Nemecko, Španielsko, Francúzsko, Rakúsko. Benedikt XVI. pred apoštolskými cestami do exotických krajín dáva prednosť silným európskym hráčom s vytrácajúcou sa kresťanskou tradíciou. Česká republika bola trochu výnimkou: nejde o štát hrajúci v EÚ prvú ligu, ale v miere sekularizácie je absolútnou európskou jednotkou. Podľa rakúskeho kňaza a sociológa Paula Zulehnera sú Česko a východné Nemecko jedinými krajinami, kde sa ateizmus stal štátnym náboženstvom.
Benedikt XVI. sústreďuje svoj pontifikát na európske cirkvi z dvoch dôvodov. Uvedomuje si, že sa stal pápežom v oveľa vyššom veku ako Ján Pavol II., na ustavičné cestovanie nemá síl a s ohľadom na svoj vek ani čas. Podstatnejší je však iný dôvod. Napriek dynamickému rozvoju kresťanstva v krajinách tretieho sveta Benedikt XVI. vníma starý kontinent, kde sa síce kresťanstvo nezrodilo, ale kde sa celé dve tisícročia rozvíjalo, ako srdce kresťanského sveta. Zdravé srdce znamená silný organizmus. To však tlčie slabšie a čoraz pomalšie.
Je zaujímavé, ale zároveň pochopiteľné, že pri oživovaní ducha Európy sa partnerom súčasného pápeža stala ruská pravoslávna a ostatné východné ortodoxné cirkvi. Profesor Ratzinger, ktorý sa dlhé roky pohyboval po nemeckých univerzitách, si vybudoval korektný vzťah s protestantským prostredím. Na protestantských profesorov v dobrom spomína nielen vo svojej autobiografii, ale udržiava s nimi aj živé kontakty. Na každoročné stretnutie so svojimi bývalými študentmi pozval tento rok prednášať protestantských teológov Petra Beyerhausa a Heinza Bürkleho, ktorý v 80. rokoch konvertoval na katolicizmus. Protestantský svet je však oproti katolíckej a pravoslávnej cirkvi roztrieštenejší a najmä názorovo vzdialenejší, takže hľadať medzi nimi styčné body je v mnohých otázkach priam nemožné.
Benedikt XVI. sa nesnaží, tak ako ho niektorí upodozrievajú, o prebudenie ducha katolíckeho triumfalizmu minulých storočí. Ináč by lefébvristom, ku ktorým sa snažil priblížiť rozšírením možností sláviť tzv. tridentskú omšu alebo zrušením exkomunikácie štyroch ich biskupov, nestanovil jasné podmienky: budete akceptovaní, ak plne uznáte Druhý vatikánsky koncil vrátane učenia o náboženskej slobode a ekumenizme. A počas každej návštevy európskej krajiny pripomína to, o čom hovoril aj pri stretnutí s českými politickými predstaviteľmi: rešpektujeme rozdiel medzi politickou a náboženskou sférou, ktorý zabezpečuje slobodu občanov vyjadrovať svoje náboženské (aj nenáboženské) presvedčenie. Jeho koncept pozitívnej laicity, ktorý ocenil na Spojených štátoch, spočíva v možnosti slobodne prežívať svoje náboženstvo vrátane jeho morálnych aspektov.
S touto požiadavkou súhlasí aj slávny nemecký filozof a sociológ Jürgen Habermas, ktorý vo viacerých verejných vystúpeniach vrátane diskusií s Ratzingerom odsúdil požiadavku radikálnych sekularistov vytlačiť náboženstvo z verejnej sféry. „Náboženské komunity sa prirodzene môžu domáhať miesta v živote modernej spoločnosti. Môžu vplyvom na formáciu názorov a verejnej vôle ponúkať vhodné, presvedčivé, ako aj diskutabilné podnety,“ povedal v jednej zo svojich prednášok.
