, ktorá nedokáže šetriť sofistikovane, ale iba plošne. Navyše, niektorým by malo z verejných zdrojov na budúci rok pribudnúť – napríklad dôchodcom či poľnohospodárom.
Kde teda všetky tie peniaze končia? V štátnom dinosaurovi, ktorého zotrvačnosť je o to väčšia, o čo menšia je schopnosť vlády riadiť ho.
.vzdelanie na konci
Pre budúcnosť krajiny je najhoršou správou zníženie výdavkov na vzdelávanie. Tieto výdavky klesajú už od nástupu Ficovej vlády, doteraz však klesali len v relatívnom vyjadrení voči HDP a rozpočet na budúci rok je „inovatívny“ v tom, že prvýkrát klesnú aj v absolútnych číslach. Keďže výdavky majú klesnúť vo všetkých kategóriách, ale najviac pre vysoké školy (medziročne približne o 12 percent) a výskum (medziročne o 10 percent), podľa kolegov z Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť to znamená „ohrozenie základnej prevádzky škôl aj vedeckých inštitúcií“. Spoliehať sa na enormný nárast našej schopnosti čerpať eurofondy – pretože práve tým vláda spomínaný pokles výdavkov maskuje – je vzhľadom na doterajšiu neschopnosť v tomto smere absolútne nereálne, čo tvorcovia rozpočtu nepochybne vedia.
.potom sa uvidí
V júni budúceho roka sú plánované parlamentné voľby – a je prirodzené, že zámerom vlády je urobiť všetko preto, aby pred voľbami vyzerala čo najlepšie. Čo bude potom, nikto nevie a ani oveľa zodpovednejšie vlády nie vždy dokážu odolať rozmýšľaniu a konaniu extrémne krátkodobým spôsobom. Je preto jasné, že vláda nebude do volieb robiť nič, čo by jej popularite ublížilo.
Otázka je, čo by mala robiť vláda, ktorá príde po voľbách? Keďže je isté, že nech bude vláda po júni budúceho roka akákoľvek, horšia od tej súčasnej byť nemôže, možno má zmysel začať premýšľať o tom.
.úlohy pre ďalších
Hlavnou úlohou akejkoľvek vlády (pre návrat prosperity, ale nielen preň) bude, aby sa dramaticky zlepšila právna istota, vymáhateľnosť zákona a elementárna spravodlivosť.
Ďalšou veľkou úlohou bude návrat k zdravým verejným financiám – teda nižším výdavkom a/alebo vyšším príjmom. Bez toho sa totiž bude verejný dlh veľmi rýchlo zvyšovať, čo okrem iného bude mať za následok, že veľká časť verejných zdrojov bude v budúcnosti používaná na splácanie úrokov, a nie na zdravotníctvo, školstvo či bezpečnosť. Problematické na tomto bode je, že zvyšovanie daní má dva negatívne efekty – jednak je demotivačné pre investorov (čo si krajina ako Slovensko nemôže dovoliť) a okrem toho nemusí viesť k zníženiu dlhu, o náraste kvality verejných služieb nehovoriac. Miera vnímanej korupcie je podľa Indexu globálnej konkurencieschopnosti na Slovensku najhoršia z celej EÚ, čo iste nebude náhoda, a jedným z dôsledkov veľkej korupcie je, že nech príjmy štátu rastú akokoľvek, efekt pre občanov (okrem niekoľkých parazitujúcich) je veľmi malý.
Veľkú pozornosť bude musieť budúca vláda vynaložiť aj na zásadné zlepšenie podnikateľského prostredia. Slovensko je totiž závislé od prílevu kapitálu zo zahraničia a po kríze bude boj o investície ešte tvrdší ako pred ňou. Súčasná vláda spravila veľa chýb, ktoré dôveru investorov v to, že prísť k nám podnikať sa oplatí, veľmi narušili. Ešte dôležitejšie je, čo všetko nespravila na zlepšenie podnikateľského prostredia, ktorého index (zverejňovaný štvrťročne Podnikateľskou alianciou Slovenska) od nástupu Ficovej vlády bez prerušenia klesá.
Rozpočet na budúci rok nerieši ani jednu z týchto oblastí, čo málokoho prekvapí. Prekvapuje však očakávanie vlády, že v takej vážnej veci sadneme na lep jej predvolebného politického marketingu.
Autor pôsobí v Inštitúte pre dobre spravovanú spoločnosť (SGI).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.