Kto si pozrie prognózy na rok 2009 nielen z vlaňajšej jesene, ale ešte spred pár mesiacov, a vidí, akú mali „životnosť“, musí mať jasno, že „kotvy“ ako rast HDP, nezamestnanosť či inflácia sú na rok 2010 rovnakou lotériou.
To však znamená imperatív tvoriť rozpočty s maximálnou obozretnosťou. Čiže uprednostniť pesimistické scenáre budúcnosti. Ak nevyjdú, vývoj verejných financií môže príjemne prekvapiť, ak sa však trafia, verejné financie sa nedostanú do špirály, ktorá sa dá označiť ako „maďarská“. Na základný argument tohto premiéra, že slovenský štátny dlh je jeden z najnižších, a preto ani zvýšenia dlhu napríklad na 40 percent HDP sa obávať netreba, je odpoveďou letmý pohľad do Lotyšska: Zbankrotovali s dlhom 18 percent HDP, keďže finančné trhy im prestali dôverovať...
Dá sa namietnuť, že rast 1,9 percenta HDP z Počiatkovho návrhu je striedmy, veď napríklad MMF si zatipoval pre Slovensko rast 3,7 percenta. Zároveň však platí, že kto má uši, ten počuje a kto má oči, ten vidí, že za hlavnou líniou naordinovaného optimizmu, ktorým sršia politici a inštitúcie, je akoby drobnými písmenami doplnené, že nič určité to nie je, a že v podstate celý rok 2010 je len hádanka. Kruciálne je, že Slovensko nemôže vlastnými silami urobiť pre oživenie fakticky nič. Môžeme len čakať na vývoj vo svete, predovšetkým v Nemecku a USA, a potom ešte čosi – mať zdravé verejné financie.
Do situácie, keď si vysmievaní Maďari s nepomerne väčším napätím v ekonomike predpisujú deficit 3,9 percenta HDP (pod tlakom MMF), ohlásili slovenský predseda vlády a jeho minister financií čisto „volebný“ rozpočet. Na dôchodkoch, prídavkoch, rodičovských príspevkoch, podpore hypoték, rôznych valorizáciách, mzdách vo verejnej a štátnej správe síce nepridávajú závratné sumy, ale pridávajú! V časoch, keď sa žiadne príjmy nezvyšujú, tak môžu mať klienti štátu dobrý pocit, že ich jediných sa kríza nedotkla, lenže tieto zvýšenia tvoria ohromnú záťaž a jadro „volebnosti“ rozpočtu. Toto v takom Česku (kde tiež odpadlo veľa plánovaných škrtov, ale nedošlo ani k medziročným valorizáciám) nevidíme. Ďalším neklamným znamením „volebnosti“ rozpočtu je trojročný plán, ktorý po expanzii v roku 2010 počíta so stagnáciou či dokonca miernym znižovaním výdavkov na roky 2011 a 2012...
Mnohonásobný nárast čerpania európskych peňazí tiež patrí medzi tie tajomstvá alchymistickej dielne Fico&Počiatek, ktoré neušli zaslúženej pozornosti. Nepovšimnutou záhadou, ktorá ukazuje na mieru kompetencie tvorcov, je však najmä prekvapujúco nízky deficit – 5,5 percenta HDP – v celom okruhu verejných financií. Okrem toho, že sa tu počíta so stabilitou príjmov poisťovní, je pozoruhodné najmä to, že drvivá väčšina európskych krajín (okrem Maďarska) kalkuluje na budúci rok v tomto parametre s vyšším deficitom než tento rok (napríklad Poľsko, inak jediné s nezáporným rastom HDP, až o 100 percent). Iba a len Slovensko, s takmer najprudším prepadom ekonomiky v roku 2009, a práve s koalíciou Smer-SNS-HZDS vo volebnom roku, vraj dokáže schodok celého okruhu verejných financií znížiť.
A teraz berte rozpočet vážne...
To však znamená imperatív tvoriť rozpočty s maximálnou obozretnosťou. Čiže uprednostniť pesimistické scenáre budúcnosti. Ak nevyjdú, vývoj verejných financií môže príjemne prekvapiť, ak sa však trafia, verejné financie sa nedostanú do špirály, ktorá sa dá označiť ako „maďarská“. Na základný argument tohto premiéra, že slovenský štátny dlh je jeden z najnižších, a preto ani zvýšenia dlhu napríklad na 40 percent HDP sa obávať netreba, je odpoveďou letmý pohľad do Lotyšska: Zbankrotovali s dlhom 18 percent HDP, keďže finančné trhy im prestali dôverovať...
Dá sa namietnuť, že rast 1,9 percenta HDP z Počiatkovho návrhu je striedmy, veď napríklad MMF si zatipoval pre Slovensko rast 3,7 percenta. Zároveň však platí, že kto má uši, ten počuje a kto má oči, ten vidí, že za hlavnou líniou naordinovaného optimizmu, ktorým sršia politici a inštitúcie, je akoby drobnými písmenami doplnené, že nič určité to nie je, a že v podstate celý rok 2010 je len hádanka. Kruciálne je, že Slovensko nemôže vlastnými silami urobiť pre oživenie fakticky nič. Môžeme len čakať na vývoj vo svete, predovšetkým v Nemecku a USA, a potom ešte čosi – mať zdravé verejné financie.
Do situácie, keď si vysmievaní Maďari s nepomerne väčším napätím v ekonomike predpisujú deficit 3,9 percenta HDP (pod tlakom MMF), ohlásili slovenský predseda vlády a jeho minister financií čisto „volebný“ rozpočet. Na dôchodkoch, prídavkoch, rodičovských príspevkoch, podpore hypoték, rôznych valorizáciách, mzdách vo verejnej a štátnej správe síce nepridávajú závratné sumy, ale pridávajú! V časoch, keď sa žiadne príjmy nezvyšujú, tak môžu mať klienti štátu dobrý pocit, že ich jediných sa kríza nedotkla, lenže tieto zvýšenia tvoria ohromnú záťaž a jadro „volebnosti“ rozpočtu. Toto v takom Česku (kde tiež odpadlo veľa plánovaných škrtov, ale nedošlo ani k medziročným valorizáciám) nevidíme. Ďalším neklamným znamením „volebnosti“ rozpočtu je trojročný plán, ktorý po expanzii v roku 2010 počíta so stagnáciou či dokonca miernym znižovaním výdavkov na roky 2011 a 2012...
Mnohonásobný nárast čerpania európskych peňazí tiež patrí medzi tie tajomstvá alchymistickej dielne Fico&Počiatek, ktoré neušli zaslúženej pozornosti. Nepovšimnutou záhadou, ktorá ukazuje na mieru kompetencie tvorcov, je však najmä prekvapujúco nízky deficit – 5,5 percenta HDP – v celom okruhu verejných financií. Okrem toho, že sa tu počíta so stabilitou príjmov poisťovní, je pozoruhodné najmä to, že drvivá väčšina európskych krajín (okrem Maďarska) kalkuluje na budúci rok v tomto parametre s vyšším deficitom než tento rok (napríklad Poľsko, inak jediné s nezáporným rastom HDP, až o 100 percent). Iba a len Slovensko, s takmer najprudším prepadom ekonomiky v roku 2009, a práve s koalíciou Smer-SNS-HZDS vo volebnom roku, vraj dokáže schodok celého okruhu verejných financií znížiť.
A teraz berte rozpočet vážne...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.