Ratzinger aj Habermas požadujú od postmodernej spoločnosti priestor na slobodný dialóg, z ktorého nebudú vylúčení neveriaci, ateisti, ale ani veriaci. Zdá sa, že „inteligentný konzervativizmus“ Benedikta XVI. je pre inteligentných poslucháčov z druhej strany zrozumiteľný a pochopiteľný. Autor je vysokoškolský pedagóg, tvorí blog svetkrestanstva.blogspot.com.
Benedikt XVI. sústreďuje svoj pontifikát na európske cirkvi z dvoch dôvodov. Uvedomuje si, že sa stal pápežom v oveľa vyššom veku ako Ján Pavol II., na ustavičné cestovanie nemá síl a s ohľadom na svoj vek ani čas. Podstatnejší je však iný dôvod. Napriek dynamickému rozvoju kresťanstva v krajinách tretieho sveta Benedikt XVI. vníma starý kontinent, kde sa síce kresťanstvo nezrodilo, ale kde sa celé dve tisícročia rozvíjalo, ako srdce kresťanského sveta. Zdravé srdce znamená silný organizmus. To však tlčie slabšie a čoraz pomalšie.
Je zaujímavé, ale zároveň pochopiteľné, že pri oživovaní ducha Európy sa partnerom súčasného pápeža stala ruská pravoslávna a ostatné východné ortodoxné cirkvi. Profesor Ratzinger, ktorý sa dlhé roky pohyboval po nemeckých univerzitách, si vybudoval korektný vzťah s protestantským prostredím. Na protestantských profesorov v dobrom spomína nielen vo svojej autobiografii, ale udržiava s nimi aj živé kontakty. Na každoročné stretnutie so svojimi bývalými študentmi pozval tento rok prednášať protestantských teológov Petra Beyerhausa a Heinza Bürkleho, ktorý v 80. rokoch konvertoval na katolicizmus. Protestantský svet je však oproti katolíckej a pravoslávnej cirkvi roztrieštenejší a najmä názorovo vzdialenejší, takže hľadať medzi nimi styčné body je v mnohých otázkach priam nemožné.
Benedikt XVI. sa nesnaží, tak ako ho niektorí upodozrievajú, o prebudenie ducha katolíckeho triumfalizmu minulých storočí. Ináč by lefébvristom, ku ktorým sa snažil priblížiť rozšírením možností sláviť tzv. tridentskú omšu alebo zrušením exkomunikácie štyroch ich biskupov, nestanovil jasné podmienky: budete akceptovaní, ak plne uznáte Druhý vatikánsky koncil vrátane učenia o náboženskej slobode a ekumenizme. A počas každej návštevy európskej krajiny pripomína to, o čom hovoril aj pri stretnutí s českými politickými predstaviteľmi: rešpektujeme rozdiel medzi politickou a náboženskou sférou, ktorý zabezpečuje slobodu občanov vyjadrovať svoje náboženské (aj nenáboženské) presvedčenie. Jeho koncept pozitívnej laicity, ktorý ocenil na Spojených štátoch, spočíva v možnosti slobodne prežívať svoje náboženstvo vrátane jeho morálnych aspektov.
S touto požiadavkou súhlasí aj slávny nemecký filozof a sociológ Jürgen Habermas, ktorý vo viacerých verejných vystúpeniach vrátane diskusií s Ratzingerom odsúdil požiadavku radikálnych sekularistov vytlačiť náboženstvo z verejnej sféry. „Náboženské komunity sa prirodzene môžu domáhať miesta v živote modernej spoločnosti. Môžu vplyvom na formáciu názorov a verejnej vôle ponúkať vhodné, presvedčivé, ako aj diskutabilné podnety,“ povedal v jednej zo svojich prednášok.
Ratzinger aj Habermas požadujú od postmodernej spoločnosti priestor na slobodný dialóg, z ktorého nebudú vylúčení neveriaci, ateisti, ale ani veriaci. Zdá sa, že „inteligentný konzervativizmus“ Benedikta XVI. je pre inteligentných poslucháčov z druhej strany zrozumiteľný a pochopiteľný. Autor je vysokoškolský pedagóg, tvorí blog svetkrestanstva.blogspot.com.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